Čo si myslím o slovenskom filme... Zázrak

Nový film Juraja Lehotského mal na Slovensku premiéru 5.9.2013. Ešte predtým bol však uvedený na festivale v Karlových Varoch, kde si vyslúžil Zvláštne uznanie poroty v súťaži Na Východ od Západu venovanej prvým a druhým filmom zo strednej a východnej Európy.

Nech sa páči, zoznámte sa s pohľadmi viacerých pedagógov KAS na hraný debut dokumentaristu Juraja Lehotského Zázrak.

Že bude Zázrak Juraja Lehotského porovnávaný so sociálnymi drámami, s ktorými sa u nás tuším v poslednej dobe takmer pretrhlo vrece, je fajn. Že ho zahraniční recenzenti prirovnávajú k filmom bratov Dardennovcov, je skvelé. Každé porovnanie však tak trochu pokrivkáva. Presahy dokumentárneho a hraného filmu sú v slovenskom filme čoraz častejšie a je zaujímavé sledovať, ako ich rôzni tvorcovia kreatívne využívajú. V Zázraku s nimi Juraj Lehotský pracuje najpodnetnejšie tam, kde pozorovanie odhaľuje v realite čarosmutnú absurditu: keď mladí delikventi rovnako vnímavo počúvajú rap aj ľudovky, jeden dokonca s vytetovanými slzami v oku; keď oslavujú smutného Silvestra s tichým ohňostrojom; keď hrdinka Ela tancuje s plutvami v Robyho garáži, keď vezme starca na „vychádzku“ na dvor nemocnice alebo keď sa nedospelé dievčatá učia starostlivosti o bábätko na bábike, s ktorou by sa ešte mali hrať (motív „kúpania“ bábiky si Lehotský požičal zo svojho celovečerného dokumentárneho debutu Slepé lásky).

Zázrak? Pre mňa sa nekonal. Roztopeným pohľadom na novorodencov skončila aj Daša pred 33 rokmi a príbehu to nijako neprospelo. Lenže Lehotského Ela nemá ani na Zemanovu Dašu, ani na Grófovej Dorotku. Ela je šušlavá a netvárna. Keď sa zasmeje, pochopíme prečo sa radšej neusmieva (skazené zuby) a tento rozmer je ľudský, autentický a sympatický, ale to je všetko. Film pôsobí tézovito: dvaja mladí bez minulosti a budúcnosti sa motajú na zlých chodníčkoch, ktorých súčasťou sú drogy, vydieranie, pasáctvo a prostitúcia. Bez týchto nadbytočných stanovíšť by sa príbeh dievčaťa z polepšovne zaobišiel. Náznakové a nedopovedané vzťahy medzi dievčatami, život v reedukačnom centre a túžba po niekom, kto o to ani nestojí – by úplne stačilo na jednoduchý, ale silný príbeh. A žiaden Robo Roth (so svojou divadelno-spevavou a reklamnou horlivosťou) sa na scéne nemal objaviť, nepatril tam. Tento príbeh nie je žiadnou "citlivou oslavou nového života" (ako som sa kdesi dočítala), ale zbytočným šliapnutím do vzduchoprázdna.

Problém s filmom Zázrak je, že som ho už v nesčíselných podobách videl. Film je to inak dobrý – presná kamera, herci hrajú ako majú, autentické prostredia pôsobia naozaj autenticky, dôsledná réžia obrazových kompozícií, proste žiadna hanba. Navyše mám rád filmy bez konvenčne vystavaného príbehu, tradičného začiatku a konca. Ale keď už, tak by to malo byť poriadne.

Tsai Ming-liangove osemminútové zábery na ženu v posteli či na fajčiaceho muža na balkóne sú skvelé, spolu s náhodnými zvukmi a efemérnym pohybom prirodzeného svetla v Nádeji Ulricha Seidla či plynúcim časom u Lisandra Alonsa. Ale Zázrak tak ďaleko vo svojom prístupe nezašiel.

Na druhej strane zase odmieta špecifické scenáristické slučky a presne vedené dejové náhodnosti typické pre Dardennovcov.

Takže akoby ostal niekde na polceste. Medzi radikálnosťou, nekompromisnosťou dnešného nezávislého filmu a typickou sociálnou drámou s pointou á la Bruno Dumont, Jessica Hausner (Lurdy) či spomínaní bratia, príznačnou už roky pre poľskú, belgickú, francúzsku, rakúsku, ruskú, argentínsku, britskú atď. kinematografiu.

Tak neviem. Zázrak je určite fajn film, trochu nudný, trochu nerozhodný, formálne čistý, ale i formálne opatrný. Až do mesta Aš sa mi páčil viac.

Každá kinematografia si zjavne musí prejsť svojím formovaním a v súčasnosti k tomuto formovaniu, v našom slovenskom prípade v istom zmysle dobiehaniu, Zázrak patrí.

Keď máte šestnásť, potrebujete, aby sa vám okolitý svet nepriečil, aby vás všetci bezpodmienečne milovali, tolerovali, nebrali na ľahkú váhu. Šestnásťročný človek je veľmi nestabilná sústava. Malý otras mimo neho môže vyvolať škaredú búrku vo vnútri. Lenže to, čo sa deje Ele, hlavnej hrdinke nového filmu Juraja Lehotského Zázrak, nie sú malé otrasy. Sú to zrady, rany pod pás a navyše od chrbta, celé hromady nepochopenia prichádzajúce zvonka. Ak mieni Elino vnútro prežiť – a spolu s ním aj Ela –,  už musí prísť jedine zázrak.

Lehotský nakrútil silný film, možno až priveľmi ponurý – chýbal mi v ňom aspoň kde-tu náznak dramaturgického odľahčenia. Nakrútil film zašpinený dnešnou našou realitou. Neherci, spôsob snímania, lokácie, to všetko bolo pôsobivo autentické. Nefalšovaná podoba sociálnej drámy v jednom z najlepších prevedení v posledných rokoch slovenskej kinematografie, ktorá je – našťastie – ešte stále na vzostupe.