Zo študentskej perspektívy – Diskusia po filme Špina

K Týždňu slovenského filmu patria okrem premietaní slovenských a koprodukčných titulov za uplynulý rok, odborných panelov a seminára venovaného významnej osobnosti slovenskej kinematografie[1] aj diskusie sústreďujúce sa konkrétnejšie na jeden titul a jeho ústrednú tému so spoločenským či spoločensko-politickým presahom.[2] Po projekcii filmu režisérky Doroty Nvotovej Špina sa v najväčšej kinosále Kina Lumière uskutočnila diskusia s názvom Odkrývanie tabu sexuálneho násilia a vyrovnávania sa s ním.

Hneď na začiatok by som chcela vyzdvihnúť výber diskutujúcich – okrem scenáristky filmu Špina Barbory Námerovej prítomnosť dvoch odborníčok, Ľubomíry Izákovej (psychiatrička, prezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti SLS) a Slávky Karkoškovej (docentka v odbore sociálna práca, výskumne, lektorsky a publikačne sa zameriava na problematiku sexuálneho zneužívania detí). Aj keď otázky zo strany divákov (a sčasti aj moderátorky) trpeli určitými  implicitne prítomnou stigmatizáciou sexuálneho zneužívania či psychiatrie všetky diskutujúce pristupovali k odpovediam trpezlivo, často uvádzali príklady či komparácie z praxe. Niet pochýb, že film Špina otvoril tému závažnú (celospoločensky aj osobne), a zároveň s ňou otvoril aj diskusiu. Nielen na poli recenzentskom, ale aj diskusiu spoločenskú. Navyše zaujímavým spôsobom koinciduje s kampaňou MeToo a náladami spoločnosti, ktorá už nechce mlčať.

Prínos filmu Terezy Nvotovej spočíva podľa diskutujúcich v narúšaní stereotypných modelov páchateľov sexuálneho násilia a samotných aktov(trestných činov). Slávka Karkošková hneď na začiatok poznamenáva, že iba 28% páchateľov/útočníkov je neznámych. Samotné tabu obaľujúce širšiu diskusiu o sexuálnom obťažovaní a násilí je podľa nej živené neznalosťou problému, strachom z blízkosti problému; považuje ho za obranný mechanizmus nás všetkých. Ľudia nikdy nebudú túto tému prijímať s nadšením, nikdy nebude vhodný čas o nej začať hovoriť, vždy budú zaskočení, a to práve preto, lebo páchateľmi sú väčšinou ľudia, ktorých obeť pozná, a tým pádom máme problém sa vysporiadať so stratou každodennej dôvery k blízkym ľuďom, bez ktorej by sme nedokázali žiť.

Barbora Námerová načrtáva zaujímavý problém jazyka, ktorý sa v diskurze sexuálneho násilia používa – v slovenčine je ustanovené predovšetkým označenie „obeť“, zatiaľ čo v angličtine dominuje výraz „survivor“ (čiže preživší). Už na úrovni nášho jazyka je teda badateľné akýmsi spôsobom determinujúce až definitívne označenie človeka, ktoré navonok evokuje pocit zahanbenia, zlyhania a poníženia. Túto problematiku sa Námerová s Nvotovou snažili preniesť aj do filmu – hlavná hrdinka Lena nechce byť označená nálepkou obete, je to jeden z (mnohých) dôvodov, prečo o útoku mlčí.

Film výberom lokácií a konkrétnych dramatických scén zobrazuje výsek z fungovania psychiatrických liečební a divákov vyzýva k polemike nad (ne)adekvátnosťou použitých zákrokov/metód. Podľa MUDr. Izákovej je primárnym problémom to, že na Slovensku chýbajú krízové centrá, kam človek môže prísť v ťažkom stave vyvolanom dôsledkom životného problému alebo krízy. Absencia takýchto krízových centier spôsobuje, že človek v zlom psychickom stave[3] – keďže termín u psychiatra je možné získať zväčša najskôr o mesiac – môže skončiť iba na psychiatrickom oddelení, pričom na hospitalizáciu je nutná diagnostika. „Ľudia tak nevyhnutne dostanú nálepky diagnóz napriek tomu, že reálne duševným ochorením netrpia,“ hovorí Izáková.

Prehovoriť je pre obete trestných činov sexuálneho násilia veľmi riskantné, pretože podľa slov doc. Karkoškovej „tabuizácia témy vplýva aj na obete, ale aj na sociálne okolie – či je laické alebo profesionálne – , predsa len často nevytvára bezpečné prostredie na vyhľadanie pomoci“. Mlčanie je u obetí (aj u Leny vo filme Špina) časté kvôli traume vyvolanej aktom sexuálneho násilia. Traumu prirovnávajú k seizmickej udalosti – obeti trvá, kým si sama pre seba usporiada, čo sa vlastne stalo.

Scény zobrazujúce elektrokonvulzívnu liečbu, nútenú hospitalizáciu pacientky či pichnutie injekcie so sedatívami – postupy, ktoré sa divákovi snáď zdajú na prvý pohľad príliš drastické – Izáková veľmi presne a citlivo obhajuje: ak sa pacient pokúsil o samovraždu a psychiater má podozrenie, že je toho schopný znova, pacient je v priamom ohrození života ekvivalentom biologického zlyhávania orgánov. Lenin fyzický odpor a krik pri hospitalizácií sú nepríjemné, takisto napohľad nepríjemná je však aj prvá pomoc pri zástave srdca, tracheotómia či fixovanie otvorenej zlomeniny. Myslím, že aj s týmto súvisí stigma okolo duševných ochorení: stále nie sme schopní akceptovať ich vážnosť a liečbu tak, ako akceptujeme príznaky a ochorenia telesné.

Problém, na ktorý film poukazuje, však tkvie aj v niečom inom. Nedostatok financií v zdravotníctve, resp. ich neadekvátne rozdelenie na platy personálu, zdravotnícke pomôcky či rekonštrukciu budov nemocníc, vedie veľmi logicky k zlej úrovni zdravotnej starostlivosti, nedostatku personálu. Exemplárnym príkladom je scéna skupinovej terapie v liečebni, ktorej priebeh vníma Izáková po odbornej stránke ako zlyhanie, pretože prítomní majú byť dvaja lekári. „Na Slovensku je 45 pedopsychiatrov,“ hovorí následne. Scénu, ktorú jedna z účastníčok diskusie hodnotí ako neodpustiteľnú chybu konkrétnej lekárky a „zlé reprezentovanie našej krajiny v zahraničí“, všetky tri diskutujúce zo skúseností poznajú ako frekventovaný dôkaz zlyhávania systému, napriek individuálnej snahe lekárov.

Podľa štatistík v Európskej únii zažije 20% detí nejakú formu sexuálneho násilia. Jedna z dvadsiatich žien je počas svojho života znásilnená. Film Špina Terezy Nvotovej v slovenskom kinematografickom priestore otvára závažnú tému, o ktorej sa ťažko hovorí nielen obetiam. Diskusie ako táto sú nevyhnutné pre lepšie oboznámenie sa s problematikou a scitlivenie nás všetkých. Najmä keď jeden z najväčších slovenských denníkov zverejní na tento film recenziu, v ktorej autor explicitne realizuje tzv. victim-blaming[4] a hovorí o akejsi zvrátenej modifikácii „zákona džungle“, kde tá, ktorá nie je schopná sa brániť, musí „rátať s galibou“.[5]

Barbora Nemčeková, študentka 2. ročníka

[1] Tento rok to bola významná osobnosť reflexie kinematografie – Pavel Branko, minulý rok Peter Mihálik.

[2] Okrem prípadu rozoberaného v tomto texte sa uskutočnili napr. diskusia 90. roky: na čo sme zabudli a na čo by sme chceli zabudnúť (k filmom Únos a Mečiar) či Čo robí divácky film diváckym (Všetko alebo nič, Cuky Luky Film).

[3] Izáková neskôr dodáva, že nejde len o problémy sexuálneho násilia, ale aj mnohé iné oblasti.

[4] Veľmi frekventovaný jav v diskurze o sexuálnom násilí, v preklade to znamená doslova „obviňovanie obete“; argumentácia, v ktorej je dôvodom sexuálneho násilia správanie, výzor ženy, a nie samotný útočník.

[5] M. Ščepka. Po filme Špina zostáva pocit propagandy. 26. júna 2017. Dostupné online [https://kultura.sme.sk/c/20568448/po-filme-spina-zostava-pocit-propagandy-takto-sa-umenie-nerobi.html] „Autorka svojím filmom vášnivo obžalúva. Lenže koho? Chlapov, lebo majú penisy? Nevšímavých rodičov? Školy, čo dávno rezignovali na výchovu? Zdravotníctvo, lebo nechce liečiť? Apatickú spoločnosť? Systém? Ľudstvo? Všehomír? Nie je predsa žiadnym objavom, že napriek tisícročiam rozvoja civilizácie zostáva stále ľudský svet džungľou s právom silnejšieho. Ktokoľvek – dieťa, žena, spoločnosť – kto mlčí, ustupuje, kto sa nenaučil brániť, vravieť rozhodné a zreteľné Nie, bojovať za svoje práva, si koleduje o veľkú galibu.“ píše Ščepka.

Záber z filmu.