Čo si myslím o koprodukčnom filme... Pirko

V októbri prišiel do kín česko-slovenský film Pirko od režisérskej dvojice, Lucie a Petra Klein Svobodovcov. Čo si o filme myslíme my?

Jediným, ale dosť vážnym problémom filmu Pirko je, že jeho tvorcovia akoby sa nevedeli rozhodnúť medzi dvoma prístupmi k téme, či skôr akoby neboli schopní dodržať jednotný štýl. Na jednej strane ide o veľmi zaujímavý paradokumentárny prístup s autentickou hudbou, na strane druhej občas (napríklad prvá scéna v sprche, záver...) svoj film štylizujú ako akýsi reklamný klip, nedôstojne a banálne vytvárajú atmosféru, ktorá tam už tak či tak je a pomerne nevkusne pracujú s emóciami a náladou a komponovanou ilustratívnou hudbou. Chvalabohu výrazne prevažuje to lepšie a prirodzenejšie. Ide o prvý celovečerný hraný film talentovaných tvorcov, ktorým to proste občas uletelo. Nevadí, celé to zachraňujú výborní herci a výsledok nespadol pod priemer.

... Priznala som sa, že verím v schopnosť filmov poukazovať na zhnité, vyrovnávať skrivené... Aj Lucia Klein Svobodová, zdá sa, zdieľa podobný názor: „Dúfame, že tento film, aj keď čo i len máličko napomôže k zmene tejto problematiky, ak by mal pomôcť aspoň jednému dieťaťu, ktorému sa dejú takéto veci, aj tak sme spokojní." (Poznámka číslo dva: Keby sa peniaze vynaložené na vznik filmu použili na pomoc opusteným deťom, pomohlo by sa stopercentne viac než jednému z nich.) Martine Shakire sa počas prvých dvoch desiatok rokov udialo niekoľkonásobné zlo: odmietla ju biologická matka, postihol ju detský domov, vložila dôveru do nesprávneho partnera, stala sa bielym mäsom v spároch kriminálnej spodiny. Priveľa problematík pokope... Viac sa dočítate v najbližšom čísle mesačníka film.sk, kde bude publikovaná celá recenzia. 

Záhadný názov filmu je rovnako záhadný ako režisérska dvojica, ktorá sa odrazu odkiaľsi vynorila a prišla s pomerne sviežim a neokukaným rukopisom. Pirko sa odlišuje od naratívnych schém z pera Mareka Leščáka, odlišuje sa od paradokumentárnych postupov našich dokumentaristov, ktorí prebehli do hraného filmu. Pirko má v sebe drsný humor aj drsnú realitu, naturalizmus, živočíšnosť aj poetiku (stekajúca smola po stene – prečo nie?), má v sebe presvedčivosť aj dobrý spád, hudba zaznieva vo všetkých možných polohách – od rapu až po muzikálový gýč. Aj naivita a neskúsenosť osemnásťročnej Shakiry je uveriteľná: svoju túžbu po svete „tam vonku“ si zhmotnila do nespoľahlivého a rovnako nezrelého mladíka a vletela do pasce vďaka úskoku s bytom. To sa stáva aj starším a skúsenejším – stačí si zalistovať v bulvároch a pozrieť večerné správy. Napriek téme, ktorá nie je nová (Až do mesta Aš, Zázrak, čiastočne Cigán a Stanko), je Shakira putujúca za idealizovaným Romanom presvedčivejšia než toporná a do seba zakuklená Ela utekajúca za Robom (Zázrak), Shakira má bližšie k Dorotke a jej ukrajinskej kamarátke Silvii (Až do mesta Aš), keď na konci prichádza ako bohyňa pre svoju najlepšiu kamošku do decáku, aby jej predviedla ako sa má žiť. Ponúka sa ešte jedna paralela – s belgickým seriálom Matrjošky (2005), o ilúziách naivných dievčat z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré rozdrví ničivý mechanizmus obchodu s bielym mäsom. Lenže Matrjošky sú o vysokej hre s veľkými peniazmi a s nevyhnutnými stratami, kým „veľký“ svet Pirka je pražská periféria so začmudenou hospodou s odrastenými narkomanmi a drogovými dílermi, „squatujúcimi“ v rozpadnutom dome, a kupliarsky „služobný“ byt, v ktorom je uväznená, znásilňovaná a proti vôli zdrogovaná Shakira.

Ako problematický vidím záver filmu, pri ktorom akoby sa tvorcovia zľakli hroziacej mravoučnosti vyplývajúcej zo Shakirinho pádu na dno spoločnosti (vrátane šoku zo stretnutia s biologickou matkou) a rozhodli sa pre opak – idealizovanú (tak trochu aj ironickú) hyperbolu Shakirinho „povstania z popola“ – omamný prelud, že telom sa dá zarobiť aj radostne, v príjemnom „zábavnom“ podniku s vypucovanou tyčou, šťastnými kamoškami z decáku a s heslom My všetko prekonáme, My to vydržíme! Otázne je, nakoľko bude tento „punkový“ záver pochopený cieľovou skupinou a či dobrý zámer tvorcov neprinesie opačný účinok? Na takejto ironickej hyperbole je postavený aj propagačný materiál k filmu – citácia Michelangelovej Piety, avšak v opačnom garde: so zneužitým maloletým bielym mäsom (dievčaťom či chlapcom) v otcovskom náručí svojho kupliara. Ak som pred vzhliadnutím filmu nedôverčivo ohŕňala nos nad touto symbolikou, po filme moje výhrady zmizli. Pre naše publikum ide možno o príliš sofistikovaný odkaz, navyše, určite sa ozvú hlasy proti rasovej nekorektnosti (lenže, prečo by mal byť kupliar iba biely?).