Zo študentskej perspektívy – kauza Cenzurovaná Baba z ľadu

Na Veľkonočný pondelok (2. apríla 2018) verejnorávna Jednotka odvysielala česko-slovenskú koprodukciu Baba z ľadu od režiséra Bohdana Slámu. Z filmu však zmizla krátka sexuálna scéna. Keďže sa v rámci predmetu Rodové štúdiá zaoberáme rodovými stereotypmi, telesnosťou, inakosťou či sexizmom v masmédiách aj kinematografii, pozreli sme sa aj na tento prípad. Ponúkame dva texty, dva pohľady - na reakcie, ktoré prebehli v médiách a na fenomén ageizmu.

Falošný škandál?

Večernou jednotkou na Veľkonočný pondelok sa na Jednotke stal Slovenskou aj Českou filmovou a televíznou akadémiou ocenený film českého režiséra Bohdana Slámu Bába z ledu. O pár dní neskôr, 5. apríla uverejnila kultúrna rubrika denníka SME článok s názvom Vystrihnutý sex. Režiséra Slámu šokovalo, že RTVS zasiahla do filmu Baba z ľadu, ktorý rozvíril vody v ďalších slovenských a českých denníkoch, bulvárnych a spravodajských portáloch s cieľom priniesť „šokujúcu“ a „odsúdeniahodnú“ informáciu. RTVS sa dopustila cenzúry, keď vystrihla sexuálnu scény starších ľudí, ktorí si cestu k pohlavnému styku chceli uľahčiť olejom, režisér Sláma je z jej počínania šokovaný a Slovensko je katolícka krajina, kde liberálny vývoj zaostal.

Len v  krátkosti sa pozrime na niektoré titulky a obsah článkov ďalších spravodajcov. Na Slovensku sa podľa internetových zdrojov okrem denníka SME, ktorý túto informáciu priniesol, venoval tejto „problematike“ denník Pravda, portály zenyvmeste.sk a ďalšie ako pluska.sk, dennikn.sk či cas.sk. Článkom v Pravde sa budem zaoberať neskôr, články na ženskom portáli či bulvárnom cas.sk sa javí ako kompilácia vyjadrení z iných článkov, takže neprinášajú nič nové. Zato práca českých denníkov si zaslúži výdatnejší komentár. Portál irozhlas.cz prišiel s titulkom Bába z ledu bez sexu: slovenská televize vystřihla intimní scénu. 'Zmrzačili film,' reaguje Sláma a z informácií denníka SME si vyberá vyjadrenie Slámu, v znení „Je to strašné, zmrzačili film. Udělali to samé, jako kdyby z knížky vytrhli několik stran. Nechápu, jak se něco takového může stát,“, pričom zdôrazňuje že Slovensko je katolícka krajina. Bulvárny plátok blesk.cz, ako je možno očakávať, podáva ešte kusejšie informácie s cieľom poukázať na zaostalosť slovenskej spoločnosti, čomu napovedá aj titulok Slováci vystřihli sex ve filmu Bába z ledu: Zesměšnili se, říká režisér snímku. V podobnom duchu sú vedené články aj na idnes.cz či tyden.cz.

Tieto články majú okrem podobnosti vyššie zmienených informácií spoločnú ešte ďalšiu zásadnú vec, a to že sa dôvodmi RTVS hlbšie nezaoberajú, podnecujú čitateľov k unáhlenému súdu, čo sa prejavuje predovšetkým v zavádzajúcich titulkoch a uvádzajú informácie, že Sláma o rozhodnutí RTVS, ktorá sa mimochodom podieľala na koprodukcii filmu, vedel už predtým a súhlasil s ňou, napriek tomu, že sa mu toto rozhodnutie pochopiteľne nepáčilo, až na záver článku, príp. vôbec. A keďže každá minca má dve strany, skúsim sa bližšie pozrieť na argumentáciu RTVS a ponoriť sa hlbšie do problematiky kinodistribúcie, kde bol film na Slovensku uvedený bez vystrihnutia scény a televíznej distribúcie, a to ako na Slovensku, tak aj v Čechách.

Tu mi je nápomocný už vyššie spomenutý článok z kultúrnej rubriky denníka Pravda. Ako jediný sa totiž tejto „kauze“ venuje hlbšie a neprivádza čitateľa k unáhleným záverom, pričom si zachováva objektivitu, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, najmä kvôli zvláštnej formulácii titulku Televízia sa zľakla sexu šesťdesiatnikov v Babe z ľadu. Článok sa vyhýba bulvárnym vyjadreniam a predovšetkým, nestavia „kauzu“ na problematike Slovenska ako katolíckej krajiny, ale na legislatívnom pozadí RTVS a ČT, ktoré sa odlišuje v zásadnej veci, a tou je prístup ku klasifikácii vhodnosti audiovizuálneho obsahu. Článok využíva primárnych zdrojov, uvádza že „Vyhláška ministerstva kultúry k audiovizuálnemu zákonu ´spresňuje´ obsah jednotlivých kategórií.“[1], pričom konkrétne čerpá z Vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 587/2007 Z. z. z 3.12.2007, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania. Táto vyhláška, pod ktorou je podpísaný dnes už bývalý minister kultúry Marek Maďarič, klasifikuje nevhodnosť a neprístupnosť audiovizuálneho obsahu podľa vekovej kategórie stanovej vekom 18, 15, 12 a 7 rokov, pričom niektoré definície, tak ako v článku potvrdila hovorkyňa RTVS Erika Rusnáková, sú polemické a záleží na interpretácii a rozhodnutí konkrétnych osôb, resp. dramaturga. Okrem toho vyhláška obsahuje prílohu v podobe tabuľky s presnou klasifikáciou grafických symbolov, resp. piktogramov jednotného systému označovania. Kontrolu nad sprístupňovaním obsahu u RTVS vykonáva Rada pre televízne vysielanie a retransmisiu, čo je odlišné než pri uvádzaní filmu v kine, pretože prístupnosť tu posudzuje iný orgán, v prípade kina distribútor. Na túto tému článok pripojil vyjadrenie producentky Ľubice Orechovskej, ktorá tvrdí, že riešením je zmena tejto legislatívnej úpravy, zjednotenie audiovizuálneho sektoru a samoregulácia.

Iný pohľad do problematiky vnáša oboznámenie sa so situáciou v českom prostredí. V zmieňovaných článkoch sa spomína, že síce aj u českého publika bol so scénou problém, na ČT sa film objavil v plnej verzii. Môže zato menší katolicizmus v Čechách alebo skôr odlišná právna úprava? Musí byť hrať táto rozdielnosť automaticky v neprospech slovenskej strany? K tejto polemike tak pridávam Zákon č. 231/2001 Sb., o provozování rozhlasového a televizního vysílání, ktorému podlieha ČT, kde sa v § 32 s názvom Základní povinnosti provozovatelů vysílání a provozovatelů převzatého vysílání, v bodoch g) a h) hovorí, že o nevhodnosti programu má informovať vopred slovné upozornenie a obrazový symbol. Špecifickejšie definície v ňom však nenájdeme. Vo svojej štúdii o tzv. labellingu názor na túto legislatívnu úpravu vyjadruje členka Rady pro rozhlasové a televizní vysílaní Vilma Hušková, ktorá túto úpravu označuje za nedostatočnú a riešenie vidí práve v labellingu, čo  je systém grafických symbolov označujúci jednotlivé kategórie, ako napr. sex, násilie a pod. Z tohto pohľadu má potom Maďaričova vyhláška opodstatnenosť.

Nezávisle od toho, aký bude ďalší osud usmerňovania prístupnosti audiovizuálneho obsahu, tento nie hlboký, ale hlbší ponor do problematiky televízneho vysielania nemal za cieľ obhajovať stanovisko tej ktorej strany, ale zdôrazniť nutnosť nahliadať na problematiku z oboch strán, ako je v tomto prípade jasný zásah do autorského diela na jednej strane a eticky ladená legislatívna úprava televízneho obsahu na strane druhej. Otvorený prístup je lepším stimulom než strohé odsúdenie.

Denisa Jašová, študentka 4. ročníka


[1] KVASNIČKA, Matúš: Televízia sa zľakla sexu šesťdesiatnikov v Babe z ľadu. In: Pravda [online] 5.4.2018. Dostupné z https://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/464935-televizia-sa-zlakla-sexu-sestdesiatnikov-v-babe-z-ladu/ [cit. 19.4.2018]

 

 

Vystrihnutie sexuálnej scény z Baby z ľadu je úplne normálne

Postštrukturalistický filozof Michel Foucault, pevne verím, že ho budem interpretovať správne, vysvetľoval problematiku „normálnosti“ alebo „normality“ na príklade kráľov z 18. storočia, ktorí direktívne, z pozície autority, určovali, čo je správne a normálne a čo nie. Dnes, keďže podobná autorita chýba, je to práve akási neosobná „sila normálnosti“, spoločenský diskurz, ktorý určuje čo je normálne a my to následne automaticky vykonávame. Zároveň je táto neosobná sila omnoho mocnejšia ako sila autority. Je nikde a zároveň všade. Nemôžeme na ňu ukázať prstom. Normálne je teda to, čo si určí samotná spoločnosť pod tlakom svojej vlastnej vízie o normálnosti.

Čo je to vlastne ageizmus? Na úvod si pomôžem wikipediou. Prvýkrát tento pojem použil v roku 1968 predseda Poradného zboru pre starnutie dištriktu Columbia, Robert N. Butler, ktorý ageizmus definoval nasledovne: „Ageizmus môžeme chápať ako proces systematickej stereotypizácie a diskriminácie ľudí pre ich starobu, podobne ako sa rasizmus a sexizmus vzťahujú k farbe pleti a pohlaviu. Starí ľudia sú kategorizovaní ako senilní, rigidní vo svojom myslení a spôsoboch, staromódni v morálke a zručnostiach. Ageizmus dovoľuje mladším generáciám vidieť starších ľudí ako odlišných od nich samých, a preto im bráni, aby sa so staršími ľuďmi identifikovali ako s ľudskými bytosťami.“

Nič nové pod slnkom 

Sociológ Miroslav Tížik na margo ponovembrového Slovenska povedal nasledovné (pôjde o mierne zredukovaný citát): „Očarenie kultúrou nerovností sa stalo dôležitým prvkom novej estetiky. Všetky prúdy mali v rôznej koncentrácii a v rôznych podobách v sebe zakódované... meritokratické chápanie demokracie, ako spoločnosti, v ktorej si nie všetci zaslúžia byť plnoprávnymi, rovnocennými a vo svojej dôstojnosti nespochybniteľnými zdrojmi občianstva. (...) Nie je to tak dávno, čo viaceré pravicové médiá propagovali volebné právo len pre mladých, majetných alebo vzdelaných...“

V susednom Česku bol výrečným postojom k starým ľuďom predvolebný šot hercov Marthy Issovej a Jiřího Mádla Prehovor babku (Přemluv bábu). Na Facebooku v tom čase niekoľko tisíc ľudí živilo akciu „Zachráň Česko: Schovaj babke občianku!“ Na slovenských sociálnych sieťach sa pred voľbami šíril obrázok staršej ženy s popisom: „Chcete, aby táto o vás rozhodla?“ O „dementoch“ s volebnými právami hovorí Radek Domica na portáli Menej štátu. Mečiarove babky-demokratky a dnes Ficove fanúšičky, aké sme mohli vidieť napríklad aj v Cooltúre, boli často terčom posmechu a pohŕdania. Obmedzenie práva voliť (aj byť volený) do 80-85 roku sa objavuje ako jedna z tém v diskusii na komunite Progresívne Slovensko, to znamená, že aj medzi priaznivcami liberálneho progresivizmu. Pochopiteľne, v situácii, keď vieme ako by dopadli študentské voľby (Kotleba, Kollár), ako dopadli voľby v roku 2016 (Kotleba vyhral medzi prvovoličmi) a ako vyzerajú prieskumy verejnej mienky (Kotleba by podľa Focusu vyhral u voličov od 18 do 39 rokov), sa tá oslava mladosti a ponovembrovej generácie a zároveň kritika „babiek“, ukázala ako prázdna a krátkozraká.

Netýka sa to len politiky. Štúdia psychológov z americkej University of Kent ukázala, že ak má jeden z dvoch rovnako kvalifikovaných uchádzačov o prácu typické „mladícke“ charakteristiky a druhý typické charakteristiky staršieho človeka, s väčšou pravdepodobnosťou bude vybraný ten stereotypne mladší kandidát. Ľuďom dali za úlohu predstaviť si, že si vyberajú kandidátov do vlastnej firmy, ktorí by im mali pomôcť maximalizovať zisk. Respondenti vo všetkých prípadoch dali prednosť „mladému“ profilu. Šance „staršieho“ profilu na získanie práce sa zvýšili iba v takej modelovej situácii, v ktorej účastníci prieskumu mali vybrať profil uchádzača, ktorý bude pracovať ako podriadený „mladému“ profilu. New York Times nazval aj v súvislosti s týmto trendom ageizmus „deštruktívnou posadnutosťou mladosťou, takou extrémnou, že skúsenosti sa už stávajú príťažou.“ V dnešnej IT spoločnosti sa navyše „neprijateľný“ vek systematicky znižuje – v Silicon Valley sa dostal pod hranicu 40 rokov.

Kult mladosti...

Aby som však nebrblal len o politike a ekonomike, skúsme sa pozrieť aj na médiá, ktoré normálnosť, v tomto prípade to, čo je krásne a správne, do veľkej miery vytvárajú a šíria. Vzhľadom na rozoberanú problematiku ageizmu sa pristavím len pri dvoch pojmoch – pri Kulte mladosti a Kulte tela. Kult mladosti a Kult tela uchvátil modeling, reklamný priemysel, Hollywood i súťaže krásy. Všade kam sa pozrieme na nás hľadia krásni mladí ľudia – hoci v súčasnosti sa tento trend  reflektuje a aspoň sčasti zmierňuje. Pre starých ľudí sú väčšinou vyhradené reklamy na lieky a role otcov a babiek. Svetlé výnimky predstavujú práve filmy ako Baba z ľadu. Mladosť vedie a aby sa ľudia udržali v kurze aj po 40-ke, prípadne 50-ke musia na scénu nastúpiť plastické operácie. Ako hovorí Baudrillard: „Aj tu sa asanuje, aj tu sa odstraňujú zvyšky a praskliny, aj tu sa veciam vracia ich pôvodnosť, reštaurujú  sa.“ Starnutie kazí krásu, človekom vypreparovanú harmóniu. Pochádza z tej nižšej, poklesnutej časti karteziánskej dichotómie – z hmoty. A podľa tohto presvedčenia sa človek stáva človekom vtedy, keď to zvieracie, to hmotné presahuje svojím duchom, teda aj úpravou svojho tela podľa požiadaviek vkusu (civilizácie) a vlastného úsudku (mysle).

Erich Mistrík, vo svojej knihe Kult tela, na túto tému hovorí: „Sú to vypreparované telá, ktoré  prešli  výberom  spomedzi  tisícok  iných uchádzačiek.  Všetky  konvenujú  mediálnym  a reklamným  ideálom  krásy,  všetky  sú  očistené  od  „nežiadúcich“  detailov,  nedajbože  vrások  či  ochabnutého  svalstva alebo väčších tukových vankúšikov. Každú prezentáciu tela musíme očistiť do „pôvodného“ stavu,  t.j.  do podoby mladého, svižného a silného tela.“ Kým  krása  tela  bola  v  skorších  obdobiach predzvesťou krásy mravov (kalokagatia), dnes ju nahradil egocentrický kult, ktorý zdôrazňuje zdravie, mladosť a telesnú estetičnosť. Telo nikdy nebolo predmetom takého sústredeného záujmu a úsilia o ochranu či opravu – fitnes, bodybuilding, metrosexualita ai. Dôraz sa už nekladie na úctu k vlastnej osobe, ale sa do nebies vynáša model mladého a zvodného tela, čo posilňuje narcistickú úzkosť. Lipovetský tak aj z toho dôvodu tvrdí, že vzťah k telu nie je slobodný, čoho najlepším dôkazom je anorexia, metrosexualita a závislosť na steroidoch.

Týka sa to aj médií. „Obsahová analýza zobrazovania staršieho veku v našej tlači spred pár rokov ukázala, že staroba sa najčastejšie prezentuje najmä ako proces telesného úpadku, ako choroba, ako oslabená prispôsobivosť a návrat do detstva, ako chudoba či ako stav bezbrannosti, keď sa z ľudí stávajú obete diskriminácie alebo násilia. Pritom v skutočnosti platí, že s vekom sa zväčšujú rozdiely medzi ľuďmi, starší ľudia predstavujú oveľa heterogénnejšiu skupinu ako mladí – z hľadiska telesných a duševných dispozícií, výkonnosti, životných záujmov, skúseností, spôsobu života. Takzvaná jeseň života hýri farbami,“ hovorí sociologička Zora Bútorová.
 

… v Hollywoode a v televízii

Tento text sa však týka Baby z ľadu – audiovizuálneho diela – a televízie. Vzhľadom na to, že počas celých deväťdesiatych a nultých rokov dominovala v našom audiovizuálnom prostredí hollywoodska produkcia a jej ideál krásy, skúsme sa pozrieť na to, čo nám hovorila. Pokiaľ sa pozrieme na štatistiky, zistíme, že v hollywoodskych filmoch sa väčšinou stretávame s herečkami vo veku od 20 do 40 rokov (vrchol kulminuje vo veku 23 – 33 rokov) a s mužmi vo veku od 25 do 53 rokov (vrchol kulminuje od 30 do 40 rokov). U žien je navyše tento trend ďaleko výraznejší, čo len potvrdzuje teóriu, že sa ageizmus väčšinou spája s inými formami diskriminácie. V prípade filmového priemyslu je to napríklad sexizmus, čo dokazujú aféry spojené so sexuálnym obťažovaním.

V súvislosti s ageizmom a sexizmom v Hollywoode si stačí vypočuť niektoré herečky. Emma Thompson: „Nikdy by som sa nepresťahovala do Spojených štátov, nemohla by som. Vždy keď idem cez Los Angeles, myslím len na to, že som príliš tučná, aby som tam žila. Mám pocit, akoby mi tam každý hovoril: „Si tučná a stará. Choď domov!“ Herečka Jamie Denbo: „Informovali ma, že vo veku 43 rokov som príliš stará na to, aby som mohla hrať manželku 57-ročného muža a matku 18-ročného dievčaťa.“ Jessica Lange: „Ageizmus je v tomto priemysle všadeprítomný. Ako často vidíte hrať šesťdesiatročnú ženu romantickú úlohu? Pritom muži toho istého veku hrajú romantické role so ženami, ktoré sú o desaťročia mladšie.“ Skrátka, pre ženy nad 40 rokov (prípadne mužov nad 50 rokov) sa obvykle začínajú brány Hollywoodu zatvárať, prípadne ich čakajú role, ktoré sa už netýkajú sexuálneho života. Samozrejme, aj tu existujú výnimky, najmä v nezávislejších produkciách, ale štatistiky a výpovede jednotlivých herečiek potvrdzujú, že ide skutočne len o výnimky.

Skúsme sa teda pozrieť na to, čo je normálne. Normálne a žiadúce je byť mladý a krásny. V tomto sa, pochopiteľne, nelíšime od starších dôb. Rozdiel je len v tom ako úpenlivo sa dnes držíme mladosti a aký mohutný a silný kult je okolo nej a okolo kultu dokonale vypreparovaného tela vytvorený. Ako som sa snažil ukázať, netýka sa to len médií a populárnej kultúry, ale aj ekonomiky a politiky. Nežiadúca a v médiách „nenormálna“ je, naopak, staroba. Tobôž tá, ktorá sa komunikuje v spojitosti so sexuálnym životom. Starecká láska má byť striktne platonická. Starčekovia majú posedávať v parku na lavičke a ruka v ruke kŕmiť holuby. Nie sexovať a ukazovať zadky. Staroba je zobrazovaná ako proces postupnej telesnej a duševnej degenerácie, prípadne dokonca ako politická hrozba pre spoločnosť. Z toho dôvodu ma rozhodnutie RTVS nijako nevzrušuje. Je to normálne a v dnešnom spoločenskom usporiadaní – politickej a mediálnej situácií – aj žiadúce.

Marcel Šedo, študent 5. ročníka