Čo si myslím... o Neviditeľných dejinách dokumentaristov

V roku 2017 Slovenský filmový ústav vydal publikáciu Neviditeľné dejiny dokumentaristov od režiséra, dramaturga a filmového publicistu Rudolfa Urca. Čo si o knihe myslí filmový historik a pedagóg Katedry audiovizuálnych štúdií Václav Macek? 

O tých, ktorých mám rád

Autori hraného filmu môžu závidieť dokumentaristom, že nemajú medzi sebou niekoho podobného Rudolfovi Urcovi. Človeka, ktorý aj rozumie procesu výroby, aj nakrútil desiatky filmov, ale súčasne dokáže aj kriticky hodnotiť a skvelým esejistickým štýlom interpretovať hotové diela. A navyše, čo je hlavné, dejiny filmu nie sú pre neho len dejinami diel, ale ich súčasťou sú aj životné príbehy ľudí, ktorí tie filmy nakrútili.

V deväťdesiatych rokoch napísal knihu Traja veteráni za kamerou (Národné centrum pre audiovizuálne umenie 1998), rozprávanie o živote a diele Ladislava Kudelku, Vladimíra Kubenka, Viktora Kubala. Vlani v Slovenskom filmovom ústave vydal knihu o deviatich osobnostiach spojených s dokumentárnou tvorbou – Vlado Kubenko, Pavol Sýkora, Pavel Branko, Ilja Zeljenka, Jozef Jablonický, Alexander Strelinger, Marcela Plítková Jurovská, Otakar Krivánek, Štefan Kamenický. Pred dvadsiatimi rokmi debut s portrétmi venoval režisérom dokumentárnych, resp. animovaných filmov. Teraz do publikácie zahrnul aj medailóny hudobníka, historika, kameramana, dramaturgičky, kritika.

Urcova univerzálnosť je obdivuhodná a u nás málokedy vídaná. V každej z uvedených disciplín je doma, pohybuje sa v nich suverénne, dokáže ich aj vysvetliť, aj výstižne hodnotiť. A súčasne v sebe nezaprie scenáristickú skúsenosť, venuje sa totiž nielen „remeslu“, ale aj ľudským osudom. Čitateľ sa obohatí o poznanie  faktov, ale môže aj prijať vysokú mieru Urcovej empatie voči jeho hrdinom a porozumie, prečo v živote dosiahli mnohé úspechy, ale aj prečo nezriedka zlyhali.

Hoci má autor za sebou celý rad  publikácií, nový titul nie je „vykrádaním“ samého seba, ponúka informácie, ktoré sú už úplne zabudnuté, alebo súvislosti, ktoré síce zásadne neprehodnocujú význam diel, resp. osobností, ale predsa len zaujmú či už výstižnosťou alebo novotou.

Pre mňa takýmto prekvapením bola rekonštrukcia situácie v dokumentárnom filme po vynikajúcej sérii diel na začiatku osemdesiatych rokov od Fera Feniča, Deža Ursinyho a Mariána Urbana, Ladislava Kaboša atď. V portréte Marcely Plítkovej sa venuje udalostiam, ktoré tieto úspechy vyvolali vo vedení kinematografie a podnietili snahy o rozvrátenie úspešného dramaturgicko-režijného tímu a viedli k odchodu Marcely Plítkovej do Prahy na FAMU. Akoby sa do istej miery zopakovala situácia z roku 1959, keď po filme Poznačení tmou Štefana Uhra vedenie štúdia rozhodlo o preradení úspešných režisérov-dokumentaristov do iných pozícií, len aby sa nenakrúcali ďalej skvelé filmy. Aj v portréte Pavla Sýkoru, najlepšieho medailónu v knihe, je mnoho dôležitých informácií o vzniku filmov, ale to, čo ho odlišuje od ostaných, je Urcova blízkosť, ktorá robí portrét psychologicky pútavým, prenikavým. Práve v tejto štúdii o filmárovi sa dokonale naplnili obidva ciele – napísať aj dejiny filmu, aj dejiny osobností, ktoré ich tvorili.

Kniha prináša niekoľko prekvapení – napríklad že Urcova argumentačná vytríbenosť má základ aj v jeho ambíciách kritika, keď cituje z textov, ktoré publikoval vo Filme a divadle ešte v jeho začiatkoch na konci päťdesiatych rokov. Urc dokáže výstižne písať o scenáristike/réžii, čo sú jeho domovské disciplíny,  ale na druhej strane aj o hudbe, dejinách, kamere. A v každej vystihne jej špecifiku, miesto, ktoré jej patrí v štruktúre filmového diela. Napríklad, keď píše o Iljovi Zeljenkovi  a charakterizuje jeho skladby, tak píše o „pokojnom, barokovo vláčnom motíve“ (Štyri dni Ľudovíta Čonku, s. 94) alebo „nezabudnuteľná kompozícia zvukov, plná farebnej inštrumentálnosti“ (Chlapi z Gaderskej doliny, s. 93). Pri kameramanovi Alexandrovi Strelingerovi, ktorý oslobodil fotografiu od stereotypov na konci 50. rokov, hovorí o „muzikalizácii obrazu, ktorá ide súbežne s ikonizáciou hudby“ (Ľudovít Fulla, s. 138), alebo keď píše o Analógiách, o okamihoch zamyslenia, ktoré sú „nasnímané cez priezory, tiene na ich tvárach, listovanie v notách, ruky sekajúce do kameňa, rast kvetu či rozbíjanie skla napovedajú čosi o prenatálnych okamihoch, ktoré by mali vyvrcholiť vo vytúženom crescende“ (s. 142).

Kniha slúži aj ako sumár mnohých skvelých a na naše pomery skutočne obsažných a rozsiahlych analýz dokumentárnych filmov. Objavíme ich aj v kapitole o Pavlovi Sýkorovi, ale aj Štefanovi Kamenickom. Akoby mimochodom sa pripomína, čo všetko je ukryté v „krátkej metráži“, ktorá ponúka priestor pre košaté interpretačné hry – na rozdiel od niekedy nudných a plytkých „dlhých metráží“.

Neviditeľné dejiny dokumentaristov charakterizuje rozumná miera vecných informácií z dejín dokumentaristiky a príhod zo života filmárov. Napríklad z návštevy v Gruzínsku spomína, že Ilja Zeljenka dokázal držať krok v prípitkoch s domácimi, ale Rudolf Urc „zlyhal“ už po prvom prípitku –  je to kuriozita, ktorá dejinám filmu nepomôže, ale pomerne vtipne komentuje odlišnosť pováh i kultúr. Týmto sa len podčiarkuje, že kniha je protipólom spomienkových kníh, napríklad tej od Rudolfa Ferka (autora zo Spravodajského filmu), ktoré okrem kuriozít z nakrúcania takmer nič dejinám filmu neponúkajú alebo len v minimálnej miere, a treba sa k tomu namáhavo prepracovať čítaním desiatok zbytočných strán.

Urcov empatický prístup obnažuje jeho text o Otakarovi Krivánkovi, režisérovi, ktorý experimentoval v šesťdesiatych rokoch, nakrútil rad skvelých filmov a počas normalizácie umelecky stroskotal. Ak o Havettovi sa hovorí, že zomrel na normalizáciu, lebo mu nedovolili nakrúcať, o Krivánkovi platí, že umelecky zomrel na normalizáciu, lebo mu dovolili nakrúcať, čo chcel (po tom, ako vstúpil do komunistickej strany). Urc dokáže vo finále Krivánkovho medailónu, kde píše o filme Predčasné leto (1982) – úbohom a smiešnom filme, ktorý Krivánek nakrútil podľa manželkinho scenára a dcéra si v ňom zahrala –, uviesť, že film „pôsobí zastarano, moralisticky a sentimentálne“ (s. 207),  čo je výstižné, ale predsa len dodá, že „nestratil na aktuálnosti“. Aspoň niečím autora podporí, dá najavo, že nebolo úplne márne, čo nakrútil.

Publikáciu netreba čítať chronologicky, je sledom samostatných kapitol, ale v konečnom dôsledku predsa len dáva veľmi dobrú správu o dianí v dokumentárnom filme od šesťdesiatych rokov až takmer do súčasnosti. Je mozaikou, ktorá ponúka skvelú panorámu krajiny slovenskej dokumentárnej tvorby.

Václav Macek