Čo si myslím o slovenskom filme... Sloboda pod nákladom

V kinách je nový film dokumentaristu Pavla Barabáša Sloboda pod nákladom. Čo si o filme myslia pedagógovia z Katedry audiovizuálnych štúdií?

Václav Macek:

Keď pred provizórnou pokladňou do Kežmarského hradu sa v augustový večer tiahol dlhočizný rad návštevníkov, tak som zaváhal, či skutočne sa premieta len nový film Pavla Barabáša, alebo či náhodou podujatie nie je spojené aj s koncertom. Vyše štyristo návštevníkov letného kina prišlo naozaj len na Slobodu pod nákladom a keď po vyše hodine odchádzali z predstavenia, väčšina z nich bola nadšená. Na veľkom plátne spoznali mnohých kamarátov, priateľov, ktorí ako vysokohorskí nosiči patria k známym postavám kežmarského prostredia.

Ocitol som sa na rodinnom predstavení a Barabáš, ktorý predstiera, že mieni rozprávať o význame slobody a nezávislosti v živote človeka, len  bezradne zaznamenáva viac či menej poučné historky zo života nosičov, nedostane sa ďalej než k tomu, aby sme si mohli ako diváci povedať „veď toho poznám, to je môj sused“.

A keď ho nepoznáte, tak nemáte dôvod, aby ste na film chodili – nepatríte do rodiny a nemôžete pohyblivé obrázky ničím doplniť, žiadnymi ďalšími spoločne prežitými príbehmi. Ste len prekvapení nad tým, že niekto má odvahu prezentovať monotónny záznam zo života miznúcej profesie ako esej o naplnení života.

Martin Ciel:

Nosiči alebo vrtuľníky? Áno, logická odpoveď znie: vrtuľníky. Nový film Pavla Barabáša ale (on to vo svojich filmoch robí často) takúto logiku problematizuje, dokonca relativizuje, núti divákov premýšľať inak a zvláštne. Svojou tvorbou reflektuje rôzne vybočenia z normy. A v Slobode pod nákladom to robí skvele. Sám ustupuje úplne do pozadia, nesnaží sa manipulovať skutočnosť, akoby sa zriekol autorského postoja. Necháva prehovoriť hory a chlapov, ktorí v nich pracujú. Je to pekný a zaujímavý film z rôznych dôvodov. Kamera je mimoriadne disciplinovaná, dramaturgicky presne sa pracuje s rytmom a tak ďalej.
Ale v prvom rade je to pekný a zaujímavý film preto, lebo sa doň akosi (momentálne neviem presne napísať ako) dostala energia a čaro, ktoré v určitých nadmorských výškach skutočne existujú.

Eva Filová:

Priznám sa, že k filmom Pavla Barabáša nemám žiadny vzťah. Iste, ako prírodopisy a cestopisy majú svoj účel aj svoje miesto. Uznávam Barabášovo zanietenie pre prírodné krásy, ťažko zdolateľný terén a extrémne podmienky na hranici ľudských síl. Sloboda pod nákladom má, zdá sa, ambície presiahnuť zvyčajné očarenie prostredím – exotickou, hornatou, ľadovou, jaskynnou, riečnou krásou (a prípadnými exotickými obyvateľmi) – tým, že sa koncentruje na človeka, na skupinový portrét vysokohorských nosičov a chatárov. Barabáš nahliada do života a vnútra generácie šesťdesiatnikov, ktorí sa rozhodli pre mimoriadne náročnú prácu, prostredníctvom ktorej zažívajú pocit vlastnej slobody. Ich výpovede predeľujú krásy tatranských končiarov, ktorých by neškodilo o čosi menej (akoby sa autor nevedel rozhodnúť medzi sociálnou a estetickou polohou).

Barabáš nie je typ dokumentaristu, ktorý hľadá historické a spoločenské kontexty a pracuje s archívnym materiálom. Nedozvieme sa, nakoľko sú horskí nosiči slovenským unikátom, či aj na poľskej strane Tatier by sa ich zopár nenašlo (a či túlajúci sa vlčiak neodbieha k inej „rodine“), nedozvieme sa o ich manželkách, ktoré si museli zvyknúť na rizikové povolanie svojich mužov, ani o živote v izolácii a dôvodoch, ktoré viedli k danému spôsobu života a ktoré môžu byť ukryté pod čírou prírodnou fascináciou. Veď do hôr unikali partizáni (legendárny pochod cez Chabenec), unikalo sa tam pred marazmom doby a spoločnosti (filmový kritik Pavel Branko v 50. rokoch), v horách sa hľadala inšpirácia (maliar Zoltán Palugyay, scenárista Ivan Bukovčan), hory poskytovali útočisko pre filmové a televízne postavy (Medená veža, Orlie pierko, Dvaja). Barabášova predstava sveta – drsnej a krásnej prírody, zocelených i citlivých chlapov – je jednoduchá a priamočiara, netreba v nej hľadať ukryté šifry ani posolstvá.