Čo si myslím o slovenskom filme... Socialistický Zombi Mord

V súvislosti s uvádzaním amatérskeho filmu Socialistický Zombi Mord v kinách sa na „diskusný povrch“ vyplavili minimálne tri najvypuklejšie témy. Prvou je hodnotový rozptyl kritikov a miera objektivity hodnotenia, druhou zmysluplnosť bodového hodnotenia filmov v časopise Film.sk a treťou miesto trashovej produkcie v kinematografii. 

Prvým impulzom na otvorenie „kauzy SZM“ na webe KAS bol príspevok Václava Maceka vo Film.sk www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-3-2015/myslim-si. Potrebu prediskutovať tieto témy potvrdil aj Týždeň slovenského filmu (13.4. – 19.4.2015), v rámci ktorého sa konalo Kritické hodnotenie filmovej tvorby za rok 2014 v kine Lumiére. Niektorí respondenti z bodovacej ankety Film.sk využili priestor webu KAS na slovné dovysvetlenie svojho bodového hodnotenia, iní, ktorí sa bodovania nezúčastnili, pridali vlastný pohľad na film. Pavel Branko reagoval len krátkym vyjadrením, že sa stotožňuje s postojom Václava Maceka vo Film.sk (odhliadnuc od jeho reflexie filmu Deti). Všetci však primárne odpovedali na rovnakú otázku:

Môže byť jeden film hodnotený zároveň kladne aj negatívne? Podľa hodnotenia filmových vedcov a kritikov v časopise Film.sk môže. Aké sú teda hodnotové kritériá?

Martin Ciel:

Film samozrejme môže byť hodnotený kladne aj negatívne . A vďakabohu za to. Príklad: Jeden western. Dvaja kritici. Rovnako dobrí. Analytickí. Obaja western rozoberú podľa svojej metódy. Výsledok je približne rovnaký. Potom príde hodnotenie. Prvý má rád westernový žáner, vo filme nájde nejaké žánrové inovácie, pohrávanie sa so schémou, nejaké citácie, predpoklad posunu a vývoja filmov o kovbojoch vďaka tomuto filmu. Hodnotí ho kladne. Druhý kritik western nijako zvlášť neobľubuje, film hodnotí zo širšieho kontextu, porovná s Občanom Kaneom, Poťomkinom, filmami Bélu Tarra a súčasnou „nezávislou“ tvorbou. Z tohto hľadiska film nič neprináša, neexperimentuje, je zbytočný. Výsledok: negatívny. Jednoduché.

Václav Macek:

Obskúrne filmy patria do kinematografického života, ale prečo by mali byť vzormi ?

Keď som si vlani pozrel amatérsky  Socialistický Zombi Mord , tak som bol úprimne zdesený, podobne ako keď som si musel pretrpieť inú podobnú hlúposť – Immortalitas  (2012). Zdalo sa mi, že predsa nikto okrem autorov, nemôže brať vážne film, v ktorom nie sú herci či herečky, ale figuríny v szm-áckych  uniformách, kde triky odkazujú na prvé pokusy s filmovými možnosťami, brutalita priam kričí kopírovaním vzorov z déčkových ( nie béčkových ) amerických výrobkov, atď. Napriek tomu v ankete film.sk aj Eva Filová, aj Martin Ciel, tomuto produktu pridelili štyri hviezdičky – predpokladám, že ho aj navrhli ako slovenského zástupcu v súťaži o Oscara.

Viem, že je možné sa minúť s celkovým naladením kritickej obce – filmu Dobrý človek ( 2013 ) som dal len jednu hviezdičku, ostatní aspoň tri, viem, že predsa len som mohol svoje hodnotenie zvýšiť, ale aby som prijal, že „SZM“ je „vzor“, štvorhviezdičkový model, to sa mi zdá úplne „mimo mísu“.

Alebo je „SZM“ slovenský vizuálny ekvivalent „odpadového“ umenia ? Možno by to mali analyzovať naši študenti miesto Uhra či Šulíka a na réžii by sa mali učiť podľa neho ako sa nakrúca dobrý film.

Katarína Mišíková:

Filmový trash čoraz viacej prestáva byť obskúrnou guilty pleasure divákov nočných filmov a čoraz viacej sa stáva súčasťou filmologického diskurzu. Nepochybne k tomu prispieva aj skutočnosť, že viacerí artoví režiséri súčasnosti sa inšpirujú v spodných prúdoch kinematografie. Rovnako sa zintenzívňujú aj prieniky profesionálnej a amatérskej kinematografie. Vo svetle tohto vývinu je vcelku prekvapujúca kontroverzia, ktorá vznikla okolo nevyrovnaného hodnotenia filmu Socialistický zombie mord v pravidelnej rubrike časopisu Film.sk. Rozporuplnosť hodnotení pritom nemožno pripísať na vrub generačným faktorom, ktoré by stáli za povedzme “konzervatívnym” odmietnutím filmu staršími filmológmi a kritikmi a “fanúšikovskými” sympatiami tých mladších. Navyše, tento film už v slovenskej kinematografii má žánrovo príbuzných predchodcov v amatérskom Nič nekrváca večne a minimalisticky profesionálnom Zle, ktoré boli oba hodnotené prevažne kladne. Zaujímavosťou pritom je, že v kuloárnych i verejných diskusiách nedávnej doby sa práve reflexia filmu SZM stala tŕňom v oku odporcov bodovania filmu bez “hodnotovej reflexie” napriek tomu, že podobne nevyrovnane boli v uvedenej rubrike hodnotené aj iné filmy (napr. Dobrý človek a Krok do tmy). Nazdávam sa, že táto hodnotová rozkolísanosť filmových vedcov otvára niekoľko vcelku inšpiratívnych otázok, ktoré sú zaujímavejšie ako samotný SZM.

Osobne nepatrím k nadšencom hororu a už vôbec nie zombie vyvražďovačiek. Ktovie, či kvôli snobsky prekultivovanému vkusu mi pripadajú menej prekvapujúce a zábavné ako trebárs Hanekeho alebo Östlundove filmy, alebo mi len jednoducho chýba príslušná žánrová inklinácia. Napriek vskutku amatérskym hereckým výkonom (mimochodom charakteristickým pre daný žáner) a ťarbavým dialógom (detto) však dokážem oceniť nápaditosť niektorých prvkov transpozície zombie filmov do socialistických reálií (napríklad papierovú lepiacu pásku, ktorou školník prelepí ústa dvojici zväzáčok, čo vo vyrastených rovnošatách vyzerajú takmer ako americké roztlieskávačky), pár invenčných rozprávačských riešení (napr. úvodná “montážna” sekvencia vyskladaná z novinových článkov) i komickú nadsádzku filmu SZM. To, prečo sa film Nič nekrváca večne javí ako vydarenejší film než SZM, je podľa mňa dané jednak tým, že jednoducho skladá poctu i parodizuje umelecky kvalitnejší predobraz ako SZM a jednak tým, že v amatérskych podmienkach je zrejme o čosi jednoduchšie imitovať charakteristické výrazové prvky nemej kinematografie ako prvky hororu 80. rokov. To ale nie je dôležité. SZM je amatérsky film, ktorý sa na veľa nehrá, oslovuje špecificky uletené publikum a v zásade je sympatický úmerným nasadením tvorcov. Rozhodne viacej ako podstatne nabubrelejšie (polo)amatérske pokusy o apropriáciu populárnych žánrov ako napr. Immortalitas. Hoci SZM sa mi nejaví obzvlášť inšpiratívny svojou formou, zaujímajú ma jeho dôsledky pre filmovú recepciu a reflexiu. Z pragmatického hľadiska totiž SZM vyslal do slovenského filmového prostredia rozporuplnú správu: ide o amatérsky film, ktorý sa dostal do štandardnej distribúcie.

Otvára sa tak otázka transformácie nášho audiovizuálneho prostredia, ktoré len pozvoľna vytvára nové platformy produkcie a distribúcie filmov, pričom práve filmy ako SZM potrebu alternatívnych ciest k divákovi naznačujú. Kinematografiu predsa netvorí len hlavný prúd, ale aj najrôznejšie bočné prúdy či ramená.

S otázkou recepcie je spojená i otázka kritickej reflexie, respektíve toho, či možno na amatérsku tvorbu uplatňovať rovnaké kritériá ako na tvorbu profesionálnu a či odlišné kritické hodnotenia dokazujú v podstate zbytočnosť kritiky, pretože každý má nejaký ten názor a tak je vlastne jedno, či je film hodnotený kladne či záporne. Klásť na kritickú reflexiu filmov nároky absolútnej objektivity nie je možné. Podstatne smerodatnejšia je názorová konzistentnosť toho-ktorého kritika. Napokon, tie skutočné hviezdy medzi filmovými kritikmi svojimi rubrikami vždy vytvárajú výsostne osobité hodnotiace kritériá. Nazdávam sa, že túto názorovú konzistentnosť možno vysledovať aj v lakonicky bodovacej rubrike Film.sk: napr. Martin Kaňuch bude vždy dávať filmom menej bodov ako ostatní, Pavel Branko bude výraznejšie preferovať autorský dokumentárny film, Václav Macek ocení remeselnú zdatnosť tradicionalistickejších filmov, Eva Filová bude mať slabosť pre ideologicky zaujímavé filmy, Jelena Paštéková zase žánrové rozprávanie. A po tejto vete ma všetci svorne bodovo odpíšu za to, že ich škatuľkujem. Prečo by sme mali teda kritiku chápať ako škatuľkovanie? Každého kritika predsa do výraznej miery formujú jeho osobné vkusové preferencie, o to viacej pri tak špecifickom žánri ako zombie film. Buďme radi, že slovenská kinematografia sa konečne dostala do stavu, že sa môžeme s kolegami vášnivo sporiť o to, či je ten-ktorý film dobrý alebo zlý. Myslím, že jediná zmysluplná kritika je kritika porozumením - tu spočíva jej skutočná funkcia. Objasniť, ako funguje celková forma filmu, interpretovať jeho implicitné významy, umiestniť ho na pomyselnej mape kinematografie, zhodnotiť, nakoľko je esteticky konzistentný - to je vari dôležitejšie ako dávať palec hore či dole v manichejských reláciách dobra a zla.

Maroš Brojo:

Film Socialistický Zombi Mord má množstvo nedostatkov spojených hlavne s okolnosťami jeho vzniku. Jedná sa o amatérsky film, ktorý vznikal dlhé roky na kolene. Pokiaľ však zohľadníme podmienky jeho výroby, myslím si, že je to obdivuhodné dielo, ktoré skvele pobaví bežného diváka ale aj cinefila s pochopením pre tento "podradný" žáner. Scény s elektrickou motorovou pílou a hľadaním zásuvky sú dokonca v rámci žánru vcelku zaujímavou inováciou. Je veľká škoda, že o film neprejavila záujem žiadna distribučná spoločnosť. Som presvedčený o tom, že s trochou propagácie a pár billboardmi by sa mohlo jednať o komerčný hit. Návštevu kina by väčšina divákov znalých tohto žánru neoľutovala.

Žofia Bosáková:

Tvorcovia SZM umne prekonali finančno-produkčné obmedzenia, ktoré sa odrazili na niekoľkoročnej realizácii, no nie na nadhľade s akým pristúpili k socialistickej ikonografii a k práci v žánrovej sémanticko-syntaktickej rovine. Temporytmus má v takmer celom filme spád, vtipné scény vychádzajú z poznania atraktívnych prísad béčkovej (i céčkovej) estetiky, čo pomáha maskovať niektoré nedostatky. Amatérska svojpomocne financovaná tvorba sa celkom oprávnene dostala mimo svoje tradičné kanály uvádzania.

Jaroslav Hochel:

Na bodové hodnotenie slovenských filmov ma redakcia Film.sk pred časom vyzvala ako filmového publicistu, teda nie ako teoretika, kritika či historika. Moje kritériá preto zahŕňajú popri „objektívnych“ kvalitách toho-ktorého filmu aj rôzne iné faktory, zohľadňujem aj okolnosti vzniku, voľbu témy, vypovedanú či nevypovedanú ambíciu autorov (a priori sú mi nesympatické snímky, pri ktorých je zjavná kalkulácia s diváckosťou, s komerčným potenciálom, s prvoplánovou atraktívnosťou témy). Hoci subžáner zombie filmov v princípe nemám rád, Socialistický Zombi Mord ma dostal svojou odvahou preniesť tento subžáner do slovenských reálií, šikovne vymysleným východiskom zápletky (sovietsky plynový granát ako tajná zbraň), zámerne prehnaným retro charakterom a zjavnou hyperbolizáciou. Za nasledujúcu vetu by ma lexikológovia asi nepochválili, ale vo filme SZM cítim viac sympatické amatérstvo než amaterizmus.

Iste, dalo by sa namietať, že tento film kalkuluje s diváckosťou, s komerčným potenciálom a s prvoplánovou atraktívnosťou témy. Lenže všetko, čo pri hodnotení zohľadňujem či nezohľadňujem, aj tak napokon funguje v subjektívnom móde. A ten má každý nastavený inak, preto ani výraznejšie rozdiely v hodnotení konkrétneho filmu nepovažujem za problém. Ostatne, k tomu som sa vyjadril aj v glose uverejnenej vo Film.sk: http://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-2-2015/myslim-si.

Eva Filová:

Filmy nakrútené neštudovanými filmármi sme si zvykli označovať ako amatérske. Lenže o Romerovom kultovom zombie horore Noc oživených mŕtvol sa dnes nik nevyjadrí ako o amatérskom, ale nezávislom. George Romero prišiel k filmu z výtvarného umenia, dizajnu a reklamy a svoj debut nakrútil s kamarátmi za pár šupiek na jednom cintoríne a v jednom dome. Časť partie tvorcov SZM pričuchla k filmovým základom na SPŠ animovanej tvorby, Zuzana Paulini pracuje ako umelecká maskérka, Peter Čermák a Rastislav Blažek sú televízni scenáristi, atď. Iný príklad, režisér filmu Kandidát, Jonáš Karásek, vyštudoval VŠVU a pôsobí v reklame. Ani režiséri francúzskej novej vlny nemali filmové vzdelanie a kam to dotiahli. Opačný príklad len spred niekoľkých rokov: ambiciózne sci-fi Immortalitas študenta VŠMU bolo jednou veľkou katastrofou! Nielen z domácej kinematografie vieme, že aj osvedčený pretekársky kôň sa potkne. 

SZM si nenárokuje byť intelektuálnym ani umeleckým filmom pre náročného diváka. Prezentuje sa ako „Slovenský akčný béčkový krvák“, je nakrútený sviežo a zabaví aj na druhé pozretie. Využíva prepiatosť (veľkosť hviezdy na vojenskej helme, počet mŕtvol a zombíkov, sexappeal v uniformách, dialógy, ruština), oplýva výbornými nápadmi a premyslenými detailmi. SZM by znieslo aj pokračovanie, v ktorom by Hanka vyrástla zo zväzáckej uniformy a viedla boj s pozostatkami ŠtB a KGB. Tvorcovia sa s originalitou chopili našej „mŕtvej“ a pritom stále „živej“ minulosti a koho by trápilo, že zombie horory sa už nenosia, nech si pozrie nacistických zombíkov v skvelom nórskom filme Mŕtvy sneh. Inteligentne sa vysporiadať s dejinnými traumami sa totiž dá rôznymi spôsobmi, nielen seriózne a okázalo, ale aj podvratne.

Jelena Paštéková:

V poslednom čase sa rubrika Filmoví vedci a kritici hodnotia... dostala do rečí. Otázku hodnotových kritérií položil vo filme.sk Václav Macek a dôveryhodnosť čisto bodového hodnotenia bez zdôvodňujúceho kontextu priniesla diskusia na Týždni slovenského filmu. V oboch prípadoch bola   výpovedná hodnota tabuľky spochybnená, pričom práve prideľovanie bodov podľa koncepcie časopisu film.sk malo zaručiť objektivitu posudzovania bez úhybných slovných manévrov. Bodová mriežka je nemilosrdná: nevysvetľuje, vyzdvihuje alebo zatracuje.

Aj V. Macek sa pri Deťoch J. Vojteka musel oprieť o moje verbálne hodnotenie štvrtej poviedky na stránke KAS a nesúhlasí s tým, že je štylisticky a obsahovo najoriginálnejšia. Naozaj je to interpretačný spor a na konci sa k nemu vrátim. Maceka však neznepokojujú body, ale verifikovateľnosť toho, čo reprezentujú. Rovnaký bodový názor ako ja (4+) vyjadril aj Pavel Branko. Z tohto hľadiska možno súhlasiť s tými, ktorí by chceli bodové hodnotenie rozšíriť o pár vysvetľujúcich viet. Nie som si istá, či sa to dá a či tomu nebráni sám „hviezdičkový“ žáner. Film.sk nadviazal na obľúbené portály, kde diela takisto fungujú ako singulárne udalosti. Celkový kontext modeluje až hodnotiteľ všetkými svojimi bodovými rozhodnutiami. A možno tomu technicky bráni redakčná uzávierka. V poslednom čase filmy pribúdali a odbúdali na poslednú chvíľu, okrem toho sa ich snažíme vidieť z plátna, v čom nám pomáha Daniel Bernát a kino Lumière. Bodové hodnotenia sa spolu s napozeranými snímkami usilujem spravodlivo vybalansovať a myslím, že to tak robia aj ostatní.

Najprv k histórii hodnotení. Doposiaľ prebehli 8x. Plynutie času reprezentuje napríklad fotografický výzor M. Ciela – noiráka s cigaretkou nahradil civilný portrétik „dole bez“, M. Kaňuch zmužnel vekom, v jednom čísle sa všetci okrem čiernobielej E. Filovej a mňa „vyfarbili“ a pod týmto vplyvom som zmenila foto aj ja, za redakciu nahradil Evu Michalkovú Daniel Bernát. Napriek odľahčujúcemu komentáru ku zmene zovňajška som presvedčená o tom, že všetci hodnotitelia sú stále vnútorne integrálni. Dlhodobá malá anketa  osobností podľa výberu redakcie film.sk bola postavená na ich rôznosti, chcela prispieť k rýchlejšej a „mohutnejšej“ reakcii na aktuálnu slovenskú produkciu. Chcela vidieť celé, nič nevynechať, na všetko mať odpoveď. Konštantou výberu je ale náhodnosť. Tento rok V. Maceka znepokojila otázka, či iba generačné videnie a vkus môžu spôsobiť štvorbodové výkyvy a hľadá vysvetlenie.

Problém je v tom, že pri hodnotení ročnej produkcie sa na základe vonkajších formálnych kritérií ako sú rok výroby a minutáž nad 60 ocitli v jednom vreci Vráble s Vrútkami. Snímky profesionálne aj amatérske, hrané aj dokumentárne, rôzneho žánrového zaradenia a ladenia. Prvýkrát som s tým mala problém pri reportážnej snímke Chránené územie o trojtýždňovom turné Divadla z Pasáže, ktorého členovia sú mentálne hendikepovaní. Silná téma, filmársky amatérska. Našlo by sa toho viac.

Pre mňa je pri kritickom hodnotení diela hlavným vodítkom naplnenie zvolenej autorskej intencie. Z tohto hľadiska je Socialistický zombie mord dobrým príkladom. Ľahká amatérska snímka žánrového typu vyžarovala energiu kamarátov, ktorí ju nakrúcali pre radosť. Nemala inú ambíciu iba byť zábavná. Preto mi neprekážali stereotypy príbehu, vystavujúceho na obdiv konštrukčné „švy“ rozprávania, ani radostná exploatácia témy výsmechu z bezpečne odídeného socializmu. Horšie by bolo, keby sa to všetko pokúšala skryť.

Na základe registračných a podružných údajov sa však v jednej kolekcii ocitli rozdielne typy diel: dlho zrejúca autorská výpoveď M. Luthera Krok do tmy, ktorá reflektuje zločiny 50. rokov na pozadí povstaleckej minulosti postáv, predstavujúcej v slovenskom povedomí mravný imperatív, a Socialistický zombie mord nadšených amatérov. A to je chyba. Potom rovnaké bodové hodnotenie (moje) a vysoké hodnotenie buď Zombie mordu alebo Kroku do tmy kolegami mohlo vyvolať rozpaky, ba aj hnev. Hodnotenie filmu.sk však nepokladám za hru na víťaza ani za hitparádu. Vždy bude relatívne. Nie kvôli hodnotiteľom. Rozdielnosť generačných a vkusových súdov vyplýva z povahy veci. Z povahy veci však nemôže vyplynúť porovnávanie heterogénneho. Podobne ako na portáloch, aj vo film.sk  kritik hodnotí dielo singulárne, na základe naplnenia alebo nenaplnenia zámeru. A neodrátava dopredu body preto, že ide „iba“ o žáner realizovaný v amatérskych podmienkach. Odhad intencie a schopnosť vnútornej rezonancie sú ďalšími zložkami kritikovho profilu. Omylom je homogenizácia konextu. Riešenie vidím vo vnútornej diferenciácii kolekcie a hodnotenie vo viacerých kategóriách. Verím, že pri vzrastajúcej ročnej produkcii bude naďalej čo hodnotiť.

Malá poznámka k štvrtej poviedke Detí. Naozaj by si zaslúžili väčšiu interpretáciu. V. Macek má pravdu, že neuvádzam argumenty, ktoré sa opierajú o denotáciu zobrazeného sveta. Podľa mňa sa však poviedka Otec nezakladá na denotačnej osi príbehu, ale predovšetkým buduje štruktúru emócie. Stratu druhého sa usiluje vyjadriť nepriamo a obrazne. Bolo by na diskusiu, či a nakoľko sa spolieha na účinky konvenčnej obraznosti, nakoľko ju narúša a vytvára svoju vlastnú, nakoľko zodpovedá životnej logike. Bezmocnosť pri odchádzaní najbližšej osoby – otca, autori podľa mňa neriešia „fyzicky“. Referenčným argumentom mimo rámca zobrazeného príbehu je pre mňa nielen to, že  vozíček náhle zmizne a otec sa napriek zlomenine pohybuje bez problémov a má jasnú myseľ. Ani hladké prekonanie dlhej cesty do Bulharska s odkázaným človekom nezodpovedá realistickému kľúču. Tretím „tušeným“ argumentom je súhlas s otcovou voľbou odchodu zo sveta. Ak by sa dcéra k asistovanej samovražde odhodlala a prijala by otcovu neverbálnu prosbu, bola by to krutá voľba. Utopenie je ťažká smrť. Slovné spojenie zachrániť topiaceho sa prešlo do jazykovej praxe ako kognitívna metafora. Tej predstavy by sa dcéra asi nikdy nezbavila. Aj preto pokladám záver filmu za metaforický. Dúfam že v zhode s intenciou autorov.

Ďalšie reakcie:

Martin Ciel (30.4.2015):

Václav Macek sa vo svojom príspevku dramaticky mýli v predpoklade, že som navrhol film Socialistický Zombie Mord ako slovenského zástupcu „v súťaži o Oscara“. Po prvé: ani by mi nenapadlo navrhovať do tejto „súťaže“ niektorý zo slovenských filmov z minulého roka. Po druhé: nie som členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, ktorá ako jediná do tejto „súťaže“ slovenské filmy nominuje. Václav Macek členom tejto organizácie je (http://www.sfta.sk/clenovia/) a spolu so svojimi kolegami tam navrhol a nominoval (z jeho pohľadu iste výnimočné) dielo M.Luthera Krok do tmy.

Martin Kaňuch (12.5.2015):

Všetky spomenuté pozitívne i problematické súvislosti vzniku i reflexie filmu SZM akceptujem. S vedomím toho všetkého, už vypovedaného alebo len imaginovaného (o vtipnosti, o chytrom recyklovaní či poučenosti tvorcov a pod.), ale opäť konštatujem, že ten film ma ani trochu nezaujíma.  Nehrozí žiadna forma dialogického kontaktu s ním. V kinematografii je toľko filmov jej hlavných prúdov i ponorných riek, ktoré unikajú našej pozornosti, že mi príde smiešne venovať toľko pozornosti práve SZM. Film.sk bohužiaľ nemal ´guličku´ na vyjadrenie ľahostajnosti.