Čo si myslím... o štrajku

So začiatkom semestra vstúpila časť pedagógov Katedry audiovizuálnych štúdií do solidárneho štrajku na podporu požiadaviek Iniciatívy slovenských učiteľov. Prinášame ich dôvody pre toto rozhodnutie a aj pohľad študentov.

Minihistorka o masle a trápnosti

Na našej škole učím od roku 1993. Čas prudkých politických, spoločenských a ekonomických transformácií. Dosť to človeku liezlo na nervy. Moja zadretá spomienka sa viaže na zmenu dlhodobej ceny masla. Z 5,50 sa zvýšila na 25 korún. Ako externistka som na VŠMU mala učiť za 2 maslá na hodinu, čo bola a je komická absurdnosť. Vnútorne sa ma to dotklo. Čert mi to našepkal, ale musela som protestovať. Dokonca tak, že som zašla za vtedajším dekanom a požiadala som ho, aby moju cenu zvýšil o 10 korún na hodinu, čím boli naplnené možnosti stále platnej socialistickej tabuľky o dohodách za vykonanú prácu. Pochopil a zvýšil. Táto smiešna situácia ma takmer priviedla na pokraj nervového zrútenia.

Tých 10 korún nezvýšilo štandard mojej rodiny s dvoma malými deťmi (necelá polovica masla), ale v hre nebola materialistická pohnútka. V dnešnom prepočte je 10 korún 0,333 eur. Išlo mi o satisfakciu, ako spieval Mick Jagger – I can´t get no, Satisfaction – a to je dôležité aj dnes. Preto som sa pridala k solidarizačnému ostrému štrajku na podporu učiteľov základných a stredných škôl. Aby bolo počuť aj môj hlas proti tomu, že sa systémovo nič nerieši už vyše 20 rokov a že vedomosti a úroveň samostatného myslenia uchádzačov o štúdium na našej škole sa prepadajú.  A že učitelia sú stále vystavení trápnosti situácie, keď musia žiadať nefungujúci systém o dôstojnosť.  

Už dlhšie som so sympatiami vnímala aktivity učiteľov, ktorými upozorňovali na to, že v školstve treba toho veľa zmeniť k lepšiemu. Všetky akcie uplynulého obdobia mali nápad a zrozumiteľné posolstvo: dlhé nosy, kvapky krvi, varovaNIE, živé reťaze, svetelné reťaze, pochody… Na viacerých z nich som sa zúčastňovala ako rodič a ako človek, ktorý ctí hodnotu vzdelania a váži si ľudí, ktorí ju sprostredkujú. Preto bolo pre mňa samozrejmé, že v podpore požiadaviek učiteľov budem pokračovať nad rámec symbolických aktivít a podporných vyhlásení. Solidárny štrajk je pre mňa možnosť, ako s osobným nasadením vyjadriť súhlas s úsilím učiteľov základných a stredných škôl. Iniciatíva vysokoškolských učiteľov sformulovala 10 dôvodov, prečo štrajkovať. Stotožnená som so všetkými, pre mňa osobne sú naliehavé dva: ide mi o stavovskú lojalitu a ide mi aj o to, aby sa na našu vysokú školu hlásili rozhľadení mladí ľudia s kritickým myslením a túžbou po poznaní. Vysoké školy majú svoju vlastnú agendu, ktorú bude treba riešiť, ale aj keby sa všetko začalo len prijatím troch požiadaviek učiteľov regionálneho školstva, bol by to krok k ozdraveniu celého vnútorne previazaného vzdelávacieho systému.

Prečo som vstúpila do štrajku? Pretože som musela. Nie, nikto pri mne nestál so zbraňou v ruke, keď som oznámenie niesla pánovi dekanovi. Musela som z presvedčenia. Z presvedčenia o tom, že človek by nemal byť len sapiens, ale aj politicus. Prejavovať sa angažovane a politicky a občiansky nepovažujem za právo, ale za povinnosť každého z nás. A myslím, že povinnosťou je aj vnímať bezbrannejších a stavať sa na ich stranu. Školstvo nie je v dobrej kondícii a treba dvíhať hlas na jeho obranu.

Pre mňa je kľúčové, že Iniciatíva nie je zastrešená odbormi. Je to takmer mesiac od začiatku štrajku, čo je pozitívne. Ten posledný skončil po troch dňoch :). Hoci je Slovensko v zahraničí vnímané ako krajina, ktorá úspešne zvládla ekonomickú transformáciu a prechod k demokracii, sebavedomie a arogancia vládnucej strany sa podobajú na časy, ktoré predznamenávali opak. A to sebavedomie nenarástlo len kvôli dobre známej voličskej základni. Nie je tak celkom pravda, že populizmus ide do ucha len tejto skupine, preto je zásadné, aby bolo slovenské školstvo a všetky jeho úrovne aj kriticky tvorivým priestorom. A že sa zapojili aj viaceré vysoké školy? V rámci solidarity a stotožnení sa s ideami štrajku, a napokon aj pre ich podstatnú participáciu na probléme slovenského školstva, si myslím, že to bol prirodzený a nevyhnutný krok. Tie, ktoré sa doposiaľ nezapojili alebo tak nezamýšľajú, nech sa neskôr nečudujú, že budú vnímané nie ako inštitúcie slobodného myslenia, ale ako inštitúcie nekritické voči vládnucej moci.