Zo študentskej perspektívy – Svet podľa Daliborka

V lete 2017 mal českú premiéru nový film dokumentaristu Víta Klusáka Svět podle Daliborka. Vznikol aj v slovenskej koprodukcii (Kerekes s.r.o., AVF), za účasti slovenských tvorcov (hudba Vladimír Godár, zvuk a zvukový dizajn Richard Müller, strih Janka Vlčková) a do slovenských kín sa dostal na jeseň. Čo si o filme myslí študentka 3. ročníka KAS Lenka Magulová?

Kontroverzný  tragikomický dokumentárny film Víta Klusáka Svet podľa Daliborka zachytáva a rekonštruuje postoje nášho geografického suseda, Čecha Dalibora. Od času jeho uvedenia vyvoláva dvojdomé reakcie publika, ktoré sa však v mnohých bodoch pretínajú. Tí, ktorí spochybňujú autenticitu scén a vyčítajú režisérovi jeho prílišnú aktivitu pri natáčaní, a tí ďalej-vidiaci, čo si uvedomujú, že dokumentárny film nie je len reprodukciou, ale aj transformáciou skutočnosti.

Práve tento princíp tvorí viacvrstvovú esenciu audiovizuálneho výstupu. Daliborko aka Destructor 666 je tridsaťsedem ročným „mamánkom“, youtuberom, tvorcom amatérsky hororových videí a plastickým „neonáckom“ s umeleckou dušou. Dokument, ktorý vznikol v slovenskej koprodukcii ilustruje konšpiratívne teórie podporujúce xeno, homo a iné sociálne fóbie, no zároveň v sebe obsahuje značné množstvo komediálnych prvkov. Hlavný protagonista je možno „neználek“ s ambivalentnými postojmi a pravdepodobne aj „pozér“ s prvoplánovou tendenciou zviditeľniť sa, ale práve tak aj perfektný kandidát na mentálnu rekonvalescenciu.

„Původně jsme počítali jen s Daliborkem a mysleli jsme si, že se dokumentem potáhne jakási snová linka. I proto do toho vstoupila Marianna Stránská jako výtvarnice. Mělo to více směřovat k hranému formátu,“ objasňuje prvotný zámer režisér.

Ideou filmu bol najprv portrét akéhosi nežnejšieho, „netradičného“ extrémistu. V expozícii bol teda ústrednou postavou neonacista, ktorý napriek týmto „soft“ vlastnostiam podlieha stereotypu. Po neskorších udalostiach sa súhlasne zapojila jeho matka s internetovou známosťou Vladimírom a nakoniec aj Daliborova nová, vydatá partnerka Jana. Tento čudesný mikrokozmos nabúral fakt, že v priebehu celého natáčania sa k citlivým témam znepokojivo vyjadrovalo aj ich okolie. A tak namiesto plánovaného sólového vystúpenia sledujeme celú plejádu skutočných ľudí vo svojom reálnom prostredí, ktorí ovplyvnení strachom z neznámeho hltajú mnohoraké dezinformácie. Vo svojich názoroch však nie sú konzekventní. Tento nečakaný kvantitatívny nárast obdobných názorov je nie len znepokojujúci, ale bohužiaľ aj explicitne demonštrujúci stav súčasnosti.

Vít Klusák v rozhovore pre HN povedal, že film odkazuje k tvorbe U. Seidla (a J. Tatiho). Inšpiroval ho formálny prístup – stieranie reality a fikcie, a štruktúrované, čierny humor podčiarkujúce gagy odohrávajúce sa v treťom či štvrtom pláne. Tento filmársky počin však pripomína surový dokumentarizmus rakúskeho režiséra svetového formátu iba vo fragmentoch. Neasociuje jeho matematicky uhladené kompozície obrazov a svojou roztrieštenou dramaturgickou skladbou spadá do takých filmových kategórií, ktoré vyvolávajú regresívny smiech nad degradáciou inteligencie. 

Na danom filme je pozoruhodný napríklad psychologický náhľad tvorcov: „rekonstrukce jeho videí, kdy třeba vraždí matku, jsme použili proto, že nás zajímalo, jak na to potom ona reaguje. Jestli se ohrazuje, zda ho pochválí – co se děje mezi matkou a synem, když on dopředstíral, že jí právě amputoval hlavu.“ Línia disfunkcie vzťahov je v celom naratíve najvýraznejšou, no z obrazov ešte viac ako medziľudský konflikt presiaka kríza mužstva. Tú podporuje Daliborovo drsné neonacistické presvedčenie, ktoré, zdá sa, má prekryť jeho detinský jemnocit a túžbu po nežnosti.

Lenka Magulová