Zo študentskej perspektívy – Najlepšie filmy roka 2015

Krátka anketa venovaná študentom Audiovizuálnych štúdií sa pýtala: „Aké sú vaše najsilnejšie filmové zážitky roka 2015?“ Primárne tak ide o filmy, ktoré sa do slovenskej či českej kinodistribúcie alebo na festivaly dostali v priebehu minulého roka, pričom dátum ich výroby môže byť nepatrne odlišný (2014, poprípade 2013). V zozname sa tak napríklad vyskytuje Príbeh o princeznej Kaguji, ktorý má rok výroby 2013, avšak česko-slovenskú premiéru si odbil na minuloročnom Anifilme, alebo Čierne duše s rokom výroby 2014, ktoré sa objavili na poslednom Art Film Feste. Na druhú stranu sa do zoznamu pochopiteľne nedostali očakávané filmy z roku 2015 ako Tarantinovych 8 hrozných, Weerasethakulova Láska z Khon Kaen  či Iñárrituov Revenant a mnoho ďalších. Pevne verím, že tento zoznam poskytne v budúcnosti ďalším a ďalším študentom Audiovizuálnych štúdií stručný prehľad o premýšľaní o filmoch zo strany ich predchodcov, ale aj zoznam filmov, ktoré v danom období hýbali svetom. Marcel Šedo

Pavel Chodúr, 5. ročník

P.K. (Rajkumar Hirani)

Pretože vtipným spôsobom hovorí o tom, aké je hlúpe deliť ľudí na dobrých a zlých podľa viery, ktorú vyznávajú. 

Little Forest: Winter/Spring (Džuniči Mori)

Pekné a milé dievča varí, pečie a obdivuje Japonský vidiek. Chuťová meditácia.

Na lane (Robert Zemeckis)

Skvelé herecké výkony, zase raz dobrý Alan Silvestri a až rozprávkový príbeh, odkazujúci k tomu, prečo bola raná Zemeckisova tvorba taká originálna.

Zimný spánok (Nuri Bilge Ceylan)

Ceylanov pohľad na mudrovanie bez skutočných činov a na činy, ktoré nikto nepotrebuje. Trojhodinová sonda čo je zle s ľuďmi a ich hodnotovým rebríčkom.

Vincentov svet (Doug Ellin) 

Skvelé zakončenie príbehov o štvorici nadšencov, čo sa dostali do Hollywoodu, prerazili a mali možnosť hovoriť čau a nazdar Jessice Albe, Alanovi Sorkinovi a Emily Ratajkowski.

 

Marcel Šedo, 3. ročník 

Naša malá sestra (Hirokazu Koreeda) 

Neuveriteľne autentický a pritom dojímavý a hrejivý film, čo vyplýva z japonskej naratívnej tradície, ktorá si vždy držala skôr distingvovaný odstup, ale spojený s istou sentimentálnou nostalgiou. Koreeda zostáva aj v tomto filme pomerne konzervatívny a zapája do rozprávania klasické estetické kategórie ako striedanie ročných období a s tým súvisiaci kolobeh života a smrti, sabi či mono no aware. Samotné sestry pôsobia, aj napriek odlišnosti charakterov mimoriadne ľudsky a plasticky a vďaka minimálnej konfliktnosti príbehu som sa cítil ako vítaný pozorovateľ u mimoriadne príjemnej japonskej rodiny. 

Príbeh o princeznej Kaguji (Isao Takahata) 

Pre mňa osobne najlepší film od štúdia Ghibli, v ktorom Takahata výborne spája rozprávkovo-mýtický príbeh vychádzajúci zo stredovekej japonskej legendy o mesačnom dievčati zrodenom z bambusu s ručne kreslenou animáciou, pripomínajúcou svojou jednoduchosťou a ostrými ťahmi ceruzy zenové obrazy starých majstrov. Moralita pranierujúca ľudské slabosti vyniká, v žánri rozprávky, typicky japonskou ambivalentnosťou postáv, tragickým koncom i využívaním japonských estetických kategórií. 

Giovanniho ostrov (Mizuho Nišikubo)

Ďalšia z alúzií na milovanú Noc v galaktickom exprese od Kendžiho Miyazawu zobrazuje život dvoch bratov, ktorí po skončení 2. svetovej vojny žijú na malom ostrove na severe Japonska. Fantázijný svet knihy predstavuje pre bratov jedinú útechu, pevný bod uprostred chaosu, ktorý im pomáha prijímať krutú realitu. Vo filme sa pre zmenu transformuje do magicko-realistických obrazov, ktoré ostro kontrastujú s osudmi detí a prinášajú tak znesiteľný sentiment a nádej do krutého sveta.

Saulov syn (Laszlo Nemes) 

Saulov syn je azda prvý hraný film, ktorý zobrazuje koncentračný tábor taký aký skutočne bol - ako továreň na smrť, kde je človek degradovaný na kus mäsa. Kamera je pritom naviazaná takmer výlučne na hlavnú postavu a väčšina hrôz sa odohráva mimo záber, častokrát vo forme zvukovej stopy, poprípade len v rozostrenom druhom pláne. Neustále príchody vlaku s obeťami, opakujúca sa práca spočívajúca v odpratávaní mŕtvych tiel a čistení plynových komôr, smrť číhajúca za každým rohom, v každom ruchu či zábere, to všetko vytvára z filmu obraz toho najhoršieho pekla, aké si človek dokáže predstaviť. 

Homár (Yorgos Lanthimos)

Film zahalený do hávu dystopickej sci-fi zobrazuje spoločnosť, v ktorej musí každý s niekým chodiť, inak bude deportovaný do hotela, kde si musí do 45 dní niekoho nájsť. Námet pochádza z hlavy snáď najoriginálnejšieho režiséra súčasnosti, ktorí vo svojom najnovšom filme zosmiešňuje spoločnosť trpiacou stratou intimity a pokryteckým zdaním civilizovanosti, pričom prím v nej stále hrá úspešnosť „lovenia“, „tančeky“ na prilákanie samičky či samčeka a staranie sa do života druhých ľudí.

 

Martin Adam Pavlík, 3. ročník 

Čierne duše ( Francesco Munzi) 

Mrazivo autentická hrôza, ktorá ma prenasledovala ešte dlho po projekcii. Neviem kedy naposledy som videl film, ktorý by jasnejšie a lepšie poukazoval na nezmyselnosť zabíjania, pomsty, či honby po moci. 

Victoria (Sebastian Schipper)

Nenápadná sonda do hlbín ľudskej duše pomocou iba jedného záberu. Skvelá výstavba deja, výborná  práca so zatajovaním, ale aj  dávkovaním informácií. Takmer dva a pol hodinová režijná, kameramanská a herecká delikatesa. 

Love (Gaspar Noé) 

Citlivá aj tvrdá, no v prvom rade najosobnejšia Noeho výpoveď o láske aj neláske, sexe a milovaní, šťastí aj nešťastí, vzťahoch a  pseudovzťahoch, ich vzniku a rozpade, či celkovo o živote, v presne takom štýle, ako to už je u neho známe. Tento krát bravúrna práca s hudbou, mierne prekvapivé, ale humorné sebareflexívne prvky, dialógová nálož, hypnotická atmosféra, skvelá psychológia postáv. Po druhom vzhliadnutí v kine som presvedčený o tom, že ani jedna minúta v tomto filme nie je zbytočná a zároveň si uvedomujem, že zo žiadneho filmu tohto roka sa mi nevrylo do pamäte toľko scén ako práve z Love.

Vrabčiaci (Rúnar Rúnarsson)

Napriek tomu že filmov o dospievaní je nespočetne veľa, na tento sa vždy rozpomeniem. Krása islandského prostredia v kontraste so „špinou“ v ľuďoch. Stret nevinnosti a naivnosti s tvrdou realitou, ktorá nie vždy ide podľa našich predstáv. Silný film s veľkým srdcom o utrpení, odpustení, obeti. 

Sicario (Denis Villeneuve) 

Mám pocit, že Villeneuvea baví čoraz viac  pohrávanie sa s divákom a jeho očakávaniami. Od prvej do poslednej minúty napínavý  thriller s pekelne dusnou atmosférou a geniálnou hudbou.

 

Erik Binder, 3. ročník

Most špiónov (Steven Spielberg) 

Podľa môjho názoru najlepší Spielbergov film od Minority report. A práve vďaka tomu, že je až konverzačne televízny, veľkých celkov je pomenej, čiže väčšinou sme medzi štyrmi stenami a nedočkáme sa žiadnej akčnej, ani veľkolepej scény. Steven pracuje s klišé, ale to v jeho rukách sa vďaka asociáciám so scénami predošlými, alebo nasledujúcimi, stáva chytrou symbolickou hrou. V Moste špiónov je všetko dvojmo. Dve veľmoci, dva typy myslenia, dvaja špióni, dve mapy na stene, dve vlajky a dvojica scén so strieľaním, s preliezaním plota, alebo dvojitá výmena. Takže napríklad streľba by sa mohla zdať ako samoúčelné ždímanie strachu, ale práve v spojitosti so streľbou na opačnom konci sveta vynikne relativita všetkého, čo vo filme vidíme. Tou najjednoduchšou metaforou je všade prítomný mráz a Donovanove nachladnutie, ale to je skôr taký podmaz celého story, ako hra na umenie.

V hlave (Pete Docter, Ronaldo Del Carmen)

Ihneď chcem vidieť pokračovania V hlave otca a V hlave mamy. Viac, ako V hlave teenagera. V hlave je po intermezzu priemernosti troch filmov pixarovský návrat na výslnie. Ten spočíva v tom, že obrázky z filmu pôsobia značne infantilne, ale film infantilný nie je a nie je ani výhradne pre deti. Konkurenčné štúdiá točia príbehy infantilné a občasná temnota im akože dodáva na dospelosti. Pixar takéto barličky nepotrebuje, on proste nájde super príbeh a rozpráva ho akosi prirodzenejšie. Jasné, že sa dalo ísť ďalej, ale to by už museli mať decká vstup do kina zakázaný a taká návšteva v miestnostiach so vstupom zakázaným je podobne šialená, ako Gondryho filmy. Vlastne s Kaufmannovými scenármi má tento film rovnako spoločného, ako s klasickými disneyovkami. 

Aferim! (Radu Jude) 

Aferim! mi pripomenul napríklad staršie juhoslovanské filmy cca 70 rokov a to svojim sviežim humorom a kombináciou odľahčenosti a dramatickosti. Ale lepšie bude asi prirovnanie k starým klasickým westernom. To preto, lebo z nejakého dôvodu som mal pri Aferim! pocit, že nesledujem historický film z roku 2015, ale som svedkom histórie. Toto nedokážu ani súčasné westerny, ktoré jednoducho ten feeling autentickosti vyvolať nedokážu. Pôdorys je podobný práve jednému z nich, Slow west, a ak ten sa mi veľmi páčil, tak Aferim! musím ohodnotiť ešte vyššie. Pokiaľ máte radi bulharský Kozí roh, toto je film pre vás. 

The Visit (M. Night Shyamalan)

The Visit je veľmi bizarný malý horor. Podobá sa na predchádzajúce Shyove filmy, zároveň je ale veľmi odlišný. On je veľmi odlišný aj od súčasnej hororovej produkcie, kde sa to hemží monštrami, duchmi a rôznou nadprirodzenou háveďou. Tu je všetko v náznakoch, dokonca aj pointa, (ony sú vlastne dve) je iba tak mimochodom prerozprávaná babičkou na kameru (v prípade, ak by sme túto šialenú teóriu zobrali do úvahy). Tá druhá ma v priebehu deja nenapadla, čo je asi zvrat, o ktorom všetci hovoria ako o "tom" zvrate, i keď za šok som to rozhodne nepovažoval. Samozrejme je oveľa zaujímavejšie o čom film v skutočnosti je a nie šokantnosť zvratov, a najmä to, že Shy nám to znova predkladá formou nekonvenčného nadprirodzeného hororu/trileru, tak ako to mal kedysi vo zvyku. Z tohto hľadiska je to skutočne návrat. Predobrazy návštevy rozhodne nie sú súčasné FF, ani komerčné horory, treba ísť oveľa hlbšie do minulosti. Všimnite si hudbu tesne po záverečnom rozuzlení, ona skvele vykresľuje to, o čom film je a potom tu skutočne nemusí byť nič explicitne ukázané. The Visit je v podstate ďalšia jeho fajnšmekerská záležitosť (rátajúc max. prvých 5 kino filmov), ktorá nie je ani zďaleka pre každého a to je iba dobre.

Stratení v Mníchove (Petr Zelenka) 

Dobre, nebudem tvrdiť, že nepoužijem dvojitý meter. Ak by šlo o Kaufmannovinu, asi by bol výsledok miernym sklamaním, ale ako film český je to proste úkaz úkazov. Minulý rok som sa pozrel na zúbok puzzle zápletkám a preto ma asi tento film tak očaril. Ony totiž musia byť natočené s maximálnou precíznosťou, aby fungovali. A Mníchov funguje skvele. Najlepšie je vôbec nepoznať zvrat po polhodine od začiatku a budete potom v takom šoku, že vás film prekvapí ešte niekoľkokrát. Napríklad zistením, o čom  "metaforicky" rozpráva. Ale z metafory sa tu stáva nakoniec hmatateľná skutočnosť. Jediný skutočný zápor: málo Jitky Schneiderovej. Neskôr ju ale dokonale nahradzuje precitlivelá produkčná (alebo niekto taký). Oproti trochu upotenému Roku ďábla je naopak Mníchov absolútne plynulý.

 

Jakub Lenčéš, 3. ročník 

Mad Max: Zbesilá cesta (George Miller) 

Aqua-Cola a krv z nosa. 

Homár (Yorgos Lanthimos) 

Tlmený plač, no aj tak rozkoš. 

Saulov syn (Laszlo Nemes) 

Dal som si strop desať slov, mám už len jedno. 

Macbeth (Justin Kurzel) 

Tiaž z plátna až sa zatmieva pred očami. 

16 rokov do leta (Lou McLoughlan) 

Trochu iný súdok, trpký ako neopätovaný pohyb. Viac.

 

Matej Sibyla, 2. ročník 

Me and Earl and the Dying Girl (Alfonso Gomez-Rejon)

Víťaz diváckej ceny  aj veľkej poroty zo Sundance Festival. Možno neoriginálny príbeh, avšak obalený tak skvelo vizuálnou aj naratívnou originalitou že prvé miesto je zaslúžené. Tam, kde The Dope (2015) absolútne zlyhalo, tam tento coming of age film exceloval.

Homár (Yorgos Lanthimos) 

Absurdnosť, vtip, zvláštna vízia budúcnosti, znepokojenie, atypický herecký prejav. Ak tento film na diváka nezapôsobí akýmkoľvek dojmom, nie je človek. Jeden z najzvláštnejších a najzaujímavejších počinov minulého roka. 

Vlčia svorka (Crystal Moselle)

Keď realita pôsobí neskutočne filmovo a dokáže byť zachytená tak realisticky vo forme filmu, dokument dokáže to, čo čo by divák nečakal. Zapôsobil na emócie viac, ako mnoho iných hraných filmov. Keď realita pôsobí neskutočne filmovo a dokáže byť zachytená tak realisticky vo forme filmu.

Slow West (John Maclean)

Zdalo sa, že western už nemá čo ponúknuť. Zrazu príde hudobník so svojím režisérskym debutom a ukáže parádny vizuál so skvelou strihovou skladbou.

Steve Jobs (Danny Boyle)

Úžasná symbióza kamery a strihu, doplnená excelentnými výkonmi hercov. Zobrazenie konfliktov ma držalo v neustálom napätí, práca zo zrkadlami fascinovala. Pochyboval som, no skončil som veľmi príjemne prekvapený.

 

Adam Straka, 2. ročník

Macbeth (Justin Kurzel)

Neviem, či ma dostal viac herecký výkon dvojice Michaela Fassbendera a Marion Cotillard, alebo dokonalo vystihnutá atmosféra originálneho diela pomocou filmových špecifík, či hudobný sprievod. Tak či tak, mixom všetkých týchto vecí vznikla jedna z najlepších adaptácií nielen Shakespeara, ale celkovo literárnej predlohy.

Homár (Yorgos Lanthimos)

Šikovne vystavaná bizarná dystopická budúcnosť. Oceňujem predovšetkým komunikáciu s divákom, postupné odhaľovanie fungovania sveta na mňa v konečnom dôsledku zapôsobili natoľko, že mi z pomyselného rebríčka vytesnili pravdepodobne oscarového Saulovho syna.

Mladosť (Paolo Sorrentino)

Po Veľkej nádhere mali všetci veľké očakávania od Sorrentinovho nového filmu. Nehľadiac na to, či film prekonal svojho predchodcu alebo nie, jedná sa o jeden z najlepších filmov roka 2015.  Viaceré kritiky zhadzovali samotný, príliš sentimentálny koniec filmu. S tým však nesúhlasím a tvrdím, že záverom sa film stáva otvorenejším širšiemu publiku ako Veľká nádhera, čo rozhodne nie je na škodu.

Vlčia svorka (Crystal Moselle)

Prekvapenie roka. Krásny a úprimný príbeh o skupine bratov, ktorým zanedbanú výchovu nahrádzal Tarantino, Nolan, O. Russel a spol. Dokument odhaľujúci neuveriteľnú silu filmu.

Victoria (Sebastian Schipper)

Ak by som mal vybrať najväčší filmový zážitok roka, jednoznačne by to bol film Victoria. Nejde ani tak o samotný dej, či výkony hercov. Je to práve ohromnou silou neprerušeného záberu, ktorý stiahne diváka a ten na dve hodiny zabúda na všetko okrem plátna pred ním. Píšem plátna, pretože tento film si doslova vyžaduje kinosálu.

 

Ornela Petrášová, 2. ročník

Homár (Yorgos Lanthimos)

Hlavný hrdina stvárnený Colinom Farrellom má 45 dní na to, aby si našiel partnera a tým sa vyhol svojmu osudu, kedy po uplynutí tejto doby bude premenený na zviera podľa vlastného výberu. Nezvyčajný pohľad režiséra Yorgosa Lanthimosa na to, akoby svet vyzeral, keby neexistovalo aby boli ľudia sami.

Love (Gaspar Noé)

Gaspar Noé, excentrický režisér prišiel s ďalšou snímkou ktorá isto stojí za pozretie. Láska so všetkým čo k nej patrí.

Slow West (John Maclean)

Novodobý western s kusom nostalgie a umenia, v hlavných úlohách menej známy Kodi Smith- McPhee, ktorému kontruje skúsený Michael Fassbender.

Mad Max: Zbesilá cesta (George Miller)

George Miller obliekol Mad Maxa do nového šatu, ktorý istotne poteší starých fanúšikov trilógie a priláka aj nových svojou doslova šialenou jazdou.

 

Oliver Melicherčík, 1. ročník

Assasin (Hou Hsia-Hsien)

Meditačný a zároveň akčný film taiwanského režiséra postupuje rovnako ako legendárny ázijskí bojovníci - po chvíľach tichosti a nenápadnosti udrú v plnej sile.

Ex Machina (Alex Garland)

Najlepší tohtoročný film komerčnej produkcie od veľkého štúdia (Universal). Inteligentné sci-fi, odkazujúce na klasiky ako Solaris alebo Zardoz.

Jauja (Lisandro Alonso)

Slabo distribuovaná historická dráma z konca 19. storočia s Viggom Mortensenom v hlavnej úlohe. Minimalistická snímka o putovaní, s dych vyrážajúcimi prírodnými zábermi, ktoré tvoria to najkrajšie, čo sa dalo za posledný rok vidieť.

Saulov syn (Laszlo Nemes)

Absolútny triumf formy aj obsahu, Nemesov celovečerný debut je jasným príkladom toho, že aj po desiatky rokov spracovávaná téma sa dá stále uchopiť originálne.

Zbohom jazyku (Jean-Luc Godard)

3D filmová esej, ktorá je dôkazom, že starý majster je aj v pokročilom veku schopný posúvať hranice filmového média a udržiavať diváka po celý čas zmäteného a fascinovaného zároveň.

 

Matej Sotník, 1.ročník

Cooltúra (Miro Remo)

Nový film Mira Rema je zatiaľ neviditeľný. Verím, že čoskoro to bude naopak! Je to drsný a úderný dokument. Ukazuje mýty parazitujúce na súčasnej slovenskej spoločnosti. Pomocou výberu situácií a následne spôsobom montáže niektoré z nich dokonca demaskuje. Napríklad Vila Rozborila. Autorizácii zdar!

Victoria (Sebastian Schipper)

Možno stačí úryvok zo synopsy Film Europe: „Jedno mesto. Jedno dievča. Jedna noc. Jeden záber.“, ale predsa… Myslím si, že Sebastian Schipper sa výberom prostredia i zápletkou vracia k žriedlu nemeckej národnej kinematografie. Ulica je miestom primárneho nebezpečenstva. Motív náhody v zdanlivo bezpečnom nočnom Berlíne je rozvinutý do fatálnych následkov. Je škoda, že Victoria nemohla byť nominovaná na Oscara, pretože, hoci ide o nemecký film, po celú dobu sa v ňom rozpráva po anglicky.

Love (Gaspar Noé)

Love má asi najkomplexnejšie tému, akú si viem predstaviť. Bergmanova stratená ilúzia Boha, Antonioniho paralýza odcudzeného človeka či Buňuelova logika sna skutočnosti pomyselného. A je tam toho ďaleko viac. A tie tony sexu? Estetický oddych pre diváka, zároveň východisko a katarzia z nejednej myšlienky, ktorú nám Argentínčan nakrúcajúci v uliciach Paríža nachystal. Napríklad tej, že „bezpečie“ vo vzťahu je vlastne takmer nedosiahnuteľné, avšak O Love sa nedá bez angažovanosti osobného nastavenia.

Mallory (Helena Třeštíková)

Posledný časozberný dokument Heleny Třeštíkovej som vybral, pretože je to úplne pravdivé kino, číre non fiction, bez nijakej inscenácie či štylizácie, jednoducho autenticita par excellence. A všetko pritom stále funguje a hovorí samé za seba. Je to tak kvôli charakteru bývalej narkomanky Mallory ako aj kvôli overenému režisérskemu prístupu. S pani Třeštíkovou sme sa tento rok vo Varoch stretli ešte kým film nevyhral dokumentárnu kategóriu. Vtedy mi povedala: „Dokumentaristi sú nonkonformní, nejde im o slávu a červené koberce.“

Sils Maria (Olivier Assayas)

Hoci je Sils Maria film z roku 2014, do slovenskej distribúcie sa dostal až v tom ďalšom. V snímke pôvodne filmového kritika Oliviera Assayasa má všetko svoje miesto. Je v nej dokonalá práca s viackrát sa opakujúcimi symbolmi, stále prekvapujúca ambivalencia hlavných protagonistiek, ktorých psychológiu zvládli herečky i režisér nad očakávania. Clouds of Sils Marie, ako znie pôvodný názov, je ťažký a magický film.