Čo si myslím o slovenskom filme... Tlmočník
Vo februári mal premiéru nový film Martina Šulíka Tlmočník - v hlavnej úlohe s tohtoročným jubilantom Jiřím Menzelom (1938) a rakúskym hercom Petrom Simonischekom, známym z filmu Toni Erdmann (2016). Čo si o filme myslia študenti audiovizuálnych štúdií a filmoví kritici? Anketu a výber z recenzií pripravila Tatiana Rusnáková.
Lukáš Šútor, 3. ročník:
Početné zábery slovenskej prírody vo veľkej hĺbke ostrosti nepoukazujú len na jej krásu. Zaujímavo funguje divácke vedomie, že v rovnakých lesoch a lúkach sa pred niekoľkými desaťročiami diali ohavné veci. Podobne fungujú obrazy z mesta; na jednej strane súčasná atraktivita, snáď i nevedomosť obyvateľov, na druhej strane ľudské zlo a smrť z nie ďalekej minulosti. Pekný kontrast, ale problém by som videl v aplikovaní obdobného kontrastu na Rakúšana; užíva si život lebo si nedokáže predstaviť, čo všetko má jeho otec na rováši? Užívajú si Rakúšania život lebo nevedia, čo všetko majú ich otcovia na rováši? To sú zložité otázky, Tlmočník priveľmi zjednodušuje odpovede. A pýtať sa ohľadom zjednodušení by sa dalo ďalej: A užívajú si Rakúšania vôbec život viac ako Slováci alebo teda slovenskí Židia? A znamená užívanie si života ľahkovážnosť a nezodpovednosť, akú predvádza Rakúšan? To sú zložité otázky, Tlmočník priveľmi zjednodušuje odpovede.
Adam Straka, 4. ročník:
S najnovším filmom Martina Šulíka mám viacero problémov, ktorých vypísaním by som vytvoril rozsahovo dlhší text, ako je požadovaný. Sústredím sa na slovo, ktoré sa vyskytlo vo viacerých recenziách a ktoré je podľa viacerých čitateľov neodôvodnené: nuda. Film Tlmočník je chvíľami naozaj nudný, no nemôžeme sa uspokojiť iba s jednoduchým konštatovaním. Základnou chybou je práca so zvoleným žánrom road-movie. Šulík sa spolu s Marekom Leščákom viedli heslom „cesta je dôležitejšia než cieľ“ a akosi im z konceptu samotný cieľ vypadol. Hlavní protagonisti Ali Ungár a Georg Graubner cestujú po Slovensku s túžbou odhaliť nacistickú minulosť Graubnera staršieho. Pomerne abstraktný plán ostáva nekonkrétnym počas celého filmu. Spomenutá túžba oboch hrdinov je pritom z veľkej časti naplnená už po návšteve archívu v Banskej Bystrici, po nej sa práve vďaka nekonkrétnosti cieľa stráca motivácia putovať ďalej. No protagonisti putujú ďalej a divák nemôže tušiť, čo by mohlo byť vlastne tou záverečnou katarziou, pre ktorú sa má o ich osudy zaujímať. Úpenlivé stráženie tajomstva odhaľujúce sa na konci filmu je v takomto prípade kontraproduktívne, malé vodítka poskytnuté divákom vopred, by mohli ich záujem o osudy hlavných postáv udržať pri živote.
Tatiana Rusnáková, 3. ročník:
Martin Šulík sa ako aj v mnohých iných svojich filmoch spolieha na výpomoc od svojich verných – kameramana Martina Štrbu, skladateľa Vladimíra Godára, či scenáristu Mareka Leščáka. Tento tím je podpísaný pod Záhradou, Orbis Pictus či Krajinkou. A teda aj pod Tlmočníkom. Je jedno o čom ten film je, pre celkový výsledok to vlastne ani nie je dôležité. Road movie ako alegória zobrazujúca samotný vzťah medzi hlavnými protagonistami, kde sa spolu vyberajú na cestu za poznaním, aby rozlúštili všetky problémy vo svojich maličkých svetoch. Film nezabúda pripomínať, že súčasná doba je priam nasiaknutá traumou. Či už spôsobená samotnými preživšími/stále žijúcimi, druhou generáciou, trápenie ktorej ešte umocnil vstup z režimu do režimu alebo sú to nové situácie plodiace nové traumy. Alebo je to TO púšťanie cédečka na konci filmu, ktoré mi prišlo absolútne smiešne a zbytočné. Neverím, že človek, ktorý celý svoj život verí jednej ideológii a nevidí na nej nič zlé (triviálne ale pre morálku asi účinné) neprecitne na smrteľnej posteli a nebude roniť slzy nad niečím, čo mu ale vôbec nepríde smutné. Prečo by to robil? Ani ten starý pán v nemocnici by neplakal, a to ani nebol nacista. Rovnako mi je záhadou aj to, či pán Grauber predtým nikdy v živote nepremýšľal o tom, čo jeho otec za vojny robil a či mu ozaj bolo treba fotky z archívu SNP v Banskej Bystrici aby prehodnotil samotný pojem viny a odpovedal si na otázku, či to má ľahšie syn obete alebo syn vraha. Doba vytvára nové deti vrahov a nové deti obetí, tým pádom, alebo práve preto je stále nevysporiadaná s hriechmi minulosti.
Filmy Martina Šulíka mi stále prišli výnimočné, keď neboli zaujímavé formálne, vždy to vyvážil obraz, prípadne príbeh a jeho spracovanie. Tu sa pravdupovediac neviem, kde ukryť. Nepripadám si schopná nájsť útočisko kdekoľvek v tomto filme. A bojím sa, že sa s tou scénou s barmankou v hlave už nikdy nerozlúčim. Nelpím na starom (rozumej na Záhrade a Všetko, čo mám rád), nechcem znehodnocovať históriu a posolstvá, ktoré by mali byť vypočuté. Ale k takýmto filmom si vzťah neviem vytvoriť a ani neviem, či chcem.
Saša Gabrižová, KINEČKO:
„Akoby sa autori scenára (Marek Leščák, Martin Šulík) a dramaturgovia (Daniel Majling, Dušan Dušek) sústredili len na perfekcionistické motivovanie konaní hlavných postáv, no zabudli pritom na film, komplexné dielo, v ktorom sa objavuje ďalších 500 komparzistov a disponuje širokým diapazónom možností zobrazení.“
https://kinecko.dennikn.sk/index.php/2018/03/06/tlmocnika-zradili-vedlajsie-postavy/
Barbora Gvozdjáková, kinema.sk:
„ Jednotlivé epizódky fungujú, ale ako celok film mierne pokrivkáva. Po istom čase sa napriek maximálnemu nasadeniu dvoch hlavných protagonistov, stáva predvídateľným a repetetívnym. Akoby nemal nič nové priniesť. Postupne síce napreduje, ale niečo tomu chýba. Možno pri tak vážnej téme bolo treba ísť ešte viac do hĺbky. Pokľudné tempo dvojhodinového filmu napriek ušľachtilosti prestupuje na mieste.“
Roberta Tóthová, Pravda:
„Alimu lezie na nervy Georgova ľahkovážnosť, pnutie medzi nimi je však bez nápadu. Autori nás s nimi zatvárajú do auta či do hotelovej izby, nechávajú mužov hovoriť o živote, vzťahoch, deťoch, ženách, no dialógy sú banálne, hrdinovia až tragicky obyčajní a pred mikrospánkom zachraňuje len čítanie titulkov. Tie by divák v prípade týchto scén čítať ani nemusel, v príbehu by mu nič zásadné neuniklo.“
Miloš Krekovič, Denník N:
„Máte pocit, že to skrátka nemôže byť zlé. Že lokálny film konečne dorástol na svetový. Že to bude Toni Erdmann na domáci spôsob. Minimálne, že nebude nudnejší než tie príbehy za ním. A potom ste po premiére o to väčšmi sklamaný.“
https://dennikn.sk/1045716/syn-vraha-a-syn-obete-sa-skamaratia-v-roadmovie-po-slovensku/?ref=list
