Áčko 2017: Organizátorská fikcia sa premenila na realitu

Na hranici reality a fikcie. To bola nosná téma, o ktorej sa diskutovalo 18. – 21. októbra 2017 na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v rámci študentského filmového festivalu Áčko. Festival úspešne oslávil 21. narodeniny, a to najmä novou dramaturgickou a programovou koncepciou. Programovým riaditeľom tohto ročníka bol Matej Sotník, študent audiovizuálnych štúdií na VŠMU. Rozhovor s ním pripravila Lenka Magulová, študentka 3. ročníka KAS.

Ako si sa dostal na pozíciu programového riaditeľa festivalu a prečo si túto výzvu prijal?

Začiatkom roka ma oslovil aktuálny riaditeľ festivalu Roman Pivovarník z Katedry produkcie a distribúcie. Jeho predstava o mojom prínose bola abstraktná, ja som tiež presne nevedel, čo by malo byť mojou úlohou. Po prvom stretnutí bolo jasné, že nemôžem len sem tam niečo poradiť či navrhnúť, ako som mal pôvodne v pláne, keď už, musím sa do toho zaangažovať bytostnejšie, čo sa, myslím, Romanovi pozdávalo. Keďže to nebola konkrétna výzva, ale môj vklad sa formuloval v procese, nestál som na počiatku pred nejakou dilemou, napríklad časovou, to vlastne až potom (úsmev). Primárne pre mňa bolo využiť pomerne štedrý priestor na poli nesúťažného programu. Vytvorili sme si ho aj tým, že sme sa rozhodli neukazovať v ňom študentské filmy, ktoré neprejdú predselekciou do súťaže. To sa tak automaticky núka, je to tá jednoduchšia z ciest, zabehnutá, no podľa mňa je trochu mimo. Nemá predsa zmysel za každú cenu ukázať všetko, hoc aj to naozaj nepodarené. Nijaký festival to tak nerobí. Pokiaľ by to tento rok ostalo, ako to vždy bolo, teda s ukážkou takmer všetkého, čo vzniklo za uplynulý rok a prihlásilo sa na festival, zo spolupráce by som sa vyhovoril.

Akými zmenami prešiel program tento rok?

Asi máš na mysli odchýlky v tej programovej koncepcii. Neviem na to odpovedať úplne zodpovedne, hoci hashtag #trochuineacko som vymyslel ja (úsmev). Trochu zavádzam, pretože by som nerád tento ročník vyslovene porovnával s predošlými, hoci napríklad PR zložka k tomu prirodzene inklinuje. Ide o to, že sme sa do toho opreli v rámci našich ekonomických, časopriestorových, mentálnych a kreatívnych dispozícii v najvyššej možnej miere. Chceli sme festival, ktorý by (aj podľa predobrazu špičkového Visegrad Film Forum) bol medzinárodnejší, s účasťou medzinárodných hostí, medzinárodnej poroty, aj filmov z iných krajín. Do veľkej miery sa to podarilo, ukázali sme napríklad filmy z prestížnej HKU (University of the Arts v Utrechte) združené do sekcie s názvom New Dreams, čo súviselo s hlavnou hosťkou Áčka, vizuálnou umelkyňou Beou de Visser, ktorá na HKU učí na oddelení audiovizuálnych médií. Bea festival svojím masterclassom zahájila. Ostatné spomenuté bolo česko-slovenské. Mám na mysli ďalších hostí Martina Čiháka a Víta Janečka, na Áčku premiérový industry program v podobe panelovej diskusie na tému študentskej produkcie so zastúpením pražskej FAMU a FTF VŠMU, ale aj jedného z troch pásiem sekcie Iné prístupy, kde mala pod kurátorským vedením pedagóga z Centra audiovizuálních studií Martina Blažíčka takisto zastúpenie FAMU. Traja autori dokonca prišli z Prahy na Q&A. Mimochodom, Barco bolo na týchto experimentálnych filmoch plné. Okrem toho sme vymysleli novú porotu zloženú z filmových kritikov s názvom Critics’ choice, do ktorej prijal pozvanie azda najznámejší súčasný český filmový kritik Kamil Fila (okrem neho v nej zasadli Zuzana Sotáková z časopisu Film.sk a Miloš Krekovič z Denníka N). Zmenou bolo aj zrušenie súťažných kategórií Najlepší hraný, dokumentárny a animovaný film. Nechali sme na porotu, či si uplatní právo udeliť neštatutárne ceny. Uplatnila si. Ďalšie ročníky budú znovu iné. Vždy sú iné, lebo ich robia iní ľudia. Sú lepšie alebo horšie. To je nevyhnutné, rozumiem tomu, otázne však je, či by určitá kvalitná báza nemala zotrvať.

Prečo ste sa rozhodli pre tému Na hranici reality a fikcie?

Napriek tomu, že to vôbec nie je nová téma, je ustavične aktuálna. V kinematografii je táto otázka prítomná takpovediac od jej vzniku, od dichotómie lumièrovskej a mélièsovskej vetvy. Bol tu neorealizmus, nové vlny, neskôr napríklad Dogma 95. Stieranie hraníc medzi hraným a dokumentárnym filmovým rodom dnes reprezentujú filmy ako Saulov syn Lászla Nemesa (2016), Oheň na mori Gianfranca Rosiho (2016), filmy rumunskej novej vlny, či napríklad filmy Ulricha Seidla, z tunajšieho kontextu sú to napríklad filmy Generácie 90 alebo snímka Hotel Úsvit (2017) Márie Rumanovej. S pojmom autenticity sa v mainstreamovom mediálnom diskurze nikdy nenarábalo tak opulentne. Realistická reprezentácia reality, to sú tri rovnako komplikované pojmy ako hranica, realita a fikcia. Snažili sme sa na ne cez nesúťažný program nahliadnuť. Na približne podobnú tému sa nedávno uskutočnila aj československá filmologická konferencia v Krpáčove, nie je teda pravda, že ide o tému, ktorá je klišé, ako sa to môže niektorým filmovým profesionálom zdať.

Kľúčovou hosťujúcou osobnosťou na Áčku bola spomenutá Bea de Visser. Masterclass mali aj Martin Čihák a Vít Janeček. Povýšili títo tvorcovia ideu festivalu?

Definitívne. Nechceli sme masterclassy formou diskusie, také často skĺznu k bulváru, je to potom také nesúrodé. Všetci prednášajúci vedeli o tohtoročnej téme Na hranici reality a fikcie, dostali tak pomyselné zadanie, akým smerom by mali masterclass viesť. Až na brilantnú masterclass Martina Čiháka o dištančnej montáži Artavazda Pelešjana, ktorá bola až na hranici performance, a myslím si, že utkvie všetkým zúčastneným v pamäti, Bea aj Vít reflektovali tému z rôznych uhlov. Všetci traja sú nesmierne vzdelaní, takže to malo široký filozofický a interdisciplinárny background, neboli to žiadne „povídačky“, to je nuda. Bea sa so svojím manželom a producentom Hansom Eijsesom v priestoroch fakulty pohybovali počas celého festivalu, čo bolo príjemné a festivalu to dodávalo cveng. Mimochodom, vďaka patrí Martinovi Cielovi za nápad pozvať Beu de Visser, ktorá v Bratislave prednášala naposledy pred vyše pätnástimi rokmi.

Spomínal si panelovú diskusiu. Bola podľa teba vydarená?

Dúfam, že sa v nej zračila naša vôľa k polemickosti. Bolo jasné, že naša škola a Katedra produkcie z toho nevyjdú nijako obzvlášť dobre. Vytvorili sme priestor pre sebareflexiu a sebakritiku, to mi príde zásadné. Roman bol totálne pripravený, super to odmoderoval. Vďaka tiež dekanovi Ondrejovi Šulajovi a vedúcemu Katedry produkcie Jánovi Opartym za aktívnu participáciu. 

Súťažnú sekciu tvorilo 20 filmov natočených študentmi VŠMU. Ako hodnotíš ich kvalitu v porovnaní so študentskou tvorbou minulých rokov? 

Vďaka, že sa ma nepýtaš na osobné preferencie. Lebo ich mám (úsmev). Selekcia sa mi až na pár titulov pozdáva. Niektoré filmy boli dobré, ale mali podivne nedokončený tvar a podobne. Myslel som si, že sa do súťaže dostane viac dokumentárnych filmov. Ateliér dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU je fakt kvalitný, vedia to aj v Prahe. Kvalitu, a to sa samozrejme týka predovšetkým víťazov, hodnotím dobre. Porovnávať to nebudem, lebo neviem, čo sú tie minulé roky. Asi bude iná, ako povedzme v nultých rokoch tohto storočia. Napríklad, tohtoročný víťaz viacerých kategórií Atlantída, 2003 (2017) Michala Blaška, vznikal v koprodukcii s FAMU, mal pomerne veľký rozpočet, vo finále je to stopercentne funkčný, zovretý a vo všetkých zložkách profesionálny tvar, to isté platí pre Magic Moments (2017) Martiny Buchelovej. Oba filmy mali svetovú premiéru v súťažných sekciách prestížnych svetových festivalov v Cannes a Toronte, čo tiež referuje o zvýšenej kvalite našej študentskej produkcie. Myslím, že s týmto faktom operuje aj súčasný dekan FAMU Zdeněk Holý, ktorý chce, aby mala pražská filmová akadémia viac ocenení a na tom zakladá svoju reformu. Zdá sa mi to trochu irelevantné, každopádne, je to určitý parameter. Ešte by som doplnil, že mám veľkú radosť z víťazky ceny Critics’ Choice Kristíny Valockej a jej filmu Najkrajší kút (2017). 

Z akých zdrojov ste čerpali pri vytváraní programu? 

Podstatná časť rozpočtu, samozrejme, pochádzala z Audiovizuálneho fondu, ktorý festival podporuje každoročne. Teraz to vyzerá, že plním úlohu banneru (smiech), ale je to tak. Ďalej festival finančne podporili Bratislavský samosprávny kraj, LITA – Autorská spoločnosť, VŠMU, Slovenská asociácia producentov, Studio 727, Traco Systems a Syntex. Celý rozpočet predstavuje dokopy približne 17 000 eur, čo je skoro presne jedna tretina z rozpočtu FAMUfestu. Samozrejme, FAMUfest je vymakaný od podlahy a takisto bol jedným z predobrazov pre tohtoročné Áčko, ako tiež napríklad jihlavský festival. Finančné prostriedky pre Áčko sú dosť obmedzené, pokiaľ viem, každoročne sú však zhruba podobné. Komisia na AVF by teda v budúcnosti mohla rozhodovať podľa skutočnej kvality pripravenej koncepcie, motivovalo by to aj samotný tím, ktorý by sa predložením progresívneho projektu mohol legitímne uchádzať o viac. Ešte som nespomenul ostatných partnerov. Sú na webe. Len dodám, že bolo skvelé vidieť medzi partnerskými inštitúciami spomenutú HKU. 

Aké zastúpenie mal na festivale animovaný film? 

V súťaži bol nanešťastie len jeden s názvom Kontrast (2017) Barbory Bárkovej. V sekcii iShorts bola anglická animovaná snímka Edmond (2015). Nosnú časť tvoril balík animovaných kraťasov VAF New Talents z Visegrad Animation Forum, kde ich bolo dokopy deväť, z toho jeden študentský z FTF VŠMU – Chilli (2016) Martiny Mikušovej, minuloročný víťaz Áčka v kategórii Najlepší animovaný film, ktorý zarezonoval aj na iných festivaloch, napr. na Fest Anči. 

Pestré žánrové a formálne prístupy v sekciách Iné prístupy a Iné vízie ozvláštnili pôdu školy oparom tvorivej inakosti. Prečo ste sa rozhodli ísť týmto smerom? 

Experimentálnemu filmu sa u nás nevenuje veľa pozornosti. Zároveň čiastočne zapadol do tohtoročnej témy a rozvinul dialóg s inými školami, napríklad s Vysokou školou výtvarných umení, kde vzniká množstvo audiovizuálnych obsahov, ktoré stoja za projekciu. A samozrejme, bola v tom naša osobná preferencia. Iné prístupy boli pre mňa od počiatku highlight nesúťažného programu. Sekcia mala zámerne taký názov, nechceli sme doň nasilu vsádzať experiment, skôr sme chceli podnietiť uvažovanie týmto smerom. Lebo filmy, ktoré v nej boli, napríklad, nezodpovedajú tomu, čo je experimentálny film podľa knihy Ponorná řeka kinematografie od Martina Čiháka. Iné prístupy mali priniesť nenaratívne filmy, dokumentárne filmy na pomedzí konceptuálneho umenia, found footage, skúšanie nových formálnych konceptov, reflexiu postupov pri tvorbe digitálneho obrazu, ale aj experimenty s filmovou surovinou či videoart. Toto všetko tam aj naozaj bolo. Ako som spomenul, FAMU pásmo kurátoroval Martin Blažíček, to bolo asi najrôznorodejšie. VŠMU pásmo kurátorovala Alexandra Gabrižová, absolventka Audiovizuálnych štúdií, ktorá v súčasnosti vedie Festivalové oddelenia na fakulte. Mária Štefančíková z Katedry intermédií na bratislavskej VŠVU vybrala v spolupráci s Nórou Ružičkovou selekciu toho najlepšieho z ich ateliéru. Všetky pásma mali odborné kurátorské úvody, kurátorky z VŠVU svoj úvod nechceli verbalizovať, tak nachystali performance. Iné vízie do tohto konceptu zapadli, ich zaradenie do programu však podliehalo ochote kurátora tých minuloročných, Martina Kaňucha, prísť ich uviesť. Martin bol vtedy v Bratislave a mal čas. Takisto veľká vďaka. 

Kto stojí za grafickou stránkou podujatia? Čo mala komunikovať? 

Bruno Halúzska robil kompletnú grafiku. Ilustrácie má na svedomí Viktor Gambé, do animovaného spotu ich rozpohybovala študentka animovanej tvorby na FTF VŠMU Kristína Saganová. Mali odkazovať k téme festivalu. Hra s neprerušovanou čiarou (vymyslel Gambé) odkazuje na hranicu reality a fikcie. Čiary boli prítomné aj vo vestibule a suteréne fakulty, kde spĺňali funkciu „vodítok“ k jednotlivým projekčným priestorom. 

Aký je tvoj highlight festivalu?

Okrem vecí, ktoré som už viackrát vymenoval, ktoré sa mi všetky páčili, lebo sme ich vymysleli s Romanom, mám radosť z diskusie s hosťami festivalu Kamilom Filom, Vítom Janečkom a Martinom Cielom. Zhodou okolností číro maskulínne osadenstvo diskutovalo o hraniciach reality a fikcie na pomedzí filmovej teórie, humanitných vied a populárnej kritiky. Ja som to moderoval, čo nebolo úplne šťastné, no bolo mi cťou. Nenápadnou súčasťou Áčka bol Audiovizuálny chill, koncept požičaný z galérie. V suteréne boli nainštalované štyri monitory so slúchadlami, na ktorých v slučke bežali zmienené snímky z HKU a filmy Bey de Visser. Boli tam premietané aj filmy, ktoré sa nedostali do súťaže.

Tešia sa organizátori z nárastu návštevnosti?

Tešíme sa, že sály boli plné, sem tam bol dokonca aj full house. Vzrušovalo ma, že sekcia Iné prístupy mala veľa divákov. Vôbec teda neplatilo, že experimenty zaujímajú len minimum divákov (úsmev). 

Víťazi súťažnej sekcie:

Cena SAPA (najlepší film): Atlantída, 2003 (Michal Blaško)

Cena Lita (najlepšia réžia): Atlantída, 2003 (Michal Blaško)

Cena Lit. fondu (najlepší scenár): Michal Blaško za film Atlantída, 2003 (Michal Blaško)

Cena Studio 727 (najlepšia kamera): Adam Mach za film Atlantída, 2003 (Michal Blaško); Anna Smoroňová za film China (Gregor Valentovič)

Cena Traco Systems (najlepší strih): Dušan Varmeďa za film Magic Moments (Martina Buchelová)

Cena Sound‘s good (najlepší zvuk): Samuel Škubla za film China (Gregor Valentovič)

Cena za najlepšie vizuálne efekty: Porota sa rozhodla cenu neudeliť.

Critics´ Choice: Najkrajší kút (Kristýna Valocká)

Špeciálne ceny poroty: 

Cena za najlepší dokumentárny film: Denisa, príbeh kamarátky (Maja Brnušáková)

Špeciálna cena poroty: Magic Moments (Martina Buchelová)

Zvláštne uznanie poroty: 43 rokov Bratislavského metra (Lucia Kašová) 

Cena divákov: Atlantída, 2003 (Michal Blaško)

Fotografie: 21. Festival Áčko 2017