Slovenský film je na dobrej ceste (Rozhovor s Martinom Cielom)

Na seminári Kultúra písaného slova, kde sa píše veľa všelijakých kratších i dlhších textov, dostali študenti približne v polovici marca takéto zadanie: Spravte rozhovor s niekým, kto učí na našej katedre. Čo iné im ostávalo, ako vybrať si obeť, porozmýšľať, prečítať, posurfovať, dať dokopy otázky a potom sa ich aj naživo opýtať. Šiesty výsledok študentského snaženia je tu:

Martin Ciel je známy ako filmový teoretik, no robí toho ďaleko viac. Má rád literatúru a cez leto by mal byť hotový so svojou novou knihou. Nie je kolektívnym hráčom a teória môže byť rovnako kreatívna ako réžia. S radosťou hovorí, že na súčasný slovenský film sa pozerá pozitívne.

Ako to všetko začalo, že ste sa rozhodli venovať filmu?

Pôvodne som sa chcel venovať skôr literatúre, zaujímal som sa o literárnu vedu. Neviem už, kto mi dal tú informáciu, ale bolo pre mňa veľkým objavom, že aj film sa dá takto študovať. Teda teória, veda o filme a jeho dejiny. Nadchlo ma to. A za prvotný impulz by sa dali označiť filmové kluby. Ako celá moja generácia na gymnáziu, aj ja som chodil skoro denne do kina Mladosť, to bol základný filmový klub za socializmu v Bratislave. Tam sme sledovali kinematografiu a veľmi nás to bavilo. A v tom momente, ako som sa dozvedel, že existuje odbor filmovej teórie, som sa prihlásil.

Otec na vaše rozhodnutie nemal vplyv, veď bol divadelným a televíznym režisérom?

Nemyslím, že otec bol rád, keď som si toto vybral, ale mali sme veľmi demokratickú rodinu. Jeho vplyv sa prejavil skôr v tom, že on miloval kinematografiu a brával ma so sebou do kina už od škôlky. Zatiaľ čo v sobotu, v nedeľu mama pripravovala obed, my sme šli do kina. Kým som ešte nevedel čítať, čítal mi titulky otec, aby som bol obraze. A v detstve sme mali skutočne dlhé rozhovory o filmoch, ktoré sme videli a ktoré sa páčili jemu a ktoré sa páčili mne.

Neprejavovali ste  záujem o réžiu, čo je predsa len kreatívnejšia činnosť ako filmová teória?

Nie, dokonca si ani nemyslím, že réžia je kreatívnejšia než nejaká teória, môžete byť kreatívny v akomkoľvek odbore. Vždy som bol viacej zviazaný s literatúrou a ešte dodnes som. Písal som nejaké poviedky, ktoré som aj publikoval, a tiež rozhlasové hry... Veľmi dobre si uvedomujem, že film, podobne ako divadlo, je kolektívne umenie a ja nie som veľmi kolektívny hráč, čiže toto ma nikdy nelákalo.

Rozhlasové hry – to ma veľmi zaujalo. Najmä ich témy: ŠtB alebo SNP… Ako vznikali?

To je veľmi jednoduché. Som spoluautorom knihy Roger Krowiak  – Vlastnou zbraňou zblízka, je to kolektívny román a bol veľkým hitom a prekvapením, a vlastne dodnes je. Kým tento kolektívny román vyšiel ako kniha, vychádzal postupne v časopise Kultúrny život. Moji kamaráti Peter Pišťanek a Dušan Taragel, výborní spisovatelia, ma oslovili, či by som nezačal písať jednotlivé kapitoly. A tak som sa – v úvodzovkách – stal spisovateľom. Na základe toho ma potom oslovil slovenský rozhlas cez dramaturgiu, či by som si neskúsil napísať nejakú rozhlasovú hru. Napísal som. Veľmi ma to bavilo.

Vyštudovali ste filmovú a divadelnú vedu, no vaše meno sa spája takmer výlučne s filmom. Prečo je to tak?

Dobrá otázka, na ktorú sa dosť ťažko odpovedá. Skúsim začať odzadu, aby to bolo jednoduchšie. Napísal som časť do knihy Dejiny slovenskej drámy, čo je taká autoritatívna kniha, ktorá nedávno vyšla a je mi úprimne veľkou cťou, že som sa mohol na nej podieľať. Čiže sa aj teatrológii trošku venujem, a keď som s kamarátmi divadelnými vedcami, máme si čo povedať. Ale máte pravdu, že moje meno sa spája viac s filmovou vedou. My sme totižto mali veľmi špecifické štúdium, podľa mňa vynikajúce, a ten odbor sa volal Filmová a divadelná veda. Neskôr, približne v polovici štúdia, sa volila špecializácia. Takže som vyštudoval filmovú a divadelnú vedu so špecializáciou na film. Bolo to výlučne na slobodnom rozhodnutí študenta a ja som si v tom momente vybral film, a vlastne tak som sa vedome zaškatuľkoval.

Ubehol už nejaký čas od vašej poslednej knihy, čo bolo v roku 2011, v súčasnosti pripravujete novú. O čom bude a ako dlho už na nej pracujete?

Knižka by mala byť o filme a politike na Slovensku, konkrétne o ideológii a propagande v slovenských filmoch od roku 1939 do roku 89. Bude o týždenníkoch Nástup, o kinožurnáloch, žánrových filmoch, detektívkach, o stalinizácii, sovietizácii a normalizácii. Veľmi ma bavilo a baví písať o Slovenskom štáte, pretože som sa dostal k veľmi zaujímavým informáciám a nebola to pekná doba. A súvisí aj s mojím záujmom o SNP. Nepíšem ju dlho, ale vzniká už dlho. Približne pred piatimi alebo šiestimi rokmi som sa začal intenzívnejšie venovať tejto oblasti. Nemyslím tým čistú teóriu, ale skôr aplikáciu a analýzu ideologického pozadia umenia a kinematografie. Takže sa dá povedať, že to nebolo len tak z ničoho nič, myslím na to dlho a pracujem na tom dlho. V Čechách mi vyšli v zborníkoch, čo vydáva český Ústav pre štúdium totalitných režimov spolu s Národným filmovým archívom, texty o totalite, normalizácii, Stalinovi a kinematografii, takže som to mal také predpripravené a reálne to píšem necelý rok. Som presvedčený, že teraz v lete s tým budem hotový. Ale to všetko, čo som povedal, vyzerá možno veľkolepo, no pôjde pravdepodobne len o útlu knižku.

Nedávno vyšla kniha Dejiny slovenskej televízie od Ivana Stadtruckera, kde sa venuje niečomu podobnému vzhľadom na televízny film. Bude sa vaša kniha zaoberať len hraným filmom, alebo aj niečím viac?

Knižku od pána Stadtruckera poznám, on tam ale píše v súvislostiach legislatívnych a technických a je to taká rozsiahla spomienková práca, sú to v istom zmysle dejiny televízie. Ja sledujem ideologickú líniu a stratégie propagandy, nie až tak napríklad technické zázemie. Ten komplexný pohľad s radosťou a úctou prenechám Jelene Paštékovej a Václavovi Macekovi, ktorí pripravujú druhé vydanie svojej veľkej historickej práce – Dejín slovenskej kinematografie. V mojom prípade budú napríklad prevažovať spravodajské filmy. Už len kvôli tomu, že v období od 1939 do 45 vznikol vlastne iba jeden celovečerný film, a to Od Tatier po Azovské more, a ani ten nie je hraný. Takže vyše 50 % textu, neviem to presne, sa venuje spravodajským filmom, a teda filmovým žurnálom Nástup alebo socialistickým žurnálom, bude tam aj niekoľko kratších kapitol o hraných filmoch, ale v prvom rade pôjde zrejme o tie spravodajské.

Momentálne skončil Týždeň slovenského filmu. Ako sa pozeráte na súčasný stav slovenskej kinematografie?

Som rád, že môžem povedať, že sa naň pozerám pozitívne. Doteraz sme sa dlhé roky na našu kinematografiu pozerali negatívne, a to oprávnene. Podľa mňa sa situácia radikálne zmenila filmami ako Až do mesta Aš a ďalšími. Pred takými piatimi až šiestimi rokmi začalo byť tých filmov veľa a zaujímavých a som tiež veľmi rád, že sa dokumentaristi, ktorí ako jediní držali vlajku slovenského filmu po dlhé roky, pustili do hraných filmov. Je to možno troška škoda pre dokument, ale oni sa k tomu vrátia, alebo aj vracajú, a vedia robiť jedno aj druhé. Čiže som veľmi pozitívne naladený, čo sa týka súčasného slovenského filmu, aj keď, samozrejme, sa mi tam veľa vecí zásadne nepáči. Ak sa dohodneme, že dobrý filmový teoretik a kritik by mal byť aj prognostikom so schopnosťou vidieť dopredu, myslím, že momentálne je to na dobrej ceste. V podstate už tento rok sa dá povedať, že naša kinematografia je takou zmenšenou kópiou úplne normálnej štandardnej európskej kinematografie s rozprávkami, žánrovkami a sociálnymi drámami. Nie je tých filmov veľa, ale vďakabohu za tie, ktoré sú.

V rámci Týždňa slovenského filmu prebehla aj diskusia o hranom filme, kde sa rozprúdila debata o návštevnosti  kín a motivovaní slovenského diváka, aby chodil na domácu tvorbu. Aký na to máte názor?

To je veľmi veľký problém. Ešte stále funguje prežitok z 90. rokov u bežných divákov, ako keby zautomatizovaný odpor chodiť na slovenský film, pretože sa to zdá trápne, čo aj kedysi bolo. V Čechách sa to teda nestalo, ani v Poľsku dokonca, a už vôbec nie v Maďarsku, kde od 90. rokov funguje maďarská kinematografia veľmi zaujímavo, čiže tam nevznikla takáto nechuť. Neviem, ako to zmeniť, ale podľa elementárnej PR logiky ľudia do kina chodia, pretože im to povedal kamarát, no hlavne je to reklama v televízii, na plagátoch a billboardoch a podobne. Ako jediné technické riešenie tejto otázky si viem predstaviť to, že produkcie budú musieť vynaložiť oveľa väčšie peniaze na kampaň ako doteraz. Zjavne sa ukázalo, že na Slovensku nefunguje, keď nejaký slovenský film získa cenu na mimoriadne prestížnom festivale v Rotterdame alebo sa zahrá na výbornom festivale vo Varšave. To bežných divákov nijako nemotivuje. Takže treba to podľa mňa úplne natvrdo nejako parádovať a plagátovať a robiť rozhovory, inak si to neviem predstaviť. Čím nepodceňujem slovenského diváka, že by bol v princípe nejaký blbý, to určite nie je, len zatiaľ nenašiel dôvod masovo chodiť na slovenské filmy. Reklama tomu pomôže.

Otázka na záver. Máte bohaté skúsenosti s filmovými festivalmi v zahraničí. Ako sú na tom slovenské festivaly a v čom by sme sa mohli ešte učiť?

Myslím, že slovenské festivaly na tom nie sú až tak dobre, ako sa možno na Slovensku zdá. Mám skúsenosti s veľkými festivalmi, nielen Cannes a Benátky či Berlín, ale aj s inými, u nás menej medializovanými. Na Slovensku mi chýba elementárna zdvorilosť, ústretovosť a profesionalita. Skúsim to povedať na príklade. Povedzme zahraničný festival, akým je Rotterdam, a jeho pokladne. Majú otvoriť o 9:00, no keď festivaloví ľudia vidia, mimochodom, sú to dobrovoľníci ako u nás, že ľudia prichádzajú už o 8:45, tak pokladne otvoria o štvrťhodiny skôr. Toto mi na Slovensku chýba, pretože festival nie je nejaká továreň, to nie je bežný obchod. Festival komunikuje s ľuďmi a má sa tak aj správať. Alebo ústretovosť miest či podnikateľského prostredia – to tu tiež chýba. Ale čo sa týka dramaturgie, tá sa mi zdá veľmi dobrá. Či už je to bratislavský MFF a ArtFilmFest alebo ďalšie festivaly ako Hory a mesto a podobne, tak všetky sú dramaturgicky úplne up to date, a to aj vďaka tomu, že už nie sú 35 mm kópie, ale digitálne nosiče. A slovenské festivaly naozaj ukazujú to, čo bežne, bohužiaľ, na Slovensku v kinách nie je, ale čo vo svete udáva tón.

Ďakujem za rozhovor!

Zhováral sa Rastislav Graňák, študent prvého ročníka Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU.