O vzdelávaní animovaným filmom (Rozhovor s Katarínou Mišíkovou)

Katarína Mišíková sa venuje filmovej histórii a teórii. Pôsobila ako programová dramaturgička v RTVS, na konte má niekoľko úspešných projektov, napríklad spoluautorstvo na relácii o dejinách filmu určenej špeciálne pre rozhlasové vysielanie KINO-UCHO či niekoľko samostatných a kolektívnych publikácií a vedeckých štúdií. Dnes pôsobí na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU ako vedúca Katedry audiovizuálnych štúdií. V rozhovore nám porozpráva o projekte, pri ktorého zrode voľakedy stála.

Už pár rokov sa venujete projektu Filmový kabinet deťom. Ako vznikol?

Projekt vznikol z iniciatívy Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK), ktorá oslovila Vandu Raýmanovú, animátorku, a mňa, a spoločne sme vymysleli koncept projektu. Od samého začiatku sme zamýšľali spraviť to tak, že keď sa projekt rozbehne, bude fungovať bez nás. Takže sa mu už zhruba rok nevenujem. Vstúpili doň poslucháčky a absolventky našej katedry a ďalšie animátorky.

O čo vlastne ide?

Ideou bolo priviesť  deti do kina, vytvoriť u nich návyk navštevovať kino. Tiež sme chceli prostredníctvom projektu primäť učiteľov, aby film v školách nevyužívali iba na ilustráciu preberaných tém.

Ostáva teda celé vzdelávanie detí na samotných učiteľoch?  Musia sa učitelia sami vzdelať, aby sa mohli zapojiť do tohto projektu?

Práve preto sme vytvorili metodický materiál pre učiteľov. Obsahuje úvod k animovanému filmu, akým spôsobom sa o ňom dá rozprávať, akým spôsobom ho môžu zapojiť do výučby v škole. Takisto aj konkrétne príklady cvičení alebo hier, čo môžu zrealizovať priamo na hodine. Pozitívnym efektom je, že učitelia dostávajú tento metodický materiál zdarma pri zapojení sa do projektu. 

Aký bol prvotný zámer tohto projektu?

Cieľov bolo niekoľko, primárne zo strany ASFK bolo pracovať na kontinuálnom audience developmente, teda budovaní si potenciálneho publika pre klubové filmy, pretože ASFK je v podstate najväčší distribútor artovej alebo alternatívnej kinematografie u nás. Takisto mali skúsenosti s viacerými projektmi na stredných školách, ale chýbal im projekt pre základné školy. Druhým cieľom projektu bola prezentácia súčasnej slovenskej animácie v kinách, keďže slovenská animátorská škola je  pomerne zaujímavá a originálna.

Čo všetko vlastne Filmový kabinet deťom ponúka?

Aby mal ten projekt presah, aby nešlo len o jednoduchú návštevu kina a hotovo, chceli sme, aby sa deti o filme niečo aj dozvedeli. Otázka vzdelávania je otázka delikátna, nie vždy populárna. Pokiaľ chceme nejakú pozitívnu odozvu, tak nemôžeme deti vyučovať, preto sme siahli po  koncepte zážitkového projektu s možnosťou nahliadnuť do kuchyne animovaného filmu aby deti videli, ako animovaný film vzniká.

Čo si môžeme pod pojmom zážitkový presah predstaviť?

Máme rekvizity z konkrétnych premietaných animovaných filmov, ale aj také, ktoré boli pripravené špeciálne pre projekt, aby bolo možné demonštrovať, akú kostru má bábka alebo ako vzniká ilúzia pohybu z rozkladu na fázy. Pripravili sme aj lektorský  výklad zameraný na technológiu animácie a objasňujúci pozadie vzniku filmu. Tiež sme sa snažili s deťmi na základe motívov, ktoré sú vo filmoch obsiahnuté, s nimi diskutovať.

Ako deti reagujú na rekvizity?

Pre deti je absolútne úžasné, keď môžu prísť k  stolu a  chytiť si napr. flipbook, aby názorne videli, ako vznikala istá fáza pohybu, aby videli, že v  bábkových filmoch majú bábky v sebe kovovú kostričku, že plôšková animácia je založená na papierikoch, ktorými sa hýbe. Veľmi obľúbené bolo napríklad ukazovať im rôzne ústa, ktoré musia mať postavičky, keď rozprávajú. Myslím si, že celý  zážitkový presah je na projekte najzaujímavejší, a to je aj dôvod, prečo, pokiaľ viem, je taký úspešný.

Projekt sa primárne zameriava na filmy pedagógov a absolventov Ateliéru animovanej tvorby VŠMU. Ako veľmi je potrebné deťom predstavovať domácu tvorbu v tomto žánri?

Väčšina detí v súčasnosti vo veku sedem až desať rokov chodí na animované filmy do kina, ale väčšinou sú to americké animácie, 3D animácie, a ide  skôr o rodinné filmy ako o vyslovene filmy pre deti. S týmto typom cielene detskému divákovi určenej animovanej produkcie sa deti nemajú veľmi kde stretnúť, pretože krátky film sa na obrazovky televízie, kde detský divák väčšinou prichádza do kontaktu s audiovizuálnymi dielami, v podstate neexistuje. Preto sme chceli deťom ukázať, že také filmy existujú, chceli sme ich istým spôsobom scitlivovať pre iný typ filmovej reči, iný typ rozprávania a iné tempo rozprávania, lebo aj o to ide.

Podľa čoho ste filmy vyberali?

Boli tam tri hľadiská: zastúpenie rôznych techník animácie (bábkový film, plôšková animácia, plastelínová animácia, kreslenka), aby sme mohli demonštrovať ich široké spektrum, vhodnosť pre detského diváka danej vekovej kategórie a výber naozaj kvalitných filmov.

Aké sú ohlasy od škôl, ktoré sa do toho projektu zapojili?

So školami sa spolupracuje dosť ťažko, lebo školy, prinajmenšom teda učitelia, sú dosť pasívni a je pre nich pravdepodobne  problém vziať 40 detí zo školy a presunúť ich niekam do mesta. Už len skutočnosť, že projekt ide do tretieho roku svojej existencie, ma však utvrdzuje v tom, že aj vďaka dobrému manažmentu je ohlas dobrý a istotne aj preto, lebo sa stal mobilným, vycestoval do regiónov, kde je väčší dopyt po kultúrnych aktivitách pre deti ako v Bratislave, ktorá je v podstate po tejto stránke saturovaná.

Stretli ste sa aj s negatívnymi ohlasmi?

So žiadnym negatívnym ohlasom som sa nestretla, jediné ohlasy boli tie od učiteľov, ktoré boli pozitívne. Ďalšie ohlasy, tiež len pozitívne, som zaznamenala počas štrajku regionálneho školstva, kde sme na prejav solidarity so štrajkujúcimi na škole zorganizovali podobnú sériu podujatí, ktorá vychádzala z rovnakého princípu, formátu.

Pamätáte sa  na nejaké konkrétne animované filmy, ktoré boli pre vás v detstve niečím výnimočné?

Pamätám si na Včielku Maju, ktorú doteraz nemám rada. Rovnako si pamätám aj na jeden maďarský seriál pre deti, ktorý chodil ako večerníček a mala som ho strašne rada, lebo mal taký jemne surreálny motív. Bol o dievčatku, ktoré každý deň chodilo okolo jedného stromu  do školy, a na tom strome sedelo také chlpaté čudo, a vždy, keď išlo to dievča okolo, tak mu sadlo na hlavu ako parochňa a cestou do školy sa spolu rozprávali.

Ďakujem za rozhovor!

Zhovárala sa Tatiana Rusnáková, študentka prvého ročníka Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU.