Zo študentskej perspektívy – Najlepšie filmy roka 2016

Chodia naši študenti do kina? Čo sa podľa nich oplatí vidieť? Po minuloročnej ankete sme sa aj tento rok rozhodli zistiť, ktorých 5 filmov je podľa študentov Katedry audiovizuálnych štúdií najlepších za rok 2016.

Oliver Melicherčík, 2. ročník

Oheň na mori (Giafranco Rosi)

Zvláštne prepojenie dvoch zdanlivo nesúvisiacich línií sa v závere až akýmsi zázrakom ukáže ako mimoriadne efektívne a srdcervúce, v príbehu mladého chlapca, ktorý sníva o tom, že raz vypláva na more a utečencov, ktorí dúfajú, že jedného dňa dorazia na breh. Majstrovské dielo s najlepším vystihnutím ducha roku 2016.

Para nad riekou (Robert Kirchhoff a Filip Remunda)

Najšokujúcejšie náhle zjavenie sa papagája vo filmovom zábere od čias Občana Kane-a.  Rozbité črepy motivačného taniera sa ešte stále otriasajú smiechom pri spomienke na najlepšiu tohtoročnú komédiu.

Láska z Khon Kaen (Apichatpong Weerasethakul)

Dojemný a nežný film o pomalom plynutí času, snívaní a minulých životoch v istých momentoch dosahuje poetiku hodnú Yasujira Ozua.

Paterson (Jim Jarmusch)

S tradičnými trikmi vo svojom repertoáre a s vierou, že všedné ešte automaticky neznamená fádne, dokáže Jim Jarmusch stále nachádzať lyriku aj sentiment v rutinách každodennosti.

O sestre (Barbora Sliepková, študentský film)

Senzitívny portrét, ktorý natočila Barbora Sliepková o svojej sestre, má niekoľko dychberúcich záberov a aj najlepšie znázornenie hormónov šťastia, ktoré ľudské telo produkuje pri fyzickej aktivite, aké som kedy vo filme videl.

Erik Binder, 4. ročník

Unter sandet (Pod pieskom, Martin Zandvliet)

Ak napíšem, že suverénne najlepší nový film, aký som tento rok videl, nič iné už ani netreba dopĺňať. Land of mine ihneď na začiatku pripraví diváka na to, čo ho čaká. Napriek tomu dokáže scenár stále prekvapiť. Mne okrem adrenalínového a extrémneho emocionálneho zážitku povedal aj to, že kolektívna vina je blbosť. Je chvályhodné, že Dáni prečisťovanie pláží od mín preto považujú za tragické, antihumánne rozhodnutie. Teda ešte raz: všetko je tu dokonalé, od psychologického vývoja postáv, cez výpravu, až po naaranžovanie situácií viac menej epizodického rozprávania. 

Požiar na mori (Fuocoammare, Gianfranco Rossi) 

Ono s tým dokumentom to nie je také jednoznačné, Rossi skutočne posúva hranice filmového rozprávania. Jeden paralelný príbeh je hraný, druhý dokumentárny, ale vzájomne sa vôbec nerušia, pretože takouto filmovou rečou "uprchlícka" téma nadobúda širší rozmer. Možno sú kontrastné prirovnania v rámci oboch línií trocha zjednodušujúce, ale účel svätí prostriedky. Najmä je iné vidieť vo filme (zrejme) autentické mŕtve telá v podpalubí a počuť o tom v televíznych správach. 

Prvý kontakt (Arrival, Dennis Villeneuve) 

Vďaka reklamnej kampani a veľkému "hajpu" nie je tajomstvom, že základnou témou Prvého kontaktu je komunikácia. Villeneuve s ňou pracuje podobne citlivo a filmársky vyspelo, ako s ďalšími nemenej dôležitými témami a motívmi filmu. Neschopnosť porozumieť niekomu inému je rozložená od úrovne medzigalaktickej, cez globálnu medzi politikmi všetkých mimozemšťanmi "okupovaných" krajín až po tú najdôležitejšiu, čiže vzťahovú na úrovni rodiny. V interpretácii môžeme zájsť ešte ďalej a nájsť potrebu komunikovať s vidinou dosiahnutia spoločného cieľa aj na poli vedy. Lingvista si neporadí bez fyzika a fyzik si neporadí bez lingvistu. Osobne vidím zreteľnú komunikačnú paralelu aj medzi prózou a jej filmovým stvárnením. Film sa totiž od nej vo viacerých bodoch odlišuje, mnohé scény sú naopak kópiami celých dialógov z predlohy, ako napríklad kúzelná historka o kapitánovi Cookovi na austrálskom pobreží v 18. storočí. 

Muž v temnote (Don´t Breathe, Fede Alvarez) 

Dementný plagát vôbec nenaznačuje, že Muž v temnote by mohol byť komplexný triler, ktorý je za prvé výborne nakrútený a za druhé je aj o niečom. Každá miestnosť v dome, ale napríklad aj priestor auta, sú maximálne a nápadito využité. Motivácie postáv sú odôvodnené aj v prípade, že z nich doslova mrazí a vo zvratoch je aj kľúč k pochopeniu filmu. Môžeme si ho potom pekne rozvrstviť. Sociálna dráma z dnešného Detroitu, ktorý môžeme chápať ako synekdochu temnej stránky amerického hospodárskeho zázraku a jeho následného rozpadu v celej krajine. Zlá sociálna situácia naštrbuje aj vzťahy v rodinách a núti k zločinu, respektíve k viere v ďalší americký sen. Ten je však tiež iba ilúziou. Niekde rodičovská láska absentuje úplne, inde je zase príliš silná. A tak ďalej. Najzaujímavejšie je potom premýšľanie nad "vzťahom" ženskej obete a slepcom. To všetko v dokonalom žánrovom obale. Aj ten kvázi klišé záver má svoje opodstatnenie. 

Toni Erdmann (Maren Ade) 

V Tonim Erdmannovi je množstvo situácií, ktoré by sa dali dotiahnuť do vtipnejšieho záveru, ale vtedy by sa z neho vytratila oná ľudskosť, o ktorú sa bojí otec u svojej dcéry po rokoch V.I.P. práce. Stala by sa potom z neho iba mravokárna bláznivá komédia. Ignesini priatelia nie sú zobrazení ako nejaké komediálne kreatúry, ale proste ako dnešní ľudia v ich postavení. Že si potom občas šňupnú, je tiež iba odrazom doby a nie ich prvoplánovým autorským odsúdením. V otázkach masiek, aké v živote nosíme, sa dostaneme až k metaforickým extrémom typu vytrhávania nechtu a k záverečnej dlhej a nezabudnuteľnej sekvencii oslavy. Ono takmer celý Toni Erdmann sa odohráva na nejakých večierkoch, oslavách a stretnutiach. Film je tak správne rytmizovaný a táto epizodickosť, pevne previazaná s vývinom postáv, je odpoveďou na to, prečo film nezačne nudiť. Toni Erdmann je divácky vďačný film, ktorý sa zaobíde bez doslovnosti a treba nad ním premýšľať. Čo viac od kinematografie chcieť­­...

BONUS Č. 1: NAJLEPŠÍ FILM Z MINULOSTI, premietaný v kinách v roku 2016, LFŠ Uherské Hradište:

Najkrajšia (Bellissima, Luchino Visconti 1952)

Marcelo Mastroianni mi odpustí, ale pár dní po jeho hereckom koncerte v Cudzincovi, aj vďaka ktorému sa stal mojim najobľúbenejším Viscontiho filmom, prichádza umanutá Anna Magnani. Kradne si celý film s Viscontiho úctivým dovolením pre seba a Bellissima tak strieda Cudzinca na prvom mieste v mojom rebríčku. V týchto dobách točil Visconti úplne inak, ako vo svojich vrcholných dielach. Bez lesku drahých interiérov a kostýmov a s ľuďmi, ktorí svoje pocity a povahu tak za ne nemôžu skrývať. Nasleduje tak pochopiteľne ten pravý taliansky blázinec. Visconti už naplno rieši svoje témy ako otázky ilúzie a reality. Jeho film je kritikou, ale aj trochu poctou kinematografie. Ak sa mama vidí vo filmových hviezdach a chce ju mať aj zo svojej dcéry, akcie, ako premietanie Červenej rieky v letnom kine, dojíma aj Viscontiho.

BONUS Č. 2: NAJHORŠÍ FILM ROKA: 

Jednotka samovrahov (Suicide Squad, David Ayer) 

Keď Fridrik-Thor-Fridriksson hovorí o amerických filmoch ako o jedovatom fastfoode, dalo by sa s ním donekonečna polemizovať, ale v zásade je jasné, že má na mysli istý typ akčných hollywoodskych filmov pre teen publikum typu Suicide Squad. Ide totiž o film extrémne tupo násilný, kde je vraždenie iba vyjadrením toho, že tvorcovia chcú byť cool a skutočne nič viac. Viď napríklad vyslobodenie Harlequin z väzenia, kde musí byť vystrieľaná celá ostraha a my jej máme držať palce. Navyše podobné scény striedajú scény absolútne sentimentálne, ktoré nefungujú, pretože nefungujú ani vzťahy medzi postavami. No a do tretice sú niektoré repliky neskutočne dementné ("Nemohol si nič robiť") a postavy nerozmýšľajú dvakrát logicky. Ak idete na akciu do zaplaveného podzemia a poviete poloaligátorovi, že ho nepotrebujete, mala by sa vaša scéna vystrihnúť. O SS sa hovorí, že bol prestrihávaný a dotáčaný, aby v ňom bolo viac hlášok, tak veci dômyselný producent vôbec nepomohol, skôr dostal zrejme priemerný zostrih ešte bližšie k nezmyselnosti. No a samožer Jared Leto asi ani nevedel, že hrá vo filme, ale že je stále na pódiu s 30 Seconds to Mars. Za jediné pozitívum považujem účasť Willa Smitha, čo za hrúzu by to bolo bez neho ani nechcem vedieť, ale bohužiaľ je to z filmu zrejmé.

Matej Sotník, 2. ročník

Oheň na mori (Gianfranco Rosi) 

Hovorilo sa o reakcii filmárov na migrantskú krízu. Čakal niekto takto presnú? Zlatý medveď na 66. Berlinale. 

Hotel Sunrise (Mária Rumanová)

Cieľavedomé pnutia na hranici reality a fikcie veľmi podobné tým z filmu Gianfranca Rosiho. Rumanová nekydá hnoj, hoci by mohla. Ukazuje nám ľudí, s ktorými máme veľa spoločného. Najlepší slovenský debut 2017. Nominácia na IDFA. V slovenskej distribúcii: 2017.

Para nad riekou (Robert Kirchhoff, Filip Remunda)

Poviem tento Kirchhoffov film, aby som dal Dieru v hlave o rok.  

Oslepujúci západ slnka (Salomé Jashi) 

Pretože je to estetický artefakt par excellence: koncepčný, harmonický, alegorický... S Dierou v hlave sú si (náhodou) v mnohom podobné! 20. Ji.hlava: Najlepší dokumentárny film strednej a východnej Európy, Najlepší dokumentárny debut.  

Neviem sa rozhodnúť 

medzi týmito filmami: Lekcia (Kristina Grozeva, Petar Valchanov), Skúška dospelosti (Cristian Mungiu), Sieranevada (Cristi Puiu), tak dám tento: Spojené štáty lásky (Tomasz Wasilewski).

Martin Adam Pavlík, 4. ročník

Toni Erdmann (Maren Ade)

Priamy zásah do srdca.

Paterson (Jim Jasmusch)

Neviem, ktorý iný režisér by dokázal tak fádnu tému s tak fádnymi postavami podať tak pútavo, vtipne, s citom a zároveň originálne.

White Girl (Elizabeth Wood)

Špičková režijná práca a ešte špičkovejšie herectvo. Morgan Saylor má obrovskú guráž. Veľké prekvapenie a silný zážitok.

Noctural Animals (Tom Ford)

Rafinovaná, napínavá a precízna hra s divákom. Viac netreba. 

Arrival (Denis Villeneuve)

Villeneuve po minuloročnom brilantnom antihollywoodskom trilery priniesol tento rok brilantné antihollywoodske science fiction. Rátam dni do premiéry nového Blade Runnera

Jakub Lenčéš, 4. ročník

Lily Lane (Benedek Fliegauf)

4. októbra 2016, fragmenty zo zápisu tesne po: „minulosť pláva, je pohnutá, poprehadzovaná, spustnutá, pohodená, rovnaká. minulosť je minulosť a už zo svojej podstaty sa tlačí do prítomnosti /// obraz duní, samozrejme, že pozeráš existenčný príbeh. i keď je to príbeh matky so synom, obyčajný. nič sa nestane. navonok. /// ráno je nový deň. /// spomienky sú (von) horor, no farby hrajú (von) v prospech nostalgie. pamätám si pestrofarebnú čapicu, pamätám si stavebnicu lego, nálety, postavičky. evokácia detstva, dokonca ten oblak /// ten vyzerá ako anjel. chlapec sa pýta, z čoho sme stvorení, z hviezd odpovedá matka. Aj ty, aj ja, aj zlí ľudia okolo. to sa nás ale netýka. /// obzri sa, keď sa držíte za ruky a zbadaj svoj odraz, ktorý existuje rovnako ako ty sama. skôr o vynáraní ako o zabúdaní a ďalej /// matka je sympatická žena, chlapec rovnako...“

Hunt for the Wilderpeople (Taika Waititi)

Taký ten čistý zážitok, odnikiaľ, nezafarbený. To je ťažké. ... Ricky Baker odháňa hmyz v novozélandskej prírode plnohodnotne. Možno aj najplnohodnotnejšie.   

Sieranevada (Cristi Puiu)

„Smrteľne vážne sa tváriaca komédia.“ A vyčerpávajúca. Hlava ma napoly nerozbolela a napoly som neprestal dávať pozor (čítať titulky) až do konca. Chcem si uchovať v pamäti dlho.

Arrival (Denis Villeneuve)

Rituálne, nástojčivo nasnímaný a až fetišisticky škriekajúci (vybavuje sa mi hlavne prvý vstup do vesmírnej lode). Uhranul.

LoveTrue (Alma Har'el)

Dokument o pravej láske. Niekde som videl aj úvodzovky pri slove pravej. Inde nie. Ja si nie som istý, neviem...