Čo si myslím o slovenskom filme... True Štúr

V nedeľu 25.10.2015 Slovenská televízia odvysielala premiéru dokudrámy True Štúr. Na filme sa podieľala autorská trojica Marián Prevendarčík, Zuzana Šajgalíková a režisér Michal Baláž. Film vznikol v koprodukcii RTVS a Crazy Company pri príležitosti 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra. Čo si o tomto "moderne" spracovanom Štúrovi myslíme my?

Jelena Paštéková:

TRUE ŠTÚR. Tvorcovia dokudrámy „sa pokúsili vyvrátiť mýty spojené s Ľudovítom Štúrom – láska k Adele Ostrolúckej, homosexuálna orientácia a násilná smrť. ›Všetky tieto tri hlavné mýty sa naozaj nezakladajú na historickej skutočnosti, to hlavné posolstvo filmu je práve v sprostredkovaní dokumentárneho obsahu, ktorý má odborný podklad, a tým je výhradne čerpanie z historických prameňov‹, hovorí jedna z trojice autorov Z. Šajgalíková (http://www.teraz.sk/kultura/true-stur-ma-za-sebou-novinarsku-pre/161729-clanok.html).  

Vzhľadom na verejnoprávnosť producenta som recesiu nečakala, ale toľko historických klišé tiež nie. Kvitujem úsilie o atraktivizáciu formy školskej látky v animovanom dizajne N. Držiaka, aj v „doku“ šerosvitoch M. Baláža, z ktorých nesmrdel naftalín. Strecha detektívneho žánru v „ústrednej réžii“  rešpektovala východiskovú hierarchiu scenára, rozdeleného na „hlavný“ historický dej a na jeho animovanú glosáciu. „Hrané“ zastávky pátrania postupujú k dokonaniu edukačného cieľa. Chýba im pôvab napätia skutočného tajomstva (vraždy). Nefunguje v realistickom kľúči, nefunguje ani ako paródia.

Vtipné sú jednotlivosti – Kalinčiakove fúzy ostré ako dýka, PC súboj Štúra s grófom Zayom, ironický komentár smutných dedičov ypsilonu a radosť z toho, že aj „starí“ v tom mali hokej. Ešteže máme korektory! V klasickej osnove portrétu Ľudovíta Štúra napokon zostalo jedinou skutočnou záhadou tajomstvo jeho imidžovej brady. Ďalšia aktualizácia kultúrnych obsahov sa naďalej vznáša v opare tradičných brožúrkových konštatácií. Bez účasti kreativity mladých tvorcov, ktorá nekladie otázky. Cieľovku 12+ zrejme nová forma podania uspokojí, možno aj osloví, ale vyššie hore to pôjde sotva. Nápaditý animovaný vizuál má na rozdiel od faktograficky zameraných verbalít bezprostredný účinok. Odporúčam pre školy. O tomto zameraní svedčí powerpointová grafika bočných headlinov.

Pred štyrmi rokmi vznikla na pôde VŠMU študentská recesia Csabu Molnára na námet Lukáša Terena Posledné dni Ľudovíta Štúra (2011). Podľa citátu z nedávnej štúrovskej tlačovky RTVS (bez uvedenia odkazu na snímku) práve ona mala zrejme vystavať mýty, pre ktoré sa TRUE ŠTÚR rozhodol sprostredkovať „iba historické skutočnosti“„čerpal z historických prameňov.“  Škoda, že nie pramenistejších. Posledné dni boli spontánnou študentskou paródiou: ich humor sa hral s alternáciou reálnych a možných udalostí, s tým, čo by bolo keby, alebo čo síce nebolo, ale mohlo sa stať. Virtuálny príbeh vzostupov a pádov strunného Ľudevíta vychádzal z písania povinného školského zadania s ambíciou porozumieť dávnym dejom z nadhľadu dnešenej doby.

Oproti váhajúcemu naratívu Posledných dní zostala exaltovaná inscenácia detektívneho pátrania rétorickým mostíkom k účinno-účelnej inscenácii dejepisu. Hľadanie rovnováhy formálne aj obsahovo vyváženého a príťažlivého verejnoprávneho modelu vítam. Aktualizácia národnoidentikačných pointov však určite potrebovala dlhšiu inkubačnú dobu.

Katarína Mišíková:

Štúr je IN vďaka sieti úspešných kaviarní i stále aktuálnemu luMbersexuálnemu trendu, pod vplyvom ktorého mladí muži zahaľujú svoje chlapčensky hebké líčka do starostlivo pestovaných briadok a fúzov. Dokonca aj slovenské populárne kapely vyrážajú na Ľudovít Tour. Skrátka, ironicky upravené dedičstvo otcovizne sa dnes dobre nosí. Preto sa mi hneď páčil nápad predať školopovinnej mládeži Štúrov odkaz v šate komisovej detektívky (dokudráma True Štúr bola promovaná ako Sin City, hoci viacej by jej zrejme svedčalo prirovnanie k - takmer domácemu - Aloisovi Nebelovi). Nová doba si žiada nové edukatívne metódy, nové vlastenectvo si žiada trochu nadhľadu. K ironickému nadhľadu konieckoncov odkazuje už samotný anglický kalk v titule dokudrámy o otcovi spisovnej slovenčiny. Škoda len, že kreativita tvorcov sa vyčerpala pri drobných nápadoch a vtipoch (asi najlepší z nich: -“A ypsilon uznávate?” - Kedy ako.”). Inak si vystačili s komiksovou ilustráciou učebnicových faktov vrátane úplne nešokujúceho odhalenia, že postrelenie, ktoré spôsobilo Štúrovu smrť, bolo celkom náhodné. Možno som mimo, ale obávam sa, že to nestačí na to, aby sa násťroční hipsteri nadchli pre osudy partičky beznádejných romantikov, pre ktorých vrcholom vylomenín bol výlet na hrad Devín, kde sa obohatili o slovanské mená. Dozaista to ale nestačí na to, aby staré známe fakty dostali novú interpretáciu, ktorá ich odhalí v novom svetle (prečo napríklad autori úplne premeškali potenciál úvahy o Štúrovi ako zlom básnikovi?). Načo odstup, ak z neho vidno len to, čo je jasné ako facka po pestovanej briadke?

Mária Ferenčuhová:

Uvedenie True Štúra predchádzali rôzne avíza na jeho žánrové a formálne inovácie, odkazy na filmy noir, na vyprázdnený naratív seriálu True detective, na postupy Sin City či čiernobielosť Aloisa Nebela.  Nasledovali pochvaly na jeho „postmodernú sviežosť“, na jeho „coolness“ či „sexi hipsterskú podobu“. True Štúr mal zažehnávať „nudu a naftalínový opar“ národnobuditeľských tém, mal nášmu národnému hrdinovi, z ktorého sa stal „marketingový nástroj“, navrátiť „hĺbku a vznešenosť“. (Áno, to citujem.)

Nenavrátil mu nič. True Štúr je síce vizuálne efektný, ale povrchný a... nudný. Animácie potešili, zdynamizovali dej, osviežili ho dokonca aj jedným gagom (Hollý požehná slovenčine nevdojak, pri odháňaní múch). Väčšinu filmového času sa však dívame na statické, dramaticky nasvietené dialógové scény medzi štúrovsky okostýmovanými slovenskými hercami, ktorí strúhajú vážne tváre, zaujímajú vhodné (fyzické) postoje, upierajú hlboké pohľady do prázdna a dosť veľa vzdychajú alebo upadajú do komatického zamyslenia.

Čo je však najhoršie, nepovedia nič, čo by sa všetky školopovinné deti neučili na hodinách dejepisu alebo slovenského jazyka a literatúry. Zápletka, postavená na pátraní po možnej vražde, tak do filmu nevnáša ani len to napätie, ktoré sa človeka zmocňuje pri lúštení krížovky. O intelektuálnom napätí ani nehovorím. To sa filmu vyhlo širokým oblúkom. True Štúr so svojimi dvoma modalitami i voice overmi adekvátnymi obom modalitám – dramatickou (s noirovým svietením a „hlbokými“ pohľadmi) a populárno náučnou, vyzdobenou animáciami – je vlastne dosť komický. Napriek tomu nie je celkom márny. Stačilo by jeho naddimenzovanú minutáž skrátiť na 35-40 minút, aby sa dal s krátkym úvodom púšťať na hodinách dejepisu alebo literatúry. 52 minút (teda celú vyučovaciu hodinu a takmer celú desiatovú prestávku!!!) by som naňho ako učiteľka asi neobetovala. To už by som žiakom radšej pustila (síce zle zahraté, ale zábavnejšie) Posledné dni Ľudovíta Štúra (12 minút, 36 sekúnd) a zvyšok hodiny okorenila vlastným, na faktoch postaveným výkladom. 

Eva Filová:

Tajomný rozprávač, fiktívna postava Samuel Hronský, prichádza na miesto pôsobenia svojho priateľa Ľudovíta Štúra. Tajomný rozprávač, dávny priateľ, prichádza do starého rodinného sídla Rodericka Ushera.

Jedného ženie správa o náhlej smrti priateľa, druhého list so žiadosťou o pomoc.

Nevľúdna zimná krajina a miesto činu, kŕdle havranov - poslov zo záhrobia, cintorín, nočné scenérie, predčasne mŕtve panny Adela a Madeline, fatálne konce. Štúrov príbeh je ako gotický román, hororová poviedka z pera Edgara Allana Poea. Navodená atmosféra evokuje sfilmovaný Pád domu Usherovcov od Jeana Epsteina (1928), len impresionistickú mäkkosť obrazu vystriedali ostro nasvietené siluety.

Vizuálne podmanivé spracovanie, drobné vtípky. Škoda, že výsledok balansuje medzi dvomi tábormi ("Uistami" a "EListami"), medzi snahou o hravú detektívku aj striktnú edukatívnosť.