Čo si myslím o slovenskom filme... Deti

Blíži sa 16. Medzinárodný filmový festival Bratislava (7. – 14.11.). Okrem ďalších osem filmov  z celého sveta sa do súťaže prvých a druhých hraných filmov kvalifikoval aj hraný debut Jaroslava Vojteka Deti, ktorý sa od 25. septembra 2014 usiluje o divácku priazeň v slovenských kinách. Do kina zašli aj pedagógovia KAS. Čo videli?

Jelena Paštéková:

Poviedkový film Deti Jara Vojteka a Mareka Leščáka je meditáciou o hľadaní sily rozhodnúť sa. Ľudské rozhodnutia sú síce oproti tým vesmírnym zanedbateľné, ale z hľadiska vnútra spôsobujú traumu. Alebo zaplavia mozog koktailom endorfínov, čo v tomto filme nehrozí. Riskantné rozhodnutia sa v ňom menia na vnútornú stopu bez vonkajšieho odtlačku, hoci košeľa môže skrývať aj reálne jazvy.

Sociálne podložie Detí nie je sociologickým inventárom malých drám. Napriek naratívnej modalite hraného filmu, ktorá volí dokumentaristické postupy, snímka nesmeruje k dramatickej spoločenskej sonde, ale k emócii: k uveriteľnosti prežiť fragment vlastného príbehu autenticky a rovnako autenticky ho pretlmočiť divákovi. Prežívanie sa vždy odvíja od bezbrannosti a bezradnosti konkrétnej postavy, ktorú autori vystrojili citlivosťou a vnímavosťou voči sebe a voči svetu. Dali jej malý danajský dar. A potom testujú jej vôľu prekonávať nepriazeň osudu, vyrovnať sa s nedostačou, nadobudnúť vnútornú silu a rovnováhu. Nie harmóniu, to by bolo príliš. Taká je téma filmu.

V chaose javovej stránky vonkajšieho sveta je správnosť voľby dopredu nerozhodnuteľná a postavy hľadajú oporu. V prvej poviedke Syn bojuje otec so svojimi fyzickými limitmi a psychickými démonmi, aby dokázal pokračovať v mučivých každodenných rituáloch starostlivosti o autistického syna. Pokusy o narušenie stereotypov – extáza letu messereschmitta, návšteva liečiteľa či pokus o fyzické objatie synovej duše sa síce nekončia úplným fiaskom, ale istota odpovede v podobe citovej účasti dieťaťa na živote otca sa nedostaví. Potvrdenie vyššieho zmyslu strasti sa nekoná. V Maratóne sa beznádej väzňa mení pod vplyvom obnovy kontaktu s Bohom. Kňaz ho prirovnáva k bizarnému športovému zápasu: „Boha nezaujíma, či vyhráš alebo prehráš, ale či bojuješ.“ Táto poviedka je koncipovaná minimalisticky a zároveň je režijne a výrazovo najsofistikovanejšia. Opiera sa o vonkajšie vyjadrenie existenciálne vypätej vnútornej situácie, pričom eliminuje a redukuje verbálnu zložku. Vojtek z pozadia, vo veľkých celkoch, aranžuje mizanscény osamelej postavy v zasneženej krajine (akoby vystrihnuté z hrdinských partizánskych filmov). Okrem výtvarne precíznych a plasticky hutných farebných tóninách kamery Tomáša Staneka pracuje s tempom a rytmom plynutia času, odďaľujúcim a zároveň približujúcim vyvrcholenie (strih Maroš Šlapeta). Poviedka Kanárik prijíma fokus malého hrdinu, ktorý je jediným skutočným dieťaťom celej snímky. Možno preto chcel Vojtek aspoň formálne skomplikovať chlapcove reakcie na útoky sveta, ale v spôsobe podania pokĺzol buď do priamočiarej doslovnosti príbehu alebo ho ozvláštnil ľahko čitateľnou metaforizáciou. Nespievajúceho žltého kanárika, ktorý, ako sa ukáže, nie je príliš veľkým ternom, povýšil na úroveň symbolu. Štylisticky a obsahovo najoriginálnejšia, ale aj najodlišnejšia je poviedka Otec. Tematickou svorkou „puknutého“ štvrtého príbehu je opúšťanie. Citovo frustrovaná, práve opustená žena stredného veku prežíva naraz dva problémy, súvisiace so stratami. Rozpad rodiny síce sprevádza ochromujúca reakcia krivdy a zlosti, ale búrlivá vitalita postavy paradoxne signalizuje, že odchod manžela môže s trochou šťastia prežiť. Jej vlastný príbeh opúšťajúcej je dramatickejší, keďže nemá východisko. Strata otca je konečná, tento prípad sa nedá riešiť náhradou. Vecnosť komunikácie a zručnosť kontaktu medzi postavami svedčí o dlhodobosti procesu odchádzania. Ale aj o tom, že všetky fyzikálne a medicínske prostriedky už zlyhali. Nastala chvíľa, keď musí dcéra opustiť otca v mysli a srdci a zanechať ho bez pomoci – brána duševného kontaktu sa zatvára. Pocit úľavy strieda pocit viny a prázdnoty v rovnako surreálnom ako nereálnom oslobodzujúcom konci kráčajúcom v ústrety sujetovým riešeniam Felliniho. Oproti jeho barokovej obraznosti však Vojtek uprednostňuje ikonickú redukciu, ktorá dokáže loviť poéziu, humor i lascívnosť všednosti – podobne, ako to vedel Dušan Hanák.

Deti nie sú obsahovo a formálne dokonalým filmom. Silné sú tam, kde tlmia eruptívnu silu témy a priamočiarosť jej vecne odkazujúcich súvislostí. Pre tento postup je charakteristická práca s názvom: na prvý pohľad je jednoduchý, na druhý melancholický, ironický a podvratný zároveň. Významy sa vrstvia, prepisujú a prekrývajú. Oddávajú sa bizarnému zápasu, v ktorom nie je dôležité víťazstvo.

Katarína Mišíková:

Po Ivete Grófovej a Jurajovi Lehotskom je Jaro Vojtek ďalší slovenský dokumentarista, ktorý sa rozhodol vyrozprávať realitou inšpirované príbehy vo fikčnej forme. Vzhľadom na výraznú sériu sociálnych drám z posledného obdobia, na čoraz častejšie inscenačné postupy v súčasnom dokumente a aj na stmeľujúcu scenáristickú postavu Mareka Leščáka je tento vývoj vcelku logický. Možnosť fikčne modelovať zo skutočnosti odpozorované príbehy na jednej strane ponúka väčšiu mieru autentickosti, na druhej strane však môže viesť k nadužívaniu sociologických klišé a predvídateľných fabulácií. A v prípade Leščákových sociálnych drám i k recyklácii tém a motívov. Nielen ústrednej témy vzťahu rodičov a detí (tá konieckoncov výrazne profiluje nielen trend súčasnej sociálnej drámy v Európe, ale aj filmy absolventov FTF VŠMU), ale aj konkrétnych vizuálnych motívov a figúr, ktoré takto putujú z filmu jedného režiséra do filmu režiséra iného (v bazénovej scéne sa Ela z Lehotského Zázraku chcela naučiť “udržať nad hladinou” v nápadne podobnej kompozícii ako sa hrdinka z Vojtekovej poviedky Otec snaží “nechať všetko plávať”). Zdá sa, že sila jednotlivých filmov tak spočíva najmä vo formálnej invencii ich režisérov. Tá Vojtekova ťaží najmä z jemného spôsobu, ako dokáže  v spolupráci s kameramanom Tomášom Stanekom kompozíciou, svetlom a farbou vo veľkých celkoch urobiť z krajiny protihráča svojich postáv: “cudzie” priestory cesty z príbehu o malom autistovi, zasneženú krajinu s nepriateľským brechotom psov z príbehu o delikventovi, pokrútenú a strmú ulicu z príbehu o chlapcovi a jeho kanárikovi, more v príbehu o zmierení a prijatí vo vzťahu otca a dcéry.

Jednotlivé poviedky filmu Deti predstavujú pomyselný katalóg sociálnych fenoménov, ktoré rozkladajú (slovenské) rodiny a zväčšujú priepasť medzi rodičmi a deťmi: zdravotné problémy, kriminalita, alkoholizmus, narušené rodinné zázemie, nevera, pretrhanie prirodzených medzigeneračných väzieb. Vojtekov film neprezentuje ich vyčerpávajúci prehľad a ani to nie je potrebné. Poviedková konštrukcia sujetu mu umožňuje pracovať s pomlkami a skratkami. Tieto malé a vcelku uveriteľné (hádam s výnimkou toho posledného) príbehy však nenadobúdajú univerzálnu platnosť kvôli odstupu, ktoré rozprávanie udržiava medzi divákmi a postavami a najmä kvôli príliš častému skĺznutiu k predvídateľným dramatickým riešeniam.

Václav Macek:

Zuzana Mojžišová v .týždni trefne charakterizovala Deti Jaroslava Vojteka, ako film, ktorému chýba prekvapenie, dielo, ktoré všetko radšej dvakrát zopakuje, len aby nebolo zle pochopené. Posledná poviedka Otec obsahuje situáciu, ktorá sa tomuto princípu vymyká.

Príbeh Otca sa odvíja od faktu, že vari štyridsaťročná žena sa práve dozvie, že ju opustil muž, manželstvo sa rozpadlo a ostala sama s dospievajúcim synom. Po noci strávenej zúfalou opileckou túrou po krčmách na druhý deň, ako často predtým, ide za otcom, ktorý žije v ústave sociálnej  starostlivosti  - je síce  na vozíku, ale dokáže sa o seba postarať, môže aj chodiť, nie je dementný – je „len starý“ a chorý. Svet postavy sa zrútil, ale má zmysel pre povinnosť, nevynechá návštevu u otca.  V paradoxnej reakcii na osobnú tragédiu  sa rozhodne, práve v tejto pre ňu tak ťažkej situácii, zabudnúť na katastrofu a chce vyjsť otcovi v ústrety -  nielen tým, že  je s ním v ústave, ale mu ponúkne, že  s ním zájde  na miesto, kde bol v živote najšťastnejší – odvezie ho k bulharskému moru. Chce ho vidieť radostného, má ho rada, aj keď už on nemôže zdieľať jej bolesť, ona ho chce potešiť.

Pointou rozprávania je fakt, že dcéra nechá otca, aby sa utopil, nechá ho odplávať na nafukovacej matraci ďaleko do mora a zdá sa, že vie, že otec z nej skĺzne, aby sa viac nevynoril. Má ho až tak rada, že nechá, aby spáchal samovraždu? Je to prejav jej ničím neohraničenej lásky? Pripomína mi to postavu z Prelomiť vlny, ktorá tak miluje muža, že sa kvôli nemu rozhodne spávať s inými mužmi, aby mu vyšla v ústrety.

Problém spočíva podľa mňa, ani nie tak v tom, že nevidíme do postavy starého muža, ktorý nedáva dostatok dôvodov na očakávanie jeho smrti – ešte tesne pred samovraždou opraví v nočnom bufete rozkývaný stolík, drobnosť, ktorá by nemala byť podstatná, keď o pár hodín zomrie, ale napriek tomu myslí na druhých. Možno jeho skĺznutie z matraca  bol momentálny impulz, keď si uvedomil bezmocnosť - vari zle prežíval, že dcéra ho musí vynášať v náručí z vody, akoby bol jej dieťaťom ( ale to musel byť zvyknutý aj v  ústave, kde bol odkázaný na pomoc opatrovateliek ). Nevedno.

Problém je v postave dcéry, ktorá má  zmysel pre povinnosť, aj má rada otca, ale nie tak  bezhranične, aby sa prizerala jeho dobrovoľnej smrti, aby  mu ju uľahčila.

Rozpad manželstva sa  prirovnáva k zážitku emocionálne rovnako silnom ako správa o smrti blízkeho človeka. Keď žena prechádza touto stratou tak je pripravenejšia na druhý deň napomáhať  ďalšej smrti?

Mária Ferenčuhová:

V slovenských filmoch pribúdajú obrazy dysfunkčných rodín, pokrivených väzieb medzi rodičmi a deťmi či medzi partnermi – spomeňme si na Zázrak, Môjho psa Killera, ale aj Ďakujem, dobre. Film Jara Vojteka Deti sa vpisuje do rovnakej línie. Rodina sa tu rozpadá alebo je už rozbitá, pozliepaná do nových polofunkčných celkov. V štyroch poviedkach vidíme rodičov, čo doslova padajú od vyčerpania pri výchove autistického syna, chlapca unikajúceho od otčima do sveta zanietených ornitológov, väzňa na úteku pokúšajúceho sa udržať aspoň vzťah s partnerkou, s ktorou už žije jeho brat, lebo so synom už prakticky nijaký vzťah nemá a napokon ženu, ktorá čelí partnerskej kríze, no podarí sa jej uzavrieť aspoň vzťah s vlastným umierajúcim otcom.

Vojtekovi sa podarilo zobraziť hneď niekoľko príznakov chronickej choroby medziľudských vzťahov - nedostatok podpory zo strany okolia, neschopnosť komunikácie, únavu, citovú podvyživenosť. Jednotlivé poviedky sú kvalitatívne viac-menej vyrovnané, hoci takmer každá má zopár neduhov. Poviedka Syn je scenáristicky mimoriadne presvedčivá, no herecky i režijne zostáva toporná. Maratón je režijne i pokiaľ ide o prácu s ne-hercami veľmi čistý, no tematicky sa vymyká spomedzi poviedok o vzťahu rodič-dieťa, keďže motorom hlavnej postavy je skôr žiarlivosť ako pokus zachrániť rodinu. Poviedkam Kanárik a Otec niet prakticky čo vytknúť, až na záverečné dopovedanie s nafukovačkou, ktoré divákom berie možnosť prežiť si chvíľu pozastavenia, váhania hlavnej ženskej postavy, jej zavisnutie v mŕtvom bode, niekde medzi túžbou ukončiť svoje i otcovo utrpenie a potrebou predlžovať krehkú dcérsku náklonnosť.

Vojtekov film sa na prvý pohľad javí, že je jedným z radu tematicky i esteticky podobných filmov. V drobnokresbe a minimalizme je však dôsledný a vďaka kompozícii a zovretosti jednotlivých poviedok dokázal postihnúť širší problém než vyššie spomenuté filmy.

Eva Filová:

Deti mi pripomenuli povestnú hádanku, ktorú položila Sfinga Oidipovi: Ktorý živočích má iba jeden hlas, ale pritom má niekedy dve nohy, niekedy tri, niekedy štyri, a najslabší je, keď ich má najviac? Oidipova odpoveď znela: človek. Ako batoľa lezie po všetkých štyroch, v dospelosti stojí pevne na dvoch a v starobe sa opiera o palicu. Vojtek s Leščákom si stanovili štyri poviedky pre štyri ročné obdobia, hoci bez dramaturgického oblúka s východiskovým a cieľovým bodom. V prvej poviedke Syn je mentálne postihnutý chlapec zajatý vo vlastnom svete, z ktorého niet úniku, v tretej poviedke Kanárik je zdravý, ale týraný chlapec, ktorý by najradšej ako kanárik vyletel preč z domácej klietky. V druhej poviedke Maratón mladý muž uteká z väzby k svojej rodine, ktorá je však iba ilúziou a pascou, v štvrtej poviedke Otec sa starec dožívajúci v ústavnej opatere vydá spolu s dcérou na „poslednú cestu“, späť do (plodovej) vody. Poviedky teda fungujú na princípe odstredivosti (smerom von) a dostredivosti (dovnútra). Dvaja odlišní chlapci a ich odlišní otcovia (ako ináč, dostredivý a odstredivý), dvaja otcovia a ich partnerky (ako ináč, jedna odstredivá nevernica, druhá dostredivá dcéra v kríze). Tento striedavý princíp pripomína trochu nudný rým A B A B (taký Deleuze by zašiel možno aj ďalej, až k A B A´ B´).

Deti mi pripomenuli Slepé lásky (Leščák/Lehotský). Štyri poviedky spojené motívom slepoty. Rozdiel je však zrejmý. Majú svoj dramaturgický oblúk. Posadiť dieťa-kanárika na továrenský komín je síce vizuálne pekné aj metaforické, ale na úrovni levitujúcej panny-zázračnice (Leščák/Šulík).

Deti mi pripomenuli, že deťmi sú (akosi privilegovane) najmä muži. Aj filmový plagát a billboard v tom utvrdzujú. Kým muži sa hrajú a trpiteľsky prežívajú boľačky a neúspechy, ženám je súdené žiť prízemnú realitu, byť akýmsi filtrom vo vývine mužských postáv (napr. u Martina Šulíka). Lenže tento obraz mužov nie je vôbec lichotivý: otcovia sa nevidia vo svojich synoch, synovia nenájdu vzor vo svojich otcoch, smerovanie od kolísky k hrobu je dlhé a bezútešné.

Deti mi pripomenuli poviedkový film Maďarsko 2011 a príbeh Márty Mészáros o hniezde záchrany. Ak Deťom chýba vývinový oblúk, mal začať kdesi tam. Maďarský projekt niekoľkých režisérov mal jasný zámer: hovoriť o stave maďarskej spoločnosti, sociálnej priepasti, podrývačsky pristúpiť k okázalému vonkajšku a vnútornej ničote. Zámer Detí až taký jasný nie je. Otázka, či sa aktéri snažia „od svojich problémov uniknúť alebo iba hľadajú cestu?“ je odstredivá aj dostredivá zároveň, autorsky vyhýbavá, alibistická.