2001: Vesmírna odysea

Podobné zadanie, ako prváčky na Filmovú reč, dostali aj študenti druhého ročníka z predmetu Kultúra písaného slova - napísať analýzu filmu, ktorý ich v živote najviac ovplyvnil, oslovil. Adam Gazdič si vybral nadčasový film 2001: Vesmírna odysea (Stanley Kubrick, 1968), ktorý sa v dnešných dňoch stáva obzvlášť aktuálnym. 

Za hranicami ľudského poznania

Keď sa u Stanleyho Kubricka v 60. rokoch rozvinul záujem o poznávanie tajov vesmíru a mimozemského života, netušil ešte, že táto fascinácia povedie k vytvoreniu diela, ktoré zacementuje jeho pozíciu medzi najslávnejšími režisérmi všetkých čias. 2001: Vesmírna odysea sa napriek bezprostrednému kritickému neúspechu dokázala v priebehu rokov a vývojom diváckeho vkusu vyšplhať na vrchol žánru sci-fi, kde i naďalej osamotene stojí ako monolit, udivujúci, znepokojujúci a pobádajúci k premýšľaniu.

Technicky inovatívny a myšlienkovo rozpriestranený, vplyv filmu nielen na žáner sci-fi je nespochybniteľný, jeho nadčasovosť sa odkrýva a rozpoznáva dodnes. Dôvodom je nepreniknuteľná mnohovrstevnatosť a všeobsiahle témy dotýkajúce sa základných otázok ľudstva, absolútny záber existencie od počiatku po vrchol ľudského druhu a jeho ďalší vývojový krok. 2001: Vesmírna Odysea je z interpretačného hľadiska takou riekou, sledujeme jej prúd, kým nie sme nútení vysporiadať sa s jej mimoriadne rozvetveným ústím a prehodnotiť svoje stanovisko. Už od vydania v roku 1968 sa predmetom debát stal význam filmu. Freud či Nietzsche, kresťanské, budhistické hľadisko, vidieť vo filme utópiu či dystopiu, ide o komentár o umení ako takom v štýle Malevičovho Čierneho štvorca alebo ide iba o prostý sci-fi thriller. Zároveň  ide  o film vysoko aktuálny, keď umelá inteligencia HAL 9000 sleduje každý krok Bowmana a Franka, číta im z pier a takmer až myšlienky, tlačia sa do popredia asociácie s digitálnou revolúciou a rôznymi súčasnými škandálmi ohľadom narušenia osobnej slobody neustálym monitorovaním. Možno tiež myslieť na oko režiséra, ktoré nie je nikdy nevinné a vždy sleduje zámer. Okrem týchto aspektov pre mňa osobne spočíva význam filmu najmä v jeho schopnosti evokovať nekonečnú nezaujatosť vesmíru, v kontexte ktorého sa ľudská existencia  stáva iba zrnkom piesku na Sahare. Podľa vyjadrenia samotného Kubricka: „Najdesivejšou skutočnosťou o vesmíre nie je jeho nepriateľstvo, ale ľahostajnosť.“[1]  

Expozícia sa začína úsvitom človeka, celkové statické zábery vyprahnutej krajiny ozvláštnené rôznymi filtrami predstavujú svet, kde vládne hrobové ticho, čas sa zastavil. Pri svojich každodenných činnostiach sú nám na pozadí predných projekcií predstavené naše, pre niekoho nie príliš lichotivé, rané verzie - ľudoopy. Ich harmonické nažívanie so zvyškom fauny a flóry pramení v nepoznaní vlastného intelektového potenciálu. Jeho iniciátorom sa napokon stáva monolit.  Ten predstavuje predmet, čo sa vymyká  z objektového kontextu okolia, preto sa stáva stredobodom fascinácie a údivu ľudoopov.  Na základe použitého podhľadu monolitu vidíme, že nad ním dochádza ku konjunkcii Venuše a Jupitera. Zrod konfliktu medzi ľudoopmi nastáva po stretnutí sa s inou tlupou, dochádza k boju o kaluž vody a jedna tlupa vytlačí druhú. V zásade ide o  prvú rudimentárnu formu kolonizácie. Podivná zlovestnosť scény je podkreslená Ligetiho znepokojujúcou hudbou. Po opatrnom dotyku s monolitom (pripomína dotyk Adama a Boha v Sixtínskej kaplnke) ľudoop objaví v kosti potenciálnu zbraň a nástroj, a tým nadobudne dominantné postavenie a nový prostriedok pre získavanie obživy. Monolit teda znázorňuje nový stupeň evolučného vývoja človeka, zároveň však s bizarným zjavom a inscenáciou vyvoláva u divákov znepokojenie. Odkiaľ sa monolit vzal? Bol umiestnený z božej iniciatívy alebo je výsledkom mimozemskej činnosti? Kubrickovi sa podarilo dosiahnuť u divákov podobné ambivalentné pocity a zdesenie ako u ľudoopov, čo ostatne možno prisúdiť celému filmu – kombináciou vedeckej exaktnosti a mysticizmu dosahuje u diváka striedavé pocity údivu a strachu, analogicky k vesmíru samotnému.

Dlhoveký vývoj človeka je zhustený legendárnym strihom z vymrštenej kosti na vesmírny satelit o niekoľko miliónov rokov neskôr. „Kubrickovo osvojenie si skeptických trópov spája absurdnosť ľudskej existencie so zvieracou odpornosťou ľudskej povahy. Eóny času a nesmierna rozloha vesmíru, zapĺňajúca vo filme obraz, robia naše životy bezvýznamnými.“[2] Novým ihriskom ľudí a dejiskom filmu sa stal vesmír, štáty oplývajú orbitálnymi zbraňami a satelitmi,  monumentálne koráby spolu s valčíkom Na krásnom modrom Dunaji Johanna Straussa mladšieho rotujú a poletujú nekonečnou temnotou. Ľudia sa obklopili tonami komplikovaných zariadení, iluzórne ich povyšujú nad svojich dávnych predkov. Film na to vcelku humorne naráža, keď sa Floyd oboznamuje s absurdne dlhým návodom pre použitie tzv. zero gravity toalety. Po konferencii sa Floyd s ďalšími vedcami presúvajú na miesto náleziska monolitu, aby ho podrobnejšie preskúmali. Rozhovor medzi tromi vedcami je  povrchný,  napriek nevedomosti z neho vyžaruje arogantné sebavedomie až ľahostajnosť, prezerajú si fotografie monolitu, pochutnávajú si na kávičke a sendviči, bavia sa o triviálnych záležitostiach. Alúzia na úvodnú scénu kontaktu ľudoopov a monolitu pokračuje nielen v absolútnej neznalosti podstaty neznámeho objektu, ale aj v podobnom formálnom prevedení scény.  Fyzický kontakt s monolitom znovu sprevádza Ligetiho denervujúca hudba. Vedci sa okolo neznámeho objektu s úsmevom odfotografujú a nasleduje podhľad na konjunkciu. Dotyk, napriek rozumovému rozvoju, technickému pokroku a presvedčeniu o vlastných schopnostiach, stupňom nechápavosti identický s dotykom ľudoopa. Milióny rokov evolúcie fuč, objekt opäť sa nachádzajúci za hranicami poznania človeka pripomína jeho pôvod.

Monolit vyslal signál k jednému z Jupiterových mesiacov, a tak nás sujet presúva o rok a pol neskôr, keď sa posádka lode podujala signál preskúmať. Onedlho sme oboznámení s palubným počítačom HALOM 9000, najdokonalejšou umelou inteligenciou vytvorenou človekom.  Napriek prítomnosti viacerých ľudí predstavuje HAL takmer najemocionálnejšiu bytosť na palube. Človek zašiel so svojím intelektovým potenciálom tak ďaleko, až vytvoril bytosť dokonalejšiu než je on sám. Prítomnosť umelej inteligencie vo filme vlastne hovorí o ľudstve – o  zápolení s vlastnými výtvormi našej imaginácie, pozbavení kontroly nad našimi ideami.  HAL sa napokon vzoprie proti svojmu stvoriteľovi, podobne ako Lucifer Bohu. Tým, že Kubrick do role antagonistov neumiestňuje potenciálnych mimozemšťanov, narúša dekádami zaužívané sci-fi konvencie. „Záporákom“ je tu HAL, až príliš ľudský počítač, u ktorého sa rozvinie pud sebazáchovy.

K poslednému kontaktu medzi človekom a monolitom dochádza v záverečnej časti titulovanej mnohoznačným Jupiter and Beyond the Infinite. Po psychedelickej ceste interdimenzionálnou bránou monolitu obiehajúceho Jupiter sa Bowman v interpretačne obzvlášť bohatom epilógu ocitá v akomsi honosne zariadenom apartmáne. Nachádza sa kdesi mimo priestoru a času, na sklonku existencie ľudského druhu ako ho poznáme. Všetok evolučný po-krok, vedecká a technická vyspelosť  je na tomto nedefinovateľnom mieste nepoužiteľná. Obklopený najdokonalejšími úspechmi človeka mení sa Bowman po dotyku s monolitom v hviezdne dieťa, asociáciu s Nietzscheho nadčlovekom dotvára i skladba Richarda Straussa Tak vravel Zarathustra. Slávnostný nádych záveru je podstatne menej ambivalentný než v prípade Mechanického pomaranča (1971).

2001: Vesmírna Odysea dodnes nabáda k otváraniu základných existenčných otázok, na ktoré nepoznáme odpovede. Súbežne s filmom vznikal i rovnomenný román známeho autora vedeckej fantastiky Arthura C. Clarka, ktorý tak napokon spolupracoval i na scenári filmu. Našťastie bol však Kubrick rozhodnutý urputne nasledovať vlastnú víziu a vďaka svojej výslednej nejednoznačnosti film neprestáva byť objektom všemožných výkladov a pohľadov.  Na rozdiel od literárnej verzie Kubrick nič nevysvetľuje, rovinu dialógov a opisov redukuje na minimum, rozprávať necháva detailne komponované obrazy a ohlušujúce ticho vesmírnej prázdnoty.

Adam Gazdič, 2. ročník

 


[1] Z rozhovoru s  Ericom Nordernom, Playboy, 1968.

[2] Abrams J.J., The Philosophy of Stanley Kubrick. Lexington, The University Press of Kentucky, 2007, str. 135