Zo študentskej perspektívy – Áčko

Na pôde Filmovej a televíznej fakulty VŠMU sa každoročne koná študentský festival Áčko. Aj študenti Katedry audiovizuálnych štúdií pravidelne participujú na festivale  či už pri predvýbere filmov, v porote alebo v organizačnom tíme. Ako dopadol tohtoročný festival?

VŠMU sa v dňoch od 19. do 22. októbra ocitla na festivalovej mape s jubilejným 20. ročníkom festivalu študentských filmov Áčko. Témou podujatia sa pokúsili stať farby – ich význam a možnosti v audiovizuálnych dielach.

Pohľad na filmový festival Áčko je vlastne hodnotením dvojakej študentskej práce – tej organizačnej a samotnej tvorivej. Ako návštevníkovi, ktorý sa ocitol na Áčku prvýkrát, sa mi základná idea prezentácie a hodnotenia jednoročnej školskej tvorivej činnosti zdala užitočná. A v podstate i dôležitá. Možnosť, aj pre verejnosť, vidieť pokope filmy odrážajúce smerovanie a momentálny stav Filmovej a televíznej fakulty, pomohla uvedomiť si isté spoločné vlastnosti študentských filmov. Či už vlastností kvalitatívnych alebo obsahových.

Festival bol rozdelený do dvoch hlavných blokov – do bloku súťažných filmov a tých nesúťažných. Pomedzi premietania sa každý deň konali workshopy, zamerané na technickú stránku filmov, a masterclassy profesionálnych filmárov. 

Jedna z prvých vecí, ktorá mi preletela hlavou pri sledovaní druhého bloku súťažných filmov, bola ich podobnosť vo filmovej reči. Cesta za vlastnou autorskou víziou a originalitou je náročná. Áčko dokazuje, že VŠMU ako umelecká vzdelávacia inštitúcia ponúka istý kľúč mladým tvorcom, a teda jednotnú cestu, manuál k tomu, ako robiť filmy. A bolo vidieť, že študenti sa snažia zobrať si ho k srdcu. Čo je v niektorých prípadoch dobré a v iných zas presne naopak. Hlavne technické riešenie filmov a ich kvalita sa aj vďaka digitálnym technológiám drží vo väčšine prípadov veľmi vysoko. Ale aj nápaditosť niektorých riešení – napríklad film Cesta Michala Ďuriša – ktorý je aj kameramanom tohto filmu – je celý snímaný z jediného miesta, zo zadného sedadla auta. Tento záber sa opakuje aj v iných filmoch (Žetóny, Triptych) a vlastne nie je ničím výnimočný. Cesta ho však využila komplexnejšie v rámci svojej témy obsiahnutej v názve. Jediný pohľad na predné sklo, smerom dopredu, na cestu. Strihom neprerušovaná „jednozáberovka“ neskôr dovolila aj režijný vklad a rozohráva mimozáberové dianie – napríklad úplný odchod postáv zo záberu a priblíženie sa k vyprázdnenému naratívu. Tým sa stala observačne celkom funkčnou snímkou a prekročila hranicu nutnosti zahlcovať obraz dialógmi a replikami, ktorou trpeli iné práce. (Aj napriek tomu, že aj v Ceste bola táto tendencia dosť výrazná).

Po tematickej a obsahovej stránke sa filmy držali drám a skúmania vzťahov medzi jedincami alebo voči sebe samému. Filmy ako Jeden príbeh Michala Šabíka sa pokúsili o žánrový (v tomto prípade fantazijný) vklad, ale kvôli neprítomnosti konzistentnejšieho scenára, ktorý by ponúkal iný než archaický a nerozpracovaný vzťah „učiteľ/žiak“ a klišé, mudrlantské myšlienky, zostáva iba exhibíciou počítačových CGI efektov.

Naopak, film Skúška Gregora Valentoviča o vzťahu matky a dcéry a neistotách v pracovnom prostredí je scenáristicky výrazný a presný. Postupne kreuje  postavy, vedie ich cez konflikt a necháva aspoň trochu sa zmieriť v trpko sladkom závere. Film o matke, huslistke v orchestri, pracuje aj s významom jej povolania – hudobníčky. V scéne, kde matka hrá na skúške a do bočnej miestnosti sály vchádza jej dcéra, kamera sníma tvár jej dcéry a matku vidíme len veľmi krátko a letmo, zostáva hudba výrazným expedientom. Stáva sa akoby jediným spôsobom vzájomnej fyzickej prítomnosti a možnej komunikácie medzi matkou a dcérou, ktorá je čistá, nepoškvrnená matkinou nezdravou túžbou mať odsťahovanú dcéru naspäť doma.

Ak som na začiatku písal o autorskej vízií a originalite, spomedzi všetkých snímok sa najviac odlišoval film Eduarda Cichu Utečenci. Autobiograficky poňatý mix naprieč rôznymi audiovizuálnymi prejavmi (reportáž televíznych novín, domáce video, interview) sa na prvý pohľad môže zdať ako nesúvislý rad záberov. Autor nám však pomôže s orientáciou prostredníctvom titulkov. V samotnej anotácii filmu sa píše: Existenciálna road movie o eskapizme. Ak sa Stanislav Párnický pred otváracím ceremoniálom vyjadril, že študentské filmy by mali byť v prvom rade hravé, Utečenci ponúkajú veľmi dobrú filmovú hru. Je to road movie, hoci dopravných prostriedkov v nej veľa nenájdeme – cestujeme životom, vnútrom tvorcu. Cestujeme za nachádzaním, za pocitmi, za subjektívnymi pohľadmi. Mozaika režisérovho vnímania sa nebojí. Nebojí sa byť existenciálna a pocitovo subjektívna. Úprimná voči sebe a divákovi. Intímna a intenzívna. A tým, že v nej autor úprimne nachádza seba, nachádza aj filmovú reč, ktorá sa výrazne líšila a vystúpila z davu ostatných filmov.

Utečenci v ďalšom pláne demonštrujú význam a spôsob fungovania inštitúcie, akou je VŠMU, ktorá pracuje s takou citlivou témou, akou je vyučovanie praktickej časti umenia – tvorby. Filmy na Áčku v prevažnej väčšine prezentovali skôr školu samotnú než autorského ducha jedincov. Čo je vlastne úplne v poriadku – nemožno očakávať od každého študenta, že nájde iný hlas než ten, ktorý mu poskytne škola.

Prišli sme na študentské filmy a študentské filmy sme dostali – v procese hľadania. Hľadania témy, výrazu, seba. Nedokonalé, občas naivné – pre vek tvorcov. Tohtoročnou témou festivalu boli farby. Okrem oblepených svetiel vstupnej haly FTF sa do programu dostal ešte workshop farebného svietenia (na ktorom som nebol) a propagačný skeč festivalu. Pre mňa sa istou zvláštnou témou stalo práve hľadanie. Hľadanie môjho kritického pohľadu na filmy kolegov z realizačných ateliérov a ich samotné hľadanie. Hľadanie nie je synonymom študovania, ale Áčko ukázalo, že by pokojne mohlo byť.

Peter Kováč, 1. ročník

Masterclass so slovenským kameramanom Martinom Štrbom