Najlepšie filmy roka 2017

Uzimený január je ideálny čas na pozretie kvalitných snímok v teple kinosál či domova. Ponúkame Vám preto anketu, v ktorej študenti Katedry audiovizuálnych štúdií zostavili rebríček najlepších filmov minulého roka. Anketu pripravila Lenka Magulová.

Lenka Magulová (3. ročník)

1. Štvorec (Ruben Östlund)
Film z prostredia múzea moderného umenia, ktorý rozpráva o hraniciach pomocou metafory pravidelných línií štvorca. Patologický, ironický, hrubý, slobodný, trápny, konceptuálny, provokatívny, kompozične vyvážený, súčasný a inteligentný... Vizuálne podmanivý podobne ako jeho predchádzajúci film Vyššia moc. 

2. Safari (Ulrich Seidl)
Snímky Ulricha Seidla nie sú nikdy určené na sobotnú romantiku s priateľkou. Kto sa však nebojí vidieť exotiku, či už rakúsku pivničnú alebo túto africkú, odporúčam siahnuť po filmoch tohto režiséra. 

3. Zabitie posvätného jeleňa (Yorgos Lanthimos)
Intenzívny pocit nenávisti k jednej z hlavných postáv (Barry Keoghan) ma prinútil zamilovať si tento fantazijný a fantastický kúsok. K rovnakému hercovi som si potom musela šliapať pozitívnejšiu cestu pri dych-berúcom filme Dunkirk (Christopher Nolan). Príbehová iracionálnosť, nezúčastnená kamera a „priepastná“ atmosféra vyvolaná (aj) hudbou však stále neprekonáva dojmy z Kynodontas. 

4. Druhá strana nádeje (Aki Kaurismäki)
Aj o ťažkých časoch a utečeneckej kríze sa dá rozprávať s nadhľadom a humorom.

5. O tele a duši (Ildikó Enyedi)
Jemná a citlivá filmová báseň. Poetika so sociálnym podtextom.

Erik Binder (5. ročník)

1. Mother! (Darren Aronofsky)
Chápem, že mnohým bude toto podobenstvo pripadať príliš doslovné, čo ale Aronofsky vlastne vôbec neskrýva a doslovný je (asi) zámerne. Čaro osobne vidím v tom, v akom žánri ho podáva, totiž v totálnom hororovom a takmer až trashovom béčku. Akoby sa sám vysmieval z umenia pre umenie a tak niečo, čo by sa dalo nakrútiť ako nezrozumiteľný art podáva v béčkovom háve. Film funguje v oboch myšlienkových rovinách aké som z neho vyčítal a to tak, že paralelne a v podstate nezávisle na seba. Matka je film, o ktorom by sa vopred nemalo skutočne nič vedieť, pretože presiaklo toho von myslím až príliš veľa a tak človek vlastne aj vie čo očakávať, čo je veľká škoda. Inak veľmi podobný prípad ako A Ghost Story, kde jedna skupina bude krútiť hlavou a druhá prežívať orgazmy, pričom rozdielnosť týchto pocitov nebude závisieť od intelektu jednotlivca.

2. Blade Runner 2049 (Denis Villeneuve)
Villeneuve mal pred sebou ešte ťažšiu úlohu, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Už totiž neadaptoval knihu, ale novým filmom akoby vytváral aj jej logické pokračovanie. No a diváci si v roku 1982 mohli stále myslieť, že to na zemi o takmer 40 rokov neskôr môže vyzerať ako v Scottovej temnej vízii. Villeneuve však musel príbeh koncipovať ako čisto fikčný svet, k tomu nášmu alternatívny. Nakoniec je ale podstatné, že BR 2049 funguje vynikajúco na poli vizuálu, psychológie postáv, logiky deja, motivácií a prepojenosti na udalosti pôvodného filmu. Ak sa tak zamyslíme, rozvíjaná zápletka je vlastne asi tá jediná logická, kam sa dalo vydať. Villeneuve ohromí aj svojou filmovou rečou na všetkých úrovniach, či už prepracovaným dizajnom až po premyslené metafory. Niektoré zdanlivo bezvýznamné repliky dodajú zmysel scénam zobrazeným hodinu vopred a z týchto kombinácií zase vyplývajú dôležité myšlienkové roviny filmu. Dosť možno najodvážnejší experiment na poli vysokorozpočtového trikového veľkofilmu tohto tisícročia. Takýto pomaly rozprávaný film tak ľahko nenájdete ani na filmových festivaloch, takže očakávam veľkú kontroverziu a množstvo unudených divákov, (nielen) ktorí nie sú v tejto tematike až tak in. Začína sa ukazovať, že kto sa stále viac a viac vkusom odkláňa od novšej Villeneuvovej tvorby, podobne ako to sledujeme aj u Nolana, toho tento film sklame. 

3. Vojna o planétu opíc (Matt Reeves)
Cézarova cesta do srdca temnoty.

4. A Ghost Story (David Lowery)
Prízrak je podľa mňa ten typ filmu, keď si každý nájde tú svoju interpretáciu a či sa bude presne zhodovať s autorským zámerom, na tom až tak záležať nebude. A podobne je to aj s mojím prežívaním celého filmu. Ak ho vnímam ako príbeh jedného ducha, tak má v sebe mnoho smútku, trochu irónie, asi spôsobenej tým kukučom spoza plachty a nesmiernou nudou večnosti. Osobne som si ale pri duchovom pasívnom bytí s občasným výbuchom emócií hovoril, že podobne bezduchý život vedie vlastne väčšina obyvateľov planéty. A vážne netuším, či mal aj toto Lowery na mysli pri písaní scenára a je to, ako som písal, nakoniec jedno. No a moja interpretácia ústrednej myšlienky? Žite svoje životy naplno, na večnosti to bude skôr veľká nuda. 

5. Bez lásky (Andrej Zvjagincev)
Povedal by som, že Zvjagincev urobil dobre, že svoj príbeh pojal ako čistokrvnú rodinnú/vzťahovú drámu, ktorá by sa mohla odohrať kdekoľvek a kedykoľvek na svete. Pri konci už zasadzuje do hry aj kritiku súčasného Ruska a možno je škoda, že sa chce takýmto spôsobom zapáčiť na európskych festivaloch, pretože dráma je to dosť nosná sama o sebe. Zvjagincev si dáva načas a so zásadným zvratom prichádza takmer až v polovici snímky a distribútor nám ho zase ako psychopat vykecá v obsahu. Vážne tomu nerozumiem a neviem, prečo tu na tejto báze nefunguje niečo ako cenzúra sprievodného textu. Herci sú dokonalí, možno aj preto, že ich nepoznáme a nedokážeme si ich tak spojiť s fotkami z bulváru alebo iných rolí.
 

Matej Sotník (3. ročník)

1. Začať odznova (Mia Hansen-Løve, 2016, slovenská distribúcia: 2017, Strieborný medveď za najlepšiu réžiu na Berlinale)
Žiadna Čechovova puška. Nijakých stôp po formalizme. Absolútne neradikálne a nenápadné francúzske kino. Ako výstrižok zo skutočnosti. Krásna pocta Ericovi Rohmerovi.
Z americkej produkcie (2017) pridávam štýlovo podobné: Golden Exists (Alex Ross Perry) a The Meyerowitz Stories (Noah Baumbach). 

2. Austerlitz (Sergej Loznica, 2016, na Slovensku uvedený 2017 na VFF a Cinematik-u, nominácia na európskeho oscara za najlepší dokument) 

Stena, Dmitry Bogolubov (Najlepší svetový dokumentárny film 2017 na MFDF Ji.hlava)
Holokaust a preživší Stalin. 2 x rýdzo observácia ako matka dokumentárnych metód.  

3. Vážený občan (Gastón Duprat a Mariano Cohn, 2016, slovenská distribúcia: 2017, nominácia na Zlatého leva za najlepší film v Benátkach)
Jeden z najlepších portrétov umelca. Film o konštitutívnom konflikte intelektuála vo verejnom priestore. 

4. Dunkirk (Christopher Nolan)
Mám radšej odťažitejšie filmy, nerád sa týmto, priam anestetickým spôsobom, angažujem do umeleckého diela vôbec. Tu som sa vedel nadchnúť aj pre superširoký záber na nebeskú klenbu, tak to o niečom asi predsa len svedčí. Toto je môj blockbuster roka.  

5. Slovenské filmy: 
dva filmy Terezy Nvotovej 

(https://dennikn.sk/973046/anketa-co-povazujete-za-kulturnu-udalost-roka/

Diera v hlave (Robert Kirchhoff, 2016, slovenská distribúcia: 2017)
Minulý rok som dal Paru nad riekou a napísal, že tento rok dám Dieru v hlave. Pre mňa vedľa Kerekesových 66 sezón najlepší ponovembrový slovenský dokument.
 

6. Najlepšie z uplynulej úrody Ponornej řeky kinematografie

Heidegger in Auschwitz (Martin Ježek)
Boh je mŕtvy! Poďme do prírody trochu si zastroboskopovať. 

Boat People (Sarah Wood, 2016, víťaz experimentálnej sekcie Fascinace na minuloročnom MFDF Ji.hlava)
Brilantná apropriačná hra s found footage z filmov Humphreyho Jenningsa a Dereka Jarmana. Film je to o vízii globálneho bezdomovectva a dejinách migrácie. 

Peter Šlesár (1. ročník)

1. Split (M. Night Shyamalan)
M. Night Shyamalan sa vrátil do svojej formy a presne vtedy keď to bolo najviac treba. Opäť ukázal, že superhrdinské filmy sa dajú robiť inteligentnejšie a hlavne komornejšie, kde netreba neustále zachrániť svet.
 

2. Dunkirk (Christopher Nolan)
Vojnový film z druhej svetovej vojny aký tu ešte nebol. To jest bez Nemcov. 

3. Zabitie posvätného jeleňa (Yorgos Lanthimos)
Povinná jazda pre každého fanúšika Yathimosa a Kubricka. Nenazval by som túto snímku hororom ale vynikajúcim mysterióznym thrillerom.
 

4. Trainspotting 2 (Danny Boyle)
K jednotke som si nevybudoval žiaden veľký vzťah. Je skvelá, ale pre mňa dvojka je ešte skvelejšia. Opäť skvelý soundtrack, špičková kamera, prechody medzi humorom a drámou. Proste je lepšia ako jednotka.
 

5. Blade Runner 2049 (Denis Villeneuve)
Snívajú Androidi o elektrických ovciach? Zdá sa, že áno. 

Jakub Lenčéš (4. ročník)

1. Blade Runner 2046 (Denis Villeneuve)ň
Nový Blade Runner je triumfom a je zlyhaním. Takže stručne.

O triumfe. Film sám. Nekompromisný. Mohutný a elektrizujúci. Páčil by sa mi text, ktorého autor by si nepredsavzal nič iné, iba podujať sa na preklad toho výtvarna a atmosféry do slov. A v momentoch, keď by sa mu tam začali črtať konkrétne postavy a motívy, prestal by.
Jedinečnosť, povedal by som, predsa ale spočíva v niečom ďalšom. A to je tajomnosť. Tajomstvo, ktoré v kine cítiť. Príbeh – obrat – vykročenie. A ochrana tajomstva, tá (pri filmoch veľkých) niečo stojí...

O zlyhaní. Tvorcovia precenili značku. Nepodarilo sa prelomiť jadro a osloviť potenciálne novú generáciu fanúšikov (prišli hlavne muži, diváci nad 25 rokov). Kampaň bola vedená sebavedomo. Možno bola vágna. Niečo veľké bolo zrazu skoro tu. Nebolo po chuti prezentovať film na nejakom jesennom filmovom festivale (Benátky, Toronto). Všetko pre ochranu tajomstva. And in the end, it seems like nobody cares...

Zdanie paradoxu? Hýčkanie, detaily, pomalý nástup a podpora myšlienky by predsa nemali podnecovať nezáujem a netrpezlivosť. Ideálne teda. A možno tú netrpezlivosť predsa áno, netrpezlivosť v očakávaní. Produkcia a distribúcia filmu pre svoju veľkodušnosť vybehla z koľají. Výsledok je skutočná hodnota (anomália), no v ohľade na kontext aj sklamanie (zrkadlo) v jednom. Dodávam, že originál takisto nebol prijatý vrelo. Úspech, či zlyhanie, to stojí a padá na prelietavých mysliach. Žiadne súdy samozrejme.   

A Denis Villeneuve je očividne romantik. Vďaka za to. Nuž a hľadanie toho, čo sa leskne niekde tam za očami, to rozžeravené vymodelované slnko, to pokračuje.

2. Logan Lucky (Steven Soderbergh)
Soderbergh a priatelia. Pre nás. Skutočne čarovný film. Nápaditý, hrajúci sa, odkazujúci. Procedurálnosť krádeže si film užíva tak, že to som snáď ešte ani nevidel. Postavy plné, hlboké, aj vedľajšie, Daniel Craig si kradne pre seba veľa.
Pozadie takisto stojí za pozornosť. Steven experimentuje s financovaním aj distribúciou. Tak sa zdá, že vynaliezavosť, ktorú vštepil do postáv vo filme, je vlastná i jemu samému. Logan Lucky je moje zlatíčko. 
Ľahkosť a žiarenie slnka, po kine prší teplý dážď. Trochu mi to pripomína text jednej skladby: „When I hear the engine pass I'm kissing you wide / The hissing subsides / I'm in luck / Always the summers are slipping away / Find me a way for making it stay.“
Bubny, gitary, kulminácia.

3. Bez lásky (Andrej Zvjagincev)
Pamätám si hudbu, ktorá mi pripomínala zabíjanie klincov do živého a siluety mihajúce sa takým spôsobom, až s nimi tá hudba na konci vytvorila súzvuk. Pamätám si šero a kopu sexu. Oh, I'm so close to cum. Sebaláska je prúd spermií, ktorý sa v roku 2017 zintenzívňoval.
Leviatan zostáva neprekonaný, ale to nevadí. Andrej Zvjagincev je režisér s prenikavým zrakom a odvahou. Kvôli mrazivej naliehavosti výpovede, kvôli sterilite, ktorou tamojší svet smrdí, si film miesto v special ones poľahky zastúpi. A možno najviac zo všetkých.   
Lebo tolerancia je sólo.
 

4. Taste of Cement (Ziad Kalthoum)
Bejrút, Libanon. Sýrčania stavajú mrakodrap a netušia, či sa budú mať kam vrátiť. Po pracovných hodinách pre nich platí zákaz vychádzania. Noc trávia v útrobách stavby. Načúvajú správam z domoviny a zachytávajú útržky o vojne. Sú ako v pasci. Mlčia. Sú tak ticho. Najviac to bolí tých, ktorí sú ticho.
A v tichu je poézia. Je tam organickosť, v ktorej sám život sa vynára. A prekvitá. Na konkrétnom mieste. V čase. Obrazy ľudí. Žeriav. Paralelu k žeriavu vytvára tank. Smeruje svoj kanón, páli. Tank si zaslúži vlastnú vetu. Je to pre zachytenie emócie a rozpoloženia Blízkeho východu. Pretrvá? Pretrvá. Brúska píli železo aj uši.  

5. Křižáček (Václav Kadrnka)
Tu treba byť opatrný. Udeje sa málo. A z toho mála nie je jasné, čo sa udialo naozaj. Hlasy spomínajú veľké mená. V kine som sám. Naozaj nie je ťažké uveriť.
  

Martin Adam Pavlík (5. ročník)

1. Blade Runner 2049 (Denis Villeneuve)
Viac než dynamický akčný sci-fi thriller, pomalá melancholická existenciálna dráma, ktorá sa po vzhliadnutí zaryje do hlavy a začne sa rozkladať. Presne tak ako sa to od Villeneuvea dalo čakať. Presne tak ako to ľúbim.

2. Glory (Kristina Grozeva, Petar Valchanov)
Nepríjemne drsný a surový príbeh, ktorý by sa dal krásne aplikovať aj na našu krajinu a ja stále čakám kedy sa u nás natočí podobný film. Súboj bezmocného, chudobného človeka s absolútne prehnitým, skorumpovaným systémom. Súboj dobra a zla, kde nakoniec tieto hranice miznú. Mráz na chrbte zaručený.   


3. Wind River
(Taylor Sheridan)
Po Sicariu ďalšia silná a odvážna ženská hrdinka, ktorá je však vo svete vlkov jednoducho odkázaná na pomoc, a ďalší pomstychtivý otec, ktorý sa nezastaví pred ničím. Pomalá, atmosférická, skvele napísaná štúdia miesta s vlastnými pravidlami a zákonmi. 


4. Untitled (Michael Glawogger, Monika Willi)
Najsmutnejšia a zároveň najkrajšia a najsilnejšia roadmovie, akú som kedy videl.


5. Happy End (Michael Haneke)
Nesmierne výstižný, maximálne rafinovaný a cynický obraz 21. storočia.  

Marcel Šedo (5. ročník)

Tento rok som v kinách i mimo nich nevidel ani jeden nový film, ktorý by stál za to, aby som ho zaradil na čelo tohto rebríčka. Priznám sa však, že som ich ani veľmi nevyhľadával. Vyšlo to skrátka tak, že som sledoval prevažne archívne tituly. Tomu som prispôsobil aj svoj rebríček, v ktorom vyzdvihujem podujatia, inštitúcie a menej otrepané snímky ázijských režisérov.

1. Dramaturgia Kina Lumiére
Filmotéka Kina Lumiére je dlhodobo tým bezkonkurenčne najlepším, na čo môže divák natrafiť v slovenských kinách. Spomedzi všetkých cyklov vyniká najmä Nemecká jeseň, ktorá predstavila tvorbu režisérov Nemeckej novej vlny, s dôrazom kladeným na Alexandra Klugeho. Problematika Nemecka na jeseň a v podstate aj celej nemeckej ľavice a študentských hnutí tu bola reflektovaná skutočne dopodrobna a osobne som bol mimoriadne nadšený z neortodoxných prístupov jednotlivých režisérov ku kontroverzným témam, o ktorých mali čo povedať, vedeli ako to povedať a "nemuseli" pritom podliezať latku vkusu.
Druhou výnimočnou udalosťou je/bol (nezabúdať, že tam je pomlčka) projekt Queer Film a kontext, súčasťou ktorého bolo premietanie filmov ako Blue alebo Svadobná hostina. Oba cykly sprevádzali výživné odborné úvody.

2. 43. ročník Letnej filmovej školy
Festivalovou udalosťou roka sa pre mňa opäť stala Letní filmová škola v Uherskom Hradišti. Na 43. ročníku som objavil formálne radikálnu tvorbu Philippa Grandrieuxa, mal možnosť na veľkom plátne vidieť Cukamotovho Tetsua a Ošiiho Ghost in the Shell a vychutnal si švédske nemé filmy so  živými hudobnými sprievodmi. Popritom som si vypočul niekoľko prednášok, panelových diskusií a množstvo zanietených úvodov. Atmosféra Uherského Hradišťa, najmä centrálny park, a celého festivalu s obrovskou komunitou príjemných ľudí je skrátka nezameniteľná.
 

3. Harmonium/Fuči ni tacu (Kódži Fukada)
Doba, kedy japonské filmy likvidovali konkurenciu na všetkých veľkých festivaloch je síce asi nenávratne preč, ale Harmonium aspoň sčasti pripomenulo zašlé „zlaté“ časy. Snímka rozpráva príbeh o rodine, do ktorej fatálnym spôsobom zasiahne príchod cudzinca. Ten sa postupne stále viac a viac zbližuje s jednotlivými členmi rodiny a harmónia sa začne vytrácať. Harmonium originálnym a pritom prirodzeným spôsobom obchádza všetky zaužívané rozprávačské konvencie - navodzuje očakávania, následne ich obíde a vydáva sa inou cestou. Zároveň ukazuje, čo sa skrýva pod zdanlivo uhladeným, úslužným a ľúbezným povrchom všednej japonskej rodiny.
 

4. Tá, ktorá odišla/Ang Babaeng Humayo (Lav Diaz)
Ak nám história niečo ukázala, tak to, že dlhotrvajúca nespravodlivosť, chudoba a beznádej postupne eskaluje agresivitu. Nespravodlivosť na filipínsky spôsob zobrazuje aj Lav Diaz, ktorý však nevytvára sociálny gýč, ako to často a rád robí jeho súputník Brillante Mendoza. Štylizovanými, veľakrát symbolickými čiernobielymi statickými obrazmi sa neusiluje vzbudzovať dojem paradokumentárneho realizmu ani reflektovať prostredie slumov – tie nikdy neuvidíme v celku. Sociálny problém sa navyše ozýva skôr z úzadia a je iba doplnkom k príbehu o pomste, čo by nás mohlo zvádzať k interpretácii, že Horácia je len ďalšou vykoristovateľkou, ktorá chudobných využíva pre svoj prospech. Výsledkom je tak nenáhlivá individuálna dráma so sociálnym presahom a špecifickým štýlom, ktorá by v inom vesmíre mohla potešiť aj širšie vrstvy.

5. Daguerrotypia/Le secret de la chambre noire (Kijoši Kurosawa)
Snímka japonského „majstra hororu“ Kijošiho Kurosawu nedosahuje kvality jeho najlepších filmov, avšak stále ide o vysoko nadpriemerný psychologický horor s viacerými mimoriadne desivými momentami. Film sa zaoberá vyrovnávaním sa so smrťou blízkych, problémom vnímania „reality“ a najmä daguerrotypiami, ktoré na jednej strane dávajú človeku „večnosť“ a na strane druhej ho oberajú o ľudskosť. Snímka svojou pomalosťou, nekomunikatívnosťou a stieraním hraníc medzi realitou, fantáziou a médiom vytvára skutočne netradičný zážitok. Navyše už asi nikdy nezabudnem na „plíživé“ pohyby Stéphanovej bývalej manželky. Brrr.

Adam Straka (4. ročník)

5. Druhá strana nádeje (Aki Kaurismäki)
V čase najväčšej depresie zo správania ľudí voči utečeneckej kríze som v Berlíne vzhliadol tento skvost plný ľudskosti a dovolil mi zasnívať si o tolerantnejšej spoločnosti. Druhý dôvod: jeden z mála filmov, pri ktorom som sa v poslednom období zo srdca smial počas celej dĺžky premietania.

4. Slovenské filmy v roku 2017
Jedno z miest v rebríčku si odbijem takto nenáročne. Slovenská kinematografia nikdy nebola v ére samostatnosti tak vysoko. Snáď sa jedná o prelomový rok a nie o ten najlepší. Únos či Mečiar vyvolali celospoločenskú diskusiu s nepredstaviteľnými následkami, spolu s Cuky Luky či Čiarou konečne prilákali divákov do kín. (Skoro by som zabudol aj na Všetko alebo nič, napokon som si spomenul. Škoda.) Najpríjemnejšími prekvapeniami boli Piata loď, ktorá získala hlavnú cenu v jednej z vedľajších sekcií na Berlinale či Špina. Oba filmy síce divácky neprekonali očakávania, no verím, že práve o týchto dvoch filmoch sa budú študenti VŠMU učiť o 15-20 rokov ako o najlepších filmoch z výnimočného roku 2017.

3. Bez lásky (Andrej Zvjagincev)
Vzťah diváka k tomuto filmu má tri fázy: 

1. vtiahnutie. Film vás pohltí od prvých záberov, ktoré vrcholia neskutočne autentickou a odpornou domácou hádkou, ktorá končí majstrovsky vystavaným záberom zobrazujúcim prekvapujúcu účasť malého chlapca počúvajúceho za dverami.

2. prežutie. Dlhé a nekončiace pátranie v divákovi maximalizuje nechuť voči dvojici nezodpovedných rodičov. Divák postupne stráca akúkoľvek nádej v šťastný koniec.

3. vypľutie. Po dlhom a úmornom pátraní prichádza sled scén, z ktorých každá u diváka vyvoláva najrôznejšie emócie. Strach, odpor, smútok, … Jediné čo ich spája je ich negatívny odtieň. Záverečná scéna a jednoduchý klavírny motív vyvolávajú záverečnú „katarziu“ v podobe absolútneho vyprázdnenia.

Málokedy ostanú diváci po dvojhodinovom filme mlčky sedieť v sedadlách aj po záverečných titulkách.

 

2. Dunkirk (Christopher Nolan)
Musím priznať, že Nolan bol môj guilty pleasure ešte v čase, kedy som o filmoch takmer nič nevedel. Uznávam, jeho filmy boli emočne manipulatívne, preplnené viacerými klišé a útočili na mainstreamového diváka. Na jeho posledný film som tak išiel s miernym strachom, či ho nadobro nezavrhnem. Napokon sa mi dostavil jeden z najlepších kino-zážitkov za posledné roky, kedy som dokonca prvý krát vyhľadal IMAX, aby som to prežil čo najintenzívnejšie. Okrem sugestívnej hudby oceňujem jeho odvahu porušiť zaužívané naratívne vzorce či túžbu ukázať bitku pri Dunkirku čo najvernejšie.
 

1. Call Me by Your Name (Luca Guadagnino)
Film som videl takmer presne pred rokom v Berlíne, kedy som o filme okrem jeho účasti na Sundance a mene jeho tvorcu nevedel vôbec nič. Predchádzajúci film Luca Guadagnino ma zaujal príjemnou letnou atmosférou, čo bol dôvod, prečo som sa rozhodol spomedzi širokej ponuky filmov ísť práve na tento. Nemám rád, keď jedinou zápletkou filmov zobrazujúcich homosexuálne vzťahy je nepochopenie spoločnosti či zakázaná láska. Call Me by Your Name mi pripomenul krásu z tajomna týkajúceho sa prvej lásky.