Čo si myslím o slovenskom filme... Eva Nová

K debutantom hraného filmu sa nedávno priradil aj ďalší dokumentarista Marko Škop. Jeho film Eva Nová získal na 40. Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte Cenu filmovej kritiky FIPRESCI a v polovici novembra prišiel aj do našich kín. Čo si o ňom myslíme my?

Václav Macek:

Keď som sa vybral do kina na Evu Novú, tak som neočakával žiadne veľké prekvapenie. V duchu som si predstavoval, že mi v Lumièri premietnu niečo medzi Kozom, Mojím psom Killerom a Slepými láskami. Ale bolo to úplne inak, neočakávané, kombinácia hereckého majstrovstva, akoby viedol Emíliu Vášáryovú opäť Martin Hollý, so sociálnou takmer patológiou, ktorá nemá v sebe Seidlovu krutosť, ale jeho bezútešnosť určite. Film mi pripomínal šúpanie cibule. Vášáryová obnažovala stále nové a nové vrstvy, bolo to ponáranie sa, ktoré fascinovalo a ohromovalo súčasne.

Katarína Mišíková:

Marko Škop je ďalší dokumentarista, ktorý debutuje v hranom filme. Ak sme si mysleli, že už poznáme takmer tradičný recept na slovenskú sociálnu drámu a čakali sme príbeh z periférie o životom zašpinených hrdinoch z rozpadnutých rodín, budeme dvojnásobne príjemne prekvapení. Eva Nová je vizuálnym štýlom tradicionalistickejšia ako niektoré iné hrané filmy dokumentaristov, avšak aj dramaturgicky podstatne dôslednejšia. Hoci kráča v logike cyklu sociálnych drám, obohacuje ho o nové motívy. Minimalistické rozprávanie ťaží z psychologicky prepracovaných charakterov a práve vďaka funkčnému prepojeniu rozprávania a réžie môžeme vcelku bez preháňania povedať, že Eva Nová je životnou filmovou rolou Emílie Vášáryovej. Hoci je pravdepodobné, že vzhľadom na žáner mimoriadnu návštevnosť filmu možno pripísať na vrub práve aure Vášáryovej, Škopov film je divácky ústretový a univerzálne zrozumiteľný bez toho, aby rezignoval na symbolickú rovinu. Príbeh o druhej (či ikstej?) šanci zostarnutej Evy Novej totiž vypovedá o našej postsocialistickej situácii oveľa viacej, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

Eva Filová:

Eva Nová síce zapadá medzi „trendové“ sociálne ladené drámy, ktoré v poslednom čase dodávajú punc našej kinematografii a vedú tichú súťaž o prvenstvo v „najväčšej depke“, zároveň sa však spomedzi nich vymyká vďaka reflexivite, hre s filmovou pamäťou. Lenže nie dôsledne. Eva Nová je herečkou vo výslužbe, ktorá zažila slávu aj pád. Jej zostarnutá a zničená tvár (snímaná v priam bergmanovských „intenzívnych detailoch“) je v obraze konfrontovaná so sviežimi podobizňami z mladosti, s nostalgiou (ako Norma Desmond zo Sunset Blvd.) si púšťa svoje staré filmy a po smrti sestry s prekvapením zistí, že tá jej napriek konfliktnému vzťahu tajne robila výstrižkovú službu a sledovala jej (skvelý aj spackaný) život.

Emília Vášáryová v hlavnej úlohe je výborná, vtipné je obsadenie štekov (Ľ. Gregor, D. Jamrich, P. Hledík) a neopozeraných tvárí. Lenže hra s filmovou pamäťou má svoje zákonitosti. Emília Vášáryová sa na úlohu „padlej hviezdy“ príliš nehodí, diváci si ju navždy budú spájať s úlohami dobrých, skromných, milých a milujúcich dievčat a žien. Iste, našli by sme aj ojedinelú, negatívnu rolu krkavčej matky v Šulíkovom Orbis Pictus.

Pre hru s (kinofilným aj pamätníckym) divákom by do úlohy (ne)vyliečenej alkoholičky so slabosťou pre monodrámy oveľa presvedčivejšie zapadla napr. Milka Zimková, ktorej rýchly vzostup (Pásla kone na betóne) a vytratenie sa z filmovej scény chtiac-nechtiac zodpovedá osudu Evy Novej. Do šteku starého známeho by sa potom logicky pýtal Ľubomír Paulovič (zať Johany Ovšenej) a pre „návrat“ herečky do rodiska by sa dal zužitkovať Zimkovej obľúbený východniarsky dialekt. Ešte jedna čisto hypotetická kombinácia. Ak by úlohu Evy Novej zahrala Magda Vášáryová, mohla by ňou nadviazať na postavu sebastrednej herečky Eleny, pre ktorú je dieťa príťažou a preto končí v opatere jej sestry Nadi (Súkromné životy). Zavŕšila by sa kontinuita medzi učiteľom (D. Hanákom) a jeho žiakom (M. Škop), hanákovská moralita by našla svojho zrkadlového dvojníka v neľútostnej sebareflexii a pomyselná hranica medzi fikciou a autenticitou by sa stenčila na minimum.

Narábanie s kinematografickým dispozitívom (filmom vo filme, kinofilnými odkazmi, intertexualitou...) si žiada viac než len pekne budovaný príbeh. Škoda, že Emília Vášáryová alias Eva Nová nestretla pri vykladaní tovaru v hypermarkete svojho kolegu Štefana Kvietika, s ktorým tvorila hádam najobsadzovanejší filmový a televízny pár. Škoda, že uvažovanie nad „personou“ – maskou ako profesijným nástrojom – ostalo len na začiatku možnej cesty. Napriek tomu všetkému je však Eva Nová ako „aging woman“ novou témou, ktorá v našej kinematografii doteraz absentovala. Nemá síce silu a tajomstvo Very Drake ani sexapeall Charlotte Rampling vo filmoch F. Ozona, má ale typicky našskú pokoru a trpiteľstvo. C'est la vie...

Mária Ferenčuhová:

Recenzia filmu Eva Nová v decembrovom čísle časopisu Film.sk: http://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-12-2015/recenzia

Zuzana Mojžišová:

Recenzia filmu Eva Nová v časopise .týždeň: http://www.tyzden.sk/casopis/28282/zena-ulica-dlan-kost/