Čo si myslím o slovenskom filme... Čistič

Kto by nepoznal kultovú postavu Viktora-čističa z filmu Luca Bessona Brutálna Nikita? Lenže poznáte aj Tomáša-čističa od Petra Bebjaka? Trochu ako Alex (Denis Lavant) z Milencov z Pont-Neuf, čudák a outsider so šišatou hlavou, zamilovaný do Kristíny. Čo si o Čističovi myslíme my?

Čistič má uhrančivo temnú atmosféru a dobre vedených talentovaných hercov. Film promovaný ako urbánna dráma s prvkami thrilleru využíva sivotou oťažené reálie nefotogenických zákutí Bratislavy ako spoluhráča postáv. Z interiérov s vyblednutými tapetami, zatuchnutým nábytkom, rozpitou sídliskovou špinou a škúliacimi neónmi vytvára dôležitú vrstvu charakterov, uväznených vo svojich vzťahových celách. Hoci rozprávanie kreatívne posúva noirové ingrediencie vrátane temnej minulosti, zradnej femme fatal či sústredenia sa na rozsah informácií sprostredkovaných hlavnou postavou, Čistič sa nehrá na čistokrvný žánrový film. Pripomína mi skôr ťaživosť a temnotu filmov Kornela Mundruczóa. Vďaka tomu, ako pracuje s tajomstvom, som prvú polovicu filmu sledovala so zatajeným dychom. Lenže Čistič dobre kombinuje realizmus s nepravdepodobnými situáciami, len kým hrá s neodkrytými kartami. Čím viacej nám toho o postavách prezradí, tým viacej z neho vytŕča dramaturgické klišé (či už špehovanie pod posteľou alebo smrť rodičov pri autonehode). Preto aj otvorený záver, ktorý autorským gestom ukazuje vztýčený prostredník divákovej túžbe po happy-ende, vyznie len ako remeselná pirueta. Lebo kdesi pod tou starou posteľou Čistič stratil schopnosť udržať atmosféru pozvoľným uvoľňovaním obručí rozprávania, ktoré sa uberá absurdnými cestami, a dar vyťažiť z hereckého nasadenia hodnoverné charaktery, ktorých konanie v šialených situáciách by sme prijali vďaka intenzite vizuálnych senzácií a emócií.

Asi niet pochýb o tom, že rané detské zážitky niekedy (s)formujú aj celý človekov nasledujúci život. O zložitosti sveta vypovedá fakt, že škaredé, smutné, traumatické situácie majú deštruktívnejší dopad na budúcnosť, než sú tie pekné, veselé a láskavé schopné pôsobiť konštruktívne, obohacujúco...

Týmito vetami som začala svoju recenziu na najnovší  film Petra Bebjaka pre novembrové číslo mesačníka film.sk. Názor som za tých pár dní nezmenila. Čistič je pre slovenskú kinematografiu dosť dôležitý –  lebo žánrový –  film. A to aj v prípade, že by sa nevydaril. Ale on sa celkom vydaril.

Viac o filme: http://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-11-2015/recenzia

Čistič je zaujímavý film a jeho hlavná postava pozoruhodná. Autori pracujú s určitými žánrovými schémami. Pri tzv. žánrovom filme sa využíva predpoklad, očakávanie a jeho naplnenie či nenaplnenie. Postava Čističa je skvelá v tom, ako pracuje s tajomstvom a očakávaním, ktoré v závere relativizuje – až na konci sa otvára interpretácii, že to on je asi ten bitkár, on pravdepodobne bitky vyhľadáva a potrebuje si občas udrieť, napríklad do nejakých veľkých holohlavcov ako avizuje úvodná scéna, ktorá je však ešte nejasná, akoby naratívne rozostrená. To ale neznamená, že Čistič je čisto žánrovou postavou, len použil pamäť generovanú žánrovými schémami. To je dobre – keďže, ako som už napísal, žáner využíva divácke predpoklady, tak žánrový film (pokiaľ sa nejako inovatívne s týmito schémami nehrá) býva väčšinou nuda. Ako sa aj stalo v prípadoch Babieho leta alebo Kandidáta. Pri Čističovi je to inak, na takýto typ filmu je tu mimoriadne veľa ozvláštnení, pracuje sa so zhusteným časom, zamlčaniami. Minimalisticky. Zobrazenie reality a použitie výrazových prostriedkov je podriadené Čističovmu videniu sveta: vyprázdnené exteriéry, chladné, odcudzené prostredie, presné, akoby rutinné presuny v priestore. Scény s psychologičkou/kurátorkou v akejsi skoro až surreálnej ordinácii sú príznačné. Zobrazené sú plne v intenciách celkového pochmúrneho vizuálu. Dôsledne pomáhajú prehĺbiť psychologickú charakterizáciu Čističa, takže sú funkčné. A zároveň v istom zmysle pomáhajú k rozšifrovaniu motivácií Čističovho konania. Príbeh Čističa je dôsledne prepracovaný, oddramatizovaný, bez zbytočných efektov. Je presný a scenáristicko-dramaturgicky tak precízny, že mi až napadlo, či nie je adaptáciou nejakého románu. A ide o nadčasový, internacionálne prenosný príbeh, mohol by sa práve odohrávať aj u vašich susedov (vo vašom vlastnom záujme verím a dúfam, že nie priamo u vás), pričom je jedno, či bývate v Bratislave alebo v Košiciach, New Yorku či Amsterdame...