Čo si myslím o slovenských filmoch... Agáva a Červený kapitán

V marci sa do kín dostali dve slovenské novinky a zároveň debuty: Agáva, režijný kinodebut scenáristu Ondreja Šulaja, podľa predlohy Ladislava Balleka, a Červený kapitán, debut scenáristu a producenta Michala Kollára, podľa predlohy Dominika Dána. Oba filmy sú výrazné z vizuálneho hľadiska – kým jeden sa vracia do dusivej letnej atmosféry roku 1947, druhý do politicky aj ekonomicky turbulentného roku 1992. Čo si o nich myslíme my? 

Agáva

Katarína Mišíková:

Agáva je sladkastá a lepkavá, vykvitne raz za tridsať rokov a potom umrie. A taký je žiaľ aj film Ondreja Šulaja. Sentimentálny príbeh o milostnom trojuholníku, zasadený do horúceho leta roku 1947 do malej obce na južnom Slovensku, do posledného leta demokracie, vychádza z predlohy Ladislava Balleka, na ktorej scenárista a oneskorene debutujúci režisér pracoval dvadsať rokov. Kvet jeho úsilia vykvitol, ale neožil, pretože sa rozpustil vo vlastnej literárnej šťave. Jednoduchý príbeh s potenciálom pre zachytenie melanchólie konca slobodných čias by potreboval menej kŕčovitých dialógov a viacej živočíšneho erotizmu, príbehového tajomstva a obrazového lyrizmu. Jeho filmová poetika však zostáva zakorenená kdesi v pôvodnom pláne na televízny film. Nepomáha mu ani toporný prejav hlavných predstaviteľov a nevyrovnaný tón, zapájajúci do sentimentálno-tragického príbehu niekoľko vtipov, pričom sa nedá s istotou povedať, že ich vyznenie bolo zámerné. Podobne nevyrovnaná je aj štylizácia scény projekcie filmu Čapajev, ktorá nepochopiteľne odskočí od realizmu k scudzovaciemu efektu. Dalo by sa rozprávať o milostných choreografiách nad feferónkami, o pukancoch, či nešikovných prestrihoch. Vo svetle reflexie filmu krátko po jeho uvedení do kín sa mi však žiada skôr uvažovať o tom, aké reakcie kritiky vyvolal. Niekoľké negatívne kritiky ho totiž z pochopiteľných dôvodov spojili s filmom Miloslava Luthera Krok do tmy a túto konzervatívnu autorskú líniu tradicionalistov postavili do kontrastu s mladšou generáciou režisérov sociálne a realisticky ladených drám, reagujúcich na medzinárodné estetické trendy. Vidí sa mi, že redukovať diskusiu o kvalite filmu výlučne na generačný rozpor, celkový problém vulgarizuje a nepriamo tak ospravedlňuje umelecké kiksy tradicionalistov tým, že im “mladí” nerozumejú. Reflexia minulosti, štylistický tradicionalizmus, klasické rozprávanie, ba aj sentiment – to všetko normálna kinematografia potrebuje rovnako ako reflexiu aktuálnej skutočnosti či naratívne a štylistické inovácie. Pravda, za predpokladu, že sa prejavia v kvalitnom diele. Rovnako potrebuje wunderkindov aj bardov. Napokon, skvelé filmy o súmraku dvoch historických epoch a analýzy dejinných zvratov ako Gepard alebo Biela stuha nakrútili Visconti aj Haneke už ako klasici. Pri Agáve však polemika k filmom o minulosti nevznikla. Najbližšie k nej mal nakročené portál Kinema, ktorý ako jediný uverejnil o filme dva texty. Pozitívne naladený text kmeňového redaktora Michala Korca, ktorý bol zverejnený deň po publikovaní negatívnej recenzie Evy Vžentekovej, však šancu polemizovať s výhradami externej recenzentky nevyužil a pôsobil tak skôr ako PR. A to je škoda.

Eva Filová:

Unavení slnkom v unavenom Palánku. Únava materiálu dokáže byť zradná! V životnom zaujatí jedným autorom (L. Ballekom), v dlhoročnom prepisovaní a cizelovaní predlohy, v premaľbe jedného a toho istého obrazu. Režijný kinodebut scenáristu Ondreja Šulaja vyvoláva minimálne dve otázky. 1. Je prípad Agávy generačným problémom? Pravdou (nie však pravidlom) je, že na historickú látku si mladší režiséri sotva trúfnu – nielen pre náročnosť uchopenia a spracovania, ale najmä pre odlišné generačné záujmy a priority. Kritická reflexia minulosti je pritom potrebná ako soľ, lenže nie v ružových či zelenkavých tónoch a v schematizme, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani Drevená dedina. Samozrejme, z úcty k šedinám bývajú kritiky menej kritickejšie. François Truffaut v rozhovoroch s Alfredom Hitchcockom (1967) napísal, že aktívny režisér po sedemdesiatke prežíva „kritickú imunitu“. Hitchcockov film Marnie (1964) označil ako „veľký chorý film“ – nevydarené majstrovské dielo dobrého režiséra, ktoré dojíma a stáva sa tak kultom. To však (asi) nebude prípad Šulaja a jeho Agávy. 2. Chcela byť Agáva kinofilnou hrou s divákom a pohrávaním sa s obrazovými stereotypmi? Prvoplánové metafory, neustály pocit už videného (Rozmarné léto, Postřižiny...), intelektuálne nasadení štatisti (Tomáš Janovic, Miroslav Marcelli) tomu síce nasvedčujú, otázne ale je, či ide o kúzlo chceného alebo nechceného. Kinofilnú hru aj napätie treba vedieť dávkovať, takže viacej sa dočítate v mojej recenzii v májovom čísle mesačníka Film.sk!

Marcel Šedo, 3. ročník:

S filmom Agáva mám výrazný problém. Čo sa týka rozprávania, dielo pôsobí ako prosté vytrhnutie kapitoly z omnoho väčšieho celku. Postavy sa odvolávajú na udalosti, o ktorých sa nič nedozvieme a vzhľadom k  veľkému počtu postáv ich ani nie je možné dostatočne vykresliť a odôvodniť tak ich pôsobenie na plátne. Ich motivácie sú buďto nepochopiteľné, alebo naopak dvakrát odkomunikované. Nič sa nedeje prostredníctvom obrazu či akcie, všetko sa dozvieme prostredníctvom dialógov. Obľúbená scenáristická „barlička“, „veď som ti už viackrát hovoril…“ je tu taktiež niekoľkokrát použitá. Nostalgia za odchádzajúcim či desivé očakávanie nadchádzajúceho tu ani nemôže fungovať, pretože figúrky či karikatúry toto sprostredkovať nedokážu. Expresívna lyrickosť je tu dávkovaná prostredníctvom jednoduchých metafor, ktoré nám tvorcovia pre istotu ešte vysvetlia, viď ústredná agáva, alebo ešte jednoduchších a skutočne nevkusných metonýmií, ako napr. vášnivý sex uprostred sušených feferóniek. Počujeme, že prebieha mimoriadne horúce leto, ale tváre, telá a oblečenie postáv tomu vôbec nenasvedčujú. Každú emočne silnejšiu scénu sprevádza sentimentálny klavír, ktorý tak opätovne zbytočne zdvojuje informácie... A takto by sa dalo pokračovať ešte dlho. Agáva je skrátka nezvládnutý film, čo obzvlášť zamrzí najmä kvôli ambicióznosti predlohy či v kontraste s Pomocníkom.

Rastislav Graňák, 1. ročník:

Nemyslím, že vlna negatívnej kritiky na Agávu je oprávnená. Pravda je taká, že slovenský film je v poslednom období na vzostupe, a tým rastú u každého diváka očakávania. Tie Šulajov režisérsky debut hlboko podkopali a iste je momentálne rozčarovanie na mieste. Odhliadnuc od tejto skutočnosti je film priemerný, na ktorý sa možno rýchlo zabudne, ale svoje kvality (aj keď ich nie je veľa) dokáže pred divákom obhájiť. Pokiaľ sa ma však pýtate na odporúčanie do kina a odhliadnem od solidarity vzhľadom na slovenskú kinematografiu, potom ho dávam snáď len skalným fanúšikom Ladislava Balleka. A ešte beznádejným romantikom, ale nie tým depresívnym, vzhľadom na príbeh.

Červený kapitán

Zuzana Mojžišová:

Vo vzťahu k slovenskej kinematografii – a z náklonnosti k nej – ešte stále žijem v netešivom mode vivendi. Osvojila som si tú dušu šetriacu taktiku už pomerne dávno, keď bol náš film v neutešenej kondícii. Šlo o to, že kým som konkrétnu vec naozaj nevidela, snažila som sa nemať nijaké, ani pozitívne, ani negatívne, očakávania, naozaj nijaké nádeje. Úspešne som tak skrátila na nevyhnutné minimum čas vnútornej bolesti a sklamania. Dnes by už možno bolo načim zmeniť spôsob boja, povedala som si pred uvedením Červeného kapitána do kín, asi aj zasiahnutá tou masívnou reklamou. A keďže detektívky milujem, celuloidové aj papierové, otvorila som stavidlá a tešila som sa. Potom som film videla. A niečo o ňom napísala pre časopis .týždeň:  http://www.tyzden.sk/casopis/30616/klinec-v-hlave/. Odvtedy ubehlo pár dní, rozmýšľam o tom filme a priznávam, že sa mi s odstupom času páči čoraz menej. Radšej sa ešte vrátim k pôvodným móresom spolužitia so slovenskou kinematografiou. Zažijem menej frustrácie a viac príjemných, úplne neočakávaných milých prekvapení.

Martin Ciel:

Červený kapitán je film, ktorý má vynikajúci začiatok. Obrazovo pôsobivý, presný a výstavbou atmosféry skoro až ideálny pre žáner, v ktorom sa pohybuje. Veľká škoda je, že približne už od prvej zásadnej zmeny časopriestoru (cesta detektíva Krauza do Olomouca) stráca rytmus (i keď nestráca tempo), stáva sa monotónny a jeho vedľajšie motívy sú už často len samoúčelné. A nemuselo by to tak byť – zámer vytvoriť košatú policajnú drámu so všetkými súvislosťami však nevyšiel. Podľa môjho názoru preto, lebo autori sa príliš sústredili na rôzne divácke atraktivizácie. No dobre, nie je to vynikajúca, brilantne nakrútená a fascinujúco interpretačne nejasná, znervózňujúca poľsko-česko-slovenská detektívka Červený pavúk (Martin Koszalka, 2015, premiéra MFF Karlove Vary). Ale dá sa na to aspoň so záujmom pozerať až do konca.

Trochu ma však v prípade Červeného kapitána prekvapili viacerí recenzenti – čo je nejasné na internej spravodajskej hre ŠTB založenej na kompromitácii? Prečo tomu nerozumeli? Rozmýšľať treba. 

Katarína Mišíková:

Ak si dobre spomínam, mýtický divácky rekord prvého víkendu sa zo slovenských hraných filmov naposledy podarilo položiť Kandidátovi. Zhodou okolností tiež filmu podľa literárnej predlohy, ktorej zápletka vychádza z nebezpečného mocenského prepojenia tajných služieb a cirkevných hodnostárov. V prípade Červeného kapitána však treba divácky záujem pripísať na vrub predovšetkým fanúšikovskej základni slovenského detektívkára Dominika Dána. Škoda by bolo tento bestsellerový potenciál populárneho žánru filmovo nevyužiť. Či sa ho podarilo aj naplniť, je ale iná vec. Dánovej predlohe s (pre)komplikovaným sujetom a mnohými prekvapujúcimi dejovými zvratmi by viacej svedčalo seriálové rozprávanie. Filmová transkripcia sa pochopiteľne musela zamerať na menej príbehových línií a nazdávam sa, že celkom šťastne vynechala ezotericko-konšpiratívny motív templárskeho pokladu, ktorý tvorí približne druhú polovicu literárneho príbehu. Zostal motív spolupráce katolíckej vjerchušky so Štátnou bezpečnosťou a jej kontinuita v novo sa rodiacej demokracii. Motív kontinuity moci je nemálo podobný tomu z ďalšej adaptácie literatúry – Rivers of Babylon. Z hľadiska reflexie minulosti (áno, aj tento rozmer má Dánova a Kollárova detektívka) je tak popri poctivom policajtovi, ktorý za žiadnu cenu nechce byť spájaný s bývalým režimom, najdôležitejšia celkom epizódna postava eštébáka, ktorý sa hladko pretransformoval na podnikateľa, neprestal si však plniť ani povinnosti voči bývalému zamestnávateľovi. Hoci je Červený kapitán zasadený do rovnakej doby prechodu ako Rivers of Babylon, namiesto grotesknej štylizácie Balcovho filmu sa vydáva cestou topografickej rekonštrukcie rozpadávajúceho sa (post)socialistického mesta. Táto rekonštrukcia prostredníctvom digitálnych efektov vytvára obraz slnkom vypáleného mesta, ktoré si možno viacerí pamätáme z málo atraktívnych pohľadníc konca 80. rokov. Vizuálna koncepcia Červeného kapitána pôsobí ako prísľub toľko túžobne očakávaného slovenského “žánrového” filmu: namiesto imitácie hollywoodskeho mainstreamu ponúka funkčnou filmovou rečou stvárnené lokálne postsocialistické reálie. Tie takmer nikdy neskĺznu do podoby skanzenu, vytvárajú skôr pôsobivú kulisu príbehu. Ale práve v tom príbehu je problém. Detektívka je žáner, ktorého sujetová výstavba sa riadi presnými pravidlami. Jedno z najdôležitejších je kauzálna logika, a tú Červený kapitán povážlivo ignoruje. Je v ňom priveľa nezmotivovaných náhod, nedbalo nadhodených, nedôsledne rozvinutých a nefunkčne prepojených motívov. Že tieto nedôslednosti vedú k dočasnému zmäteniu diváka by nevadilo až tak veľmi ako to, že vo veľkom finále sa hrdina snaží zachrániť život postave, ku ktorej rozprávanie predtým neumožnilo divákovi vytvoriť si spojenie. Bez spojenia nie je napätie a Červený kapitán takto potenciál skutočného hitu premrhal.

Marcel Šedo, 3. ročník:

Červený kapitán je relatívne vydarený pokus o neprovinčný žánrový film. Na všedný dramatický oblúk sa tvorcom podarilo navešať paranoidnú, turbokapitalistickú atmosféru počiatku 90. rokov, na rozdiel od Agávy preniesť aj na diváka pocit mimoriadne horúceho leta a historického zlomu, a zároveň ho držať v napätí prostredníctvom konšpiračného vyťahovania ŠtBáckych kostlivcov zo skríň. Na druhej strane ma iritoval štylistický manierizmus spočívajúci v nemotivovanom využívaní podhľadov, neobvyklých uhlov či detailov v snahe pôsobiť vizuálne atraktívne. Film a spolu s ním i predloha sú však zaujímavé najmä zo symptomatického hľadiska, keďže odkrývajú paranoidnú, konšpiračnú a protisystémovú atmosféru súčasnej spoločnosti.