Zo študentskej perspektívy – Animovaný film žije vďaka zarábajúcim manželom

V rámci podujatia Týždeň slovenského filmu sa uskutočnila diskusia o stave slovenského animovaného filmu. Rozhodne tu nechcem opakovať všetko, čo tam zaznelo. Predovšetkým na zhodnotenie štylistických či naratívnych tendencií tu boli, sú a aj budú povolanejší. Skôr by som chcel ďalej šíriť niekoľko poznatkov o tom, aké sú dlhodobé problémy slovenského animovaného filmu. 

Produkcia

O finančnej podvýžive animovanej tvorby som vedel už pred príchodom do kinosály. Audiovizuálny fond odmieta zaradiť animované a hrané filmy do jednej podpornej skupiny. A tak zatiaľ čo na produkciu JEDNÉHO nízkonákladového filmu sa dá získať cca 100 tisíc eur (napr. Vojtech 90 tisíc, Stanko 124 tisíc), nehovoriac o väčších projektoch, kde sa sumy pohybujú v státisícoch eur, animátori si museli za posledné 3 roky vystačiť v priemere so sumou 173 tisíc eur určených na produkciu VŠETKÝCH animovaných filmov.  V situácii, keď sa peniaze rozdeľujú medzi krátke animované filmy a seriály, je zrejmé, že na produkciu celovečerného animovaného filmu finančné prostriedky proste nezostanú. Finančná náročnosť animovaného filmu sa totižto od hraného príliš nelíši.

Ďalším výrazným problémom je dlhotrvajúca chabá podpora aj zo strany RTVS, ktorá v minulosti mala silnú večerníčkovú tradíciu, ale v súčasnosti si nedokáže vyčleniť dostatok prostriedkov na systematickú podporu viacerých diel (seriálov či krátkych filmov). Je pravda, že po veľmi dlhom čase začalo vznikať aspoň niečo, napr. Mimi a Líza, ale stále ide o veľmi ojedinelé projekty, ktoré rozhodne neriešia dlhodobé podfinancovanie animácie. O to väčšmi zamrzí, že sa na diskusiu nikto z kompetentných, teda z vedenia Audiovizuálneho fondu či RTVS, už druhý raz po sebe nedostavil. Pritom na hraný film prišli.

Ešte pre poriadok. V zahraničí tvorcom peniaze nikto nedá, pretože väčšina koprodukčných spoločností sa k projektu pridá až po podpore domácim fondom. Začarovaný kruh.

Jedinou možnosťou je tak očividne cesta, ktorou sa vydal Jakub Kroner. Vytvoril sledovanú Lokal TV, nakrútil niekoľko divácky úspešných hraných filmov, viacero reklám a po rokoch si mohol dovoliť nakrútiť jeden celovečerný animovaný film. Zdalo by sa, že nie je problém. Faktom však je, že animovaný film si na Slovensku môžete nakrúcať len pre radosť. Najskôr si zarobíte, aby ste si potom mohli robiť „svoju zábavku“. Nehovoriac o tom, že Kroner nakrúca výsostne komerčné filmy. Mimochodom, viete, prečo je na Slovensku toľko žien animátoriek? Pretože majú manželov, ktorí zarábajú. Aspoň to som sa dozvedel od jednej z nich. Animácia je skrátka Popoluška filmovej tvorby na Slovensku, hoc by tomu tak byť nemuselo. 

Distribúcia 

Komerčný animovaný film pritom v slovenských kinách dosahuje obdobné úspechy ako hrané filmy. Za všetky si môžeme pripomenúť úspech Mimoňov (1,5 milióna € a titul najnavštevovanejší film v slovenských kinách za rok 2015) či Doby ľadovej 4 (1,4 milióna €). Nedá sa preto tvrdiť, že by animovaný film nemal na Slovensku komerčný potenciál. Práve naopak. Svojím rodinným zacielením by možno konečne prelomil komerčný neúspech slovenského filmu. Na Lokalfilmis prišlo skoro 47 tisíc divákov, čo pri prístupnosti až od 15 rokov, rozporuplných kritikách a priznajme si, nedostatočnej kvalite na úrovni rozprávania, nie je až také strašné číslo.

Dlhotrvajúcim problémom distribúcie animovaných filmov však je predovšetkým to, že autorské krátkometrážne animované filmy, ktoré sa ako jediné na Slovensku kvôli obmedzeným financiám nakrúcajú, nedostávajú v kinách priestor. Pri hollywoodskych „kraťasoch“ je bežné, že sa uvádzajú pred celovečernými animovanými filmami. Na Slovensku to kvôli absencii celovečerných animovaných filmov možné nie je. Autorské krátkometrážne animované filmy sa tak len veľmi ojedinele dostanú do bežnej kinodistribúcie, ako tematicky blízky predfilm nejakého hraného filmu. Aj to obvykle len v klubových kinách, keďže jediné distribučné spoločnosti, ktoré systematicky a dlhodobo šíria slovenskú nekomerčnú tvorbu, sú Film Europe a ASFK. Tie tak ani nemajú šancu dostať sa k širším vrstvám divákov. Väčšina filmov sa dokonca predstaví „len“ na tých niekoľkých slovenských festivaloch ako Fest Anča, Áčko či Febiofest, a tým sa ich cesta po kinách na Slovensku končí.

Slovenské animované filmy pritom v zahraničí žnú úspechy. Pandy, Posledný autobus, Fongopolis, V kocke a mnohé ďalšie krátkometrážne snímky získali desiatky ocenení na zahraničných festivaloch i priaznivé kritické ohlasy. To je niečo, čo drvivej väčšine režisérov slovenskej hranej tvorby chýba. 

Animátori a školstvo 

Toto všetko má pochopiteľne za následok, že slovenskému animovanému filmu sa venuje len niekoľko zažratých nadšencov, ktorí tu bojujú s veternými mlynmi. Ako som už spomínal vyššie, musia mať ďalší zdroj príjmov. Väčšina absolventov animácie sa uchytí v hernom či reklamnom priemysle, poprípade odíde pracovať do zahraničia. V takejto atmosfére sa však skrátka nedá budovať profesionálne zázemie a fungujúci priemysel, ktorý by časom mohol dosiahnuť samostatnosť a menšiu závislosť od štátu. Z toho tiež vyplýva klesajúci záujem o štúdium na Katedre animovaného filmu na VŠMU, čo má automaticky za následok i nižšiu kvalitu študentov. Teda aspoň podľa vyjadrení zúčastnených pedagógov.

Situácia tak pripomína začarovaný kruh, hoc vznik prvého slovenského celovečerného filmu v ére samostatnosti ukázal, že cesta existuje. Situácia si vyžaduje väčší lobing tvorcov. Tých je však málo a viac ich ani nebude, pretože nie je zázemie, nie sú prostriedky, nie je distribučná a ani mediálna platforma. Komerčné distribučné spoločnosti majú problém posunúť do distribúcie vôbec nejaký slovenský film. Tadiaľ teda cesta už tradične nevedie. Filmové periodiká určené pre širšiu verejnosť na Slovensku, okrem Film.sk a Kinečka, neexistujú. Jedinou šancou je tak príchod dvoch troch géniov, poprípade zmena v názore Audiovizuálneho fondu, ktorý očividne považuje animovanú tvorbu za podradnú a nehodnú pozornosti, a tiež RTVS.

Marcel Šedo, študent 3. ročníka KAS