Nina Ulická

„Úchvatná symfónia o neznámych krásach slovenskej zeme a života. Zázračné filmové dielo, hlboká dojímavá dramatická báseň zo Slovenska. Budete dojatí neúprosnou drsnosťou ťažkej práce, budete okúzlení krásou a veselosťou slovenských dievčat a budete nadšení dravosťou zbojníckych hier tatranských chlapcov. Bujné piesne a vášnivá i tklivá hudba nájdu cestu k Vášmu srdcu a zostanú Vám trvale v pamäti.“

Takto ospevuje film Karla Plicku Zem spieva plagát z roku 1933[1]. A ospevovať ho musím aj ja, už len pre pestrú paletu emócií, ktorú vo mne zanechal.

Asi najvýraznejšie vo mne vyvolal pocit hrdosti. Hrdosti na krásu majestátnej slovenskej prírody, zvykov a tradícií našich predkov, ktoré snímka zobrazuje. Život v náručí prírody je tu kladený do kontrastu s mestskými scénami Bratislavy (pôvodne tento prológ tvorili zábery Prahy, k nahradeniu došlo v roku 1938[2]), v ktorom slovenský vidiek pôsobí omnoho živšie a útulnejšie, mesto naopak chladne a neosobne. Kontrast sa tu samozrejme nevyskytuje len v odlišnom prostredí, ale aj medzi tradičným spôsobom života a čoraz viac sa rozmáhajúcou industrializáciou, ktorá ho postupne vytláča. Modernizácia nám v mnohom uľahčila existenciu, no priniesla so sebou aj riziká v podobe ekologických katastrof, nezdravého životného štýlu či negatívneho vplyvu na mentálne zdravie. Film sám poukazuje na robotickú automatickosť mešťanov, ktorí sa v húfe premiestňujú z miesta na miesto. Ako protipól tu figurujú smejúce sa deti na lúke pri svojich hrách a tancoch. Samozrejme, ani život ľudí na vidieku nebol ideálny, no je škoda, že sa z nášho života vytratila tá úzka spätosť s prírodou.

Ako som už spomenula, ohromný dojem na mňa spravili aj zachytené slovenské zvyky a tradície, ktoré v kombinácii s úžasnou hudbou Františka Škvora tvoria nádherné folklórne predstavenie. Pocit hrdosti však pomaly prechádza do smútku. Smútku, že všetky tieto krásne zvyky z nášho života vymizli a prítomné sú maximálne počas slávnostných dní či folklórnych festivalov. Detské hry nahradili hry na telefónoch a počítačoch, trávenie času v prírode nahradilo vysedávanie pred obrazovkami, kroje nahradili roztrhané rifle a ľudové piesne pop a rap. Aby nedošlo k omylu, som veľmi vďačná za dobu, v ktorej žijem, a mám rada súčasnú popkultúru či módu, no mrzí ma, že folklór je, predovšetkým medzi mladými, často vnímaný ako niečo staromódne, prežité či nepopulárne. Tradičná slovenská kultúra je veľmi bohatá a ja dúfam, že v jej pripomínaní budeme aj prostredníctvom audiovizuálnych diel pokračovať.

Rovnako vo mne táto snímka vzbudzuje aj určitú mieru strachu. Keď vidím, čo všetko z nášho pôvodného života vymizlo, núti ma to zamýšľať sa nad tým, čo bude nasledovať. Čo z toho, čo dnes bežne vykonávame a považujeme za našu súčasť, už o niekoľko dekád nebude existovať? Budú aj naše aktuálne zvyky vymazané z povedomia budúcich generácií? Nakoľko nás zmeny v našich životoch posúvajú k lepším zajtrajškom a nakoľko vedú k zabúdaniu na naše korene?

Aby som sa však od filozofovania vrátila späť k filmu, vyvoláva vo mne rovnako aj pocit fascinácie. Fascinácie nad diametrálnou odlišnosťou mentality ľudí vtedajšieho a súčasného sveta. Tá čarovná prostosť a jednoduchosť ich bytia v protiklade s  prepychom, úspechom a bohatstvom, za ktorými sa dnes ľudia ženú. Možno je to len moja mylná domnienka, no aktéri tejto snímky mi pripadajú šťastnejší. Samozrejme, mali množstvo problémov, ktoré my dnes riešiť nemusíme, no pri porovnaní ich každodennosti s dnešnou dobou internetu a technologických vymožeností mi tá ich príde kontaktnejšia. Či už s prírodou, zvieratami, alebo ostatnými ľuďmi.

Témou tohto príspevku má byť „Môj obľúbený slovenský film“. Z istého uhla pohľadu som možno trošku podvádzala, pretože Zem spieva nie je čisto slovenský film, keďže réžia a kamera (Karol Plicka), strih (Alexander Hackenschmied), hudba (František Škvor) a produkcia (Ladislav Kolda) náležia Čechom. Jeho slovenskosť však z hľadiska plnenia funkcie ako nášho kultúrneho dedičstva určite prítomná je, takže o ňom píšem ako (aj) o slovenskom s čistým svedomím. Pri premýšľaní, ktorý film si pre túto tému vyberiem, som sa rozhodla zvoliť taký, ktorý vo mne najdlhšie rezonoval. Okrem toho, že je snímka Zem spieva audiovizuálnym skvostom, tiež otvorila priestor viacerým mojim úvahám, ktoré som sa snažila priblížiť v tomto článku. Som za ňu vďačná, pretože mi ponúkla možnosť rozšíriť si obzory, a to priamym pozorovaním života našich predkov, našej kultúry a všetkých elementov, ktoré ju dotvárali. Nedá mi nevsunúť sem príslovie: „Lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť.“ A ja som rada, že som mohla vidieť.

Autorka je študentkou druhého ročníka.

[1]Plagát Zem spieva. Slovakiana [online]. Dostupné na internete: https://www.slovakiana.sk/kulturne-objekty/cair-ko1m8g4?content=CAIR_DIV_IMAGES_1&contentDo=urn:nbn:sk:cair-do3f783

[28. 11. 2021].

[2] MIŠÍKOVÁ, K.; FILOVÁ, E.; MIKUŠOVÁ, M. Kapitoly z dejín svetového filmu. Elektronické skriptá [online]. Bratislava: Vysoká škola múzických umení, 2015, s. 46. ISBN 978-80-89439-72-0. Dostupné na internete: https://www.vsmu.sk/wp-content/uploads/2017/02/SKRIPTA_DEJINY_ISBN-1.pdf [29. 11. 2021].