Zo študentskej perspektívy – Happy End
Michael Haneke minulý rok oslávil sedemdesiate piate narodeniny, odpremiéroval svoj nový film Happy End a potvrdil natáčanie nového desaťdielneho seriálu Kelvin’s Book. Ak zoberieme do úvahy Hanekeho predchádzajúcu tvorbu, názov Happy End nám možno má naznačiť, že pôjde o vtip, veď nikto nikdy nebol šťastný v žiadnom z jeho filmov.
Snímka Happy End prišla po Hanekeho päťročnej odmlke od filmu Láska (2012), za ktorý získal množstvo ocenení, vrátane Zlatej palmy či Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Film predstavuje syntézu viacerých tém Hanekeho doterajšej tvorby. Na viac než sto minú nám ponúkol mocenské a sexuálne vzťahy, buržoáziu, násilie, utečeneckú krízu či moc sociálnych médií. Jediným zásadným rozdielom je, že všetky tieto témy podáva s obrovským nadhľadom a humorom, čím vytvára bezútešnú satiru na súčasnú spoločnosť. Zo svojej predošlej tvorby si požičal detského psychopatického hrdinu (Biela stuha), vytvoril buržoáznu drámu postavenú na totálne disfunkčných medziľudských vzťahoch (Utajený či Pianistka) a dotkol sa rasovej problematiky (Kód neznámy).
Rovnako ako mnohé jeho predchádzajúce filmy, aj Happy End je zasadený do Francúzska a má prevažne frankofónne obsadenie. Haneke vo svojich starších snímkach pracoval prevažne s úsporným počtom postáv, avšak v jeho najnovšom filme toto pravidlo neplatí. Dej je poprepájaný veľkým množstvom rozličných charakterov, čo spôsobuje aj nárast dialógov. Haneke ako neľútostný analytik úpadku spoločnosti a vzťahov vytvoril portrét členov buržoáznej rodiny Laurentovcov, ktorí opäť pred očami verejnosti pôsobia ako pomerne usporiadaná rodina, avšak každou minútou nám režisér odhaľuje ich pokrivené charaktery a neschopnosť spolunažívania. „Je to stále tá istá rodina. Všetky moje filmy sa zaoberajú tou istou rodinou,“[1] vyjadril sa v rozhovore režisér. Rovnaká rodina, rovnaké témy, tá istá západná buržoázia. Je to o ľuďoch, ktorí sa zaoberajú vlastnými potrebami a využívajú svet iba pre seba, bez ohľadu na ostatných. Hlavnú úlohu, Georgesa Laurenta, otca a zároveň hlavu rodiny stvárnil Jean-Louis Trintignant, ktorý si zahral v slovensko-francúzskej koprodukcii Muž, ktorý luže Alaina Robb-Grilleta a Martina Hollého. Jeho dcéra Anne (Hanekem často obsadzovaná Isabelle Huppert) je slobodnou matkou a riaditeľkou stavebnej firmy, ktorú prevzala po otcovi. Anne je ambiciózna a nekompromisná workoholička, nemá čas na rodinu a okolie (predovšetkým svojho syna) posudzuje podľa pracovných a kariérnych výsledkov. Aj napriek tomu je však najsilnejšou bunkou rodiny a snaží sa riešiť a ututlávať problémy jej členov. Podobnú úlohu alfa-matky si zahrala aj v snímke Elle od Paula Verhoevena. Vo firme, ktorú vedie, pracuje aj jej dospelý syn Pierre (Franz Rogowski). Dosadila ho na vedúcu pozíciu, on ju však nedokáže zvládať a napĺňať tak matkine vysoké očakávania. Pierre sa od svojej rodiny snaží separovať, no zároveň na nej chtiac či nechtiac parazituje. Okrem Anne má Georges aj syna Thomasa (Mathieu Kassovitz). Thomas je rozvedený lekár, má novú ženu a druhé dieťa, okrajovo však sledujeme aj jeho v poradí tretí vzťah s neznámou violončelistkou. Do života mu však vstupuje dcéra z prvého manželstva Eve (Fantine Harduin), ktorá mu výrazne naruší jeho komfortnú zónu. Emočne zamrznuté dievča je primárne ponorené vo virtuálnom svete a na ten vonkajší takmer nereaguje. Počas veľmi krátkej doby ju zasiahne viacero udalostí. Umrie jej matka, musí opustiť starý domov, školu a začať žiť s otcom, ktorý nie je jej prítomnosťou veľmi nadšený. Eve je až príliš vnímavá a každá jej interakcia so svetom dospelých ju ešte väčšmi presviedča o tom, že tam nechce patriť, preto sa uzatvára do virtuálneho sveta, ktorý jej nahrádza rodičov.
Tento viacgeneračný klan Laurentovcov žije pod jednou strechou v luxusnom dome na francúzskom pobreží v meste Calais. Výber tohto prímorského mesta, tvrdí Haneke, nebol náhodný: „V čase, keď som to písal, sa o Calais písalo v každých novinách (kvôli utečeneckej kríze – pozn. autorky). A preto to výborne sadlo do filmu. Bola to ideálna voľba, pretože sa zaoberala otázkou našej ignorancie. Je to o egocentrizme v rodine, na pracovisku, v spoločnosti, v ktorej sa pohybujeme, ale aj v celom národe. Je to o našej každodennej rutine.“[2] Každá rodina je svojím spôsobom nešťastná a prechádza cez rôzne krízy, no Michael Haneke vytvoril z tejto témy rodinnej mizérie repetitívny, ba rituálny vzorec. Happy End obsahuje, rovnako ako jeho predošlé filmy, skepticizmus voči bohatej západnej vládnucej triede izolovanej od súčasných sociálnych problémov nižšej spoločenskej vrstvy.
Sociálne médiá hrajú v príbehu taktiež dôležitú rolu. Sú príznakom odpojenia sa a odcudzenia ľudí v dnešnej spoločnosti. Jednou z funkcií aplikácie Snapchat, ktorú najmladšia protagonistka Eve využíva, spočíva v tom, že videá a fotografie, ktoré odošlete, sa za pár sekúnd odstránia. Chcel Haneke poukázať na smrteľnosť či pominuteľnosť médií? Režisér už dávno fascinuje, prinajmenšom od snímky Bennyho video, invazívnymi a scudzujúcimi účinkami súčasných technológií. Avšak vo filme Happy End posunul túto hru na ešte vyšší level, kde sociálne siete vytvárajú hlbokú priepasť medzi protagonistami a vedú tak k totálnej neschopnosti komunikovať. Haneke ilustruje dnešný svet a spoločnosť ako vyprázdnené, parodizuje nový trend virtuálneho sveta a poukazuje ním na najsmutnejšie situácie rozpadnutých vzťahov a nenaplnených osudov. Na rozdiel od jeho predchádzajúcich filmov je však Happy End vizuálne jasný a vzdušný. Prevažujú otvorené a presvetlené slnkom zaplavené interiéry, napríklad v scéne záverečnej rodinnej oslavy v prímorskej reštaurácii. Zábery z mobilného telefónu a priemyselnej kamery vytvárajú dokumentárny odstup rozprávania a umocňujú odcudzenie a apatiu postáv.
Pre režisérovu tvorbu je príznačné rúcať tabuizované spoločenské témy a v snímke Happy End sa mu to podarilo niekoľkokrát. Jedna z nich – téma eutanázie – sa objavila už v Hanekeho debute Siedmy kontinent z roku 1989 či v snímke Láska. Počas filmu sme svedkami, ako sa starý otec Georges snaží niekoľkokrát spáchať samovraždu, či o ňu doslova prosí okoloidúcich. Rovnako sa snaží ukončiť svoj život aj mladá Eve, ktorá sa pokúsi predávkovať antidepresívami. Haneke vytvoril satiru na buržoáznu spoločnosť ako na chorobu, ktorej príznakmi sú odcudzenie, malichernosť, sociopatia, neschopnosť milovať, a jediný liek na ňu je (samo)vražda. Vo filme Láska bola prezentovaná ako prejav lásky, v Happy Ende ako akýsi nástroj bezmocného človeka získať moc nad svojím životom a oslobodiť sa od neho. Prípadná smrť by teda znamenala šťastný koniec, ktorý predznamenáva názov filmu.
Eva Petrželová, študentka 3. ročníka
[1] RAPOLD, N. Interview: Michael Haneke. [online] IN: Film Comment, 19.12.2017. Dostupné na internete <https://www.filmcomment.com/blog/interview-michael-haneke/>
[2] WIGLEY, S. Michael Haneke on smartphones and the social media era: ‘We’re getting more and more stupid. [online] IN: BFI Film forever, 20.3.2018. Dostupné na internete <http://www.bfi.org.uk/news-opinion/news-bfi/interviews/happy-end-michael-haneke-interview>
