21. august 1968 z pohľadu slovenských filmárov a filmových publicistov

Augustová okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy sa stala traumou pre niekoľko generácií, mladých aj starých, rodičov aj ich deti. Udalosti a ich dôsledky ovplyvnili aj dianie v (česko)slovenskej kinematografii. Veď viacerí filmári zažili prvý deň okupácie vo filmových ateliéroch, priamo na ulici, v redakciách či počas štúdia. Podrobnosti o tom, čo sa dialo sme sa dozvedeli v našom projekte Oral history – audiovizuálne záznamy pamätníkov slovenskej kinematografie (ftf.vsmu.sk/projekty2/oral-history).

Agneša Kalinová (1924 – 2014, novinárka a prekladateľka) zažila rok 1968 v redakcii Kultúrneho života. „Pamätám si, že v roku 1968, už po okupácii, po príchode takzvaných bratských vojsk, bola nejaká schôdzka na Zväze spisovateľov a ešte sme hovorili o tom, že Kultúrny život by ešte mohol vychádzať, ako by mohol vychádzať. Ozval sa Ján Rozner a hovoril: ´Ja vás upozorňujem, že tuná sa jedna etapa skončila. To, čo sme vždy hrali, uhrali alebo neuhrali, teda to od roku 1956 sa skončilo. Týchto dvanásť rokov je preč a teraz je všetkým týmto hrám koniec.´

Kultúrny život bol prvý časopis, ktorý zakázali. My sme aj sami trošku k tomu prispeli, lebo sme v septembri 1968 v redakcii povedali, že vlastne by sme sa mali uchádzať o zmenu mena, lebo práve sme si uvedomili, že ten Kultúrny život už takú úlohu nemôže zohrať, akú zohrával v posledných rokoch. A že by sme si mali žiadať o zmenu mena a oni povedali: ´Dobre, môžete žiadať o zmenu mena, no ale to potom nemôžete vychádzať a musíte mať novú registráciu.´ Toto sme si neuvedomili. A tú registráciu Kultúrnemu životu nedali.“

Strihačka Margita Černáková (1935) prežívala okupáciu za strihacím pultom v Spravodajskom filme: „Bývali sme na Jelačičovej v takom filmárskom družstevnom dome a o piatej ráno sme sa zobudili na strašný hluk a telefón. Telefonoval Martin Hollý, ktorý býval na piatom poschodí, a hovorí Milanovi (Černákovi – pozn. red.): ´Pozri sa von, vonku sú tanky.´ On to z toho piateho videl, my nie. My sme boli na prízemí. Ostali sme úplne v šoku a manžel tým, že točil Spravodaj, volá Šághymu a hovorí: ´Osinko (Oskar – pozn. red.), ty máš jediný auto, utekaj na Spravodaj, vyber kameru a treba ísť točiť. Sú tu tanky.´ O siedmej bol už Šághy u nás na Jelačičke aj s kamerou a natočili zopár záberov, lebo to vtedy ešte len šli. Hneď ráno sa v Spravodaji začali vraj ľudia schádzať. (...) Každý prišiel okamžite, že čo sa deje, treba to točiť. Proste bola to taká samozrejmosť. Sme tu a treba točiť. Aj keď mali poniektorí potom problémy. Stále sa báli, že niekto príde a poberie kamery, materiál... Potom mali také heslo, že ak by bol Spravodaj okupovaný, tak bude v okne váza s kvetom a naopak. Alebo opačne, už sa nepamätám, že keď tam bude kvetinka, štáb môže prísť späť. Keď tam kvetinka nebude, pakujte sa, nechoďte sem. Viem, že môj muž spával v byte mojej mamy. Bál sa, že ho prídu zatknúť, pretože rozhlas okupovali. Títo kameramani sa potom rozišli okamžite von a točili každý samostatne. Rudo Ferko o tom rozprával, ako točil tajne z okna hotela, pretože keď vojaci zazreli kameru, bolo zle. Takto mohli potom vzniknúť aj niektoré tie filmy. Veľmi dobrých kolegov som mala.“

Na jar 1968 bol Rudolf Ferko (1933, kameraman a režisér spravodajského filmu) jedným z kameramanov, ktorí snímali významný dokument Čas, ktorý žijeme, zachytávajúci obrodný proces československej spoločnosti, a v auguste snímal okupačné vojská. „Okupácia pre mňa začala 21. augusta o pol šiestej ráno, keď mi niekto búchal na okno. Kameraman Oskar Šághy ma prišiel zobudiť a hovorí: ´Vstávaj, ty leňoch, však sme obsadení.´ No a o dvadsať minút na to, lebo ja som nebýval ďaleko od Štefánikovej ulice, kde sme mali Spravodajský film, sme vbehli do tohto. Podaktorí sme mali taký zvyk, že sme vždy mali jednu, dve kazety pripravené, že sme mali nabité. Pre istotu. Tak som rýchlo nabil dve kazety, do druhých dvoch som dal film a o dvadsať minút už som bol na uliciach. No a ako som išiel smerom do mesta, mal som takú brašničku, v nej som mal tri kazety, mal som baterku a kameru len v ruke, samozrejme, po kapsách som mal dlhšie objektívy, lebo tam sa nedal používať statív a takého veci. Stretol som nášho osvetľovača, hovorím: ´Kam ideš?´ ´Do roboty.´ Hovorím: ´Tak ideš so mnou.´ Dal som mu brašňu a potom sme stále po tie tri-štyri dni chodili spolu ako dvojica. To nakrúcanie bolo fascinujúce preto, lebo to mesto kypelo, vrelo. Keď som napríklad išiel na Štúrovu ulicu, tak celá Štúrova ulica prakticky skoro až na námestie bola plná nákladných áut. Na korbách sedeli, spali sovietski vojaci, boli takí unavení, že tí ľudia ich takto drgali a búchali do nich a hovorili: ´Však zobuď sa, ty okupant, načo si sem prišiel?´ Skákali im po kabínach... Tam sa aj strieľalo, rozstrieľali všetky okná, však nám hvízdali guľky nad hlavami. Ale mali sme akú takú intuíciu. Televízni kameramani, ktorí pracovali so šestnástkami, to mali jednoduchšie. Fotoreportéri tiež. My sme mali veľké Arriflexy, to bola veľká kamera, 35 mm. To sa nedalo do ničoho schovať. Tak sme to robili tak, že sme sa schovávali poza ľudí. Napríklad som požiadal dvoch, oni sa takto rozostúpili, ja som za nimi kráčal, aby ma nebolo vidno... Proste tak sme to museli nakrúcať.“

Tie zábery sa potom použili v dvojčísle žurnálu Týždeň vo filme – a keď ten bol stiahnutý z distribúcie, spravodajcovia ho premenovali na Čierne dni a znovu nasadili do kín. „Prvý žurnál sme nevydali, pretože laboratóriá, všetko bolo poobsadzované, všetko stálo, ochromený bol prakticky celý život v republike. Ale potom sa vydal takzvaný dvojtýždenník. A to keď potom videl Husák, on bol veľký fiškus, on bol advokát a veľký fiškus, tak sa, samozrejme, niekto mu to doniesol, že sa premieta po kinách, tak nechali si to premietnuť, tak tieto žurnály zakázal. A Kudelka išiel normálne do laboratória, odstrihol úvodné titulky, že filmový žurnál, no a dali tam nové titulky: Čiernedni. A už z toho bol dokumentárny film. Bez akejkoľvek zmeny. Tak potom sa to ako Čiernedni premietalo a premietalo sa to aj v Oberhausene, tam sa to mohlo premietať, malo to získať nejakú cenu, ale tam to zakázali, lebo sovietska ambasáda vystúpila, proste neželali si to. Totiž Sovieti, aby ste rozumeli, Sovieti natočili kontrafilm. Volalo sa to Československo1968 a natočili príchod sovietskych vojsk a všetko, ako sa to dialo, zo svojho pohľadu.“

Zábery z okupácie vznikali po celom meste. „Chodili sme po izbách, po bytoch, po strechách, po povalách, dokonca spod áut sme nakrúcali... Viem, že Jakubisko niečo nakrúcal... Totiž, treba pochopiť, že celý ten august bola otázka v podstate, dá sa povedať, dvoch dní. Možno troch. V Bratislave. To bol 21. august, ktorý bol hektický. Kde boli streľby, všetko možné. Potom bola noc, ktorá bola plná rachotu, a ďalší deň sme nevychádzali z údivu, lebo všetky tie unavené, špinavé, zablatené a zničené vojská a technika naraz tam neboli.

A potom bolo ticho. Naraz nebolo nikoho. Nebolo, proste nebolo nič. Nevedeli sme, čo máme robiť, a vtedy Černák ako šéfredaktor povedal: ´Vážení, tie vojská niekde musia byť.´ Lebo rozhlas furt fungoval a rozhlas furt hlásil, ten ilegálny, že tam sú vojská, tam sú vojská, tam je taký pohyb, tam sú také cisterny. Tak sme logicky usúdili, že niekde musia byť poschovávané. Černák vytvoril dva štáby, každý štáb sa vystrojil po svojom, v jednom štábe bol Fodor, neskorší môj šéf, ten bol vtedy kameramanom, on išiel severnou cestou, to znamená hore na Trnavu, na Piešťany a kukal, kde akého Rusa nejakého zbadá. Ja som išiel spodnou cestou, to znamená Nitra a potom Banská Bystrica, Lučenec, až po Košice, až na východné hranice. A všetko, čo som videl, som nakrúcal. A tam sa stali také dve, by som povedal, veľmi významné veci. V Rožňave som narazil na ten rozstrieľaný hotel, to som všetko nasnímal, aj to, kde boli guľky, aj výpovede ľudí; a pri Košiciach som sa preobliekol za sedliaka. Ako k tomu došlo? V Košiciach bol tiež pokoj. A ľudia nám rozprávali, že čo a ako. Vtedy bol rozostavaný ten hotel Slovan. To je taká výšková budova v meste. Bola to surová stavba. Tak som vyšiel hore, už bolo tak okolo piatej, šiestej poobede, a kukal som smerom na Michalovce, teraz je tam sídlisko, ale vtedy tam nestál ani jeden holý dom. Ale stáli tam kanóny a tanky a všetky mali namierené hlavne na Košice. (...) A všimol som si, že sú tam také dva rozostavané domy. A jeden z tých rozostavaných domov stál presne na tom miernom horizonte. (...) Tak trvalo mi chvíľku, než som vyšiel hore, a keď som vyšiel hore, skoro som zdochol. Predo mnou dole celý vojenský tábor sovietsky, stavali domce, stavali stany, tam bolo školenie, tam pochodovala nejaká jednotka. Taký intímny záber. Mal som možnosť dívať sa do toho tábora, tak štyri hodiny som tam hore strávil, ale vždycky len vtedy som mohol nakrúcať, keď dole išlo auto, lebo tú Arriflexku počuť. A tak zvlášť na takom poli počuť, že hore niečo vrčí. Tak mi to dlho trvalo, dvestoštyridsať metrov som tam vytočil, a keď išla hore nado mnou nejaká helikoptéra, tak som sa musel schovať... Myslel som, že ma tam zastrelia. Všetky materiály, čo sme nakrúcali, sme posielali do Viedne.

Keď sme to vyvolali, tak sa urobili dve kópie. Jedna kópia sa u nás spracovávala a druhú sme poslali do rakúskej televízie a ona to potom odvysielala. Večer sme sa vrátili, ráno to doniesol Forisch už vyvolané, a večer sme sa dívali na správy a naraz počúvam, že som najdrzejší filmový kameraman východného bloku.“

Pavol Forisch (1930) bol vedúcim výroby spomenutého filmu Čierne dni. „Kameramani boli vystavení obrovskému nebezpečenstvu zo strany sovietskych vojsk, ktoré boli meter za metrom postavané a hliadkovali, sledovali, čo robia z transportérov, ľudia nadávali na nich. A prežili sme tie najhoršie chvíle, keď sme zachytili tú dievčinu, keď zomrela pri univerzite, toho chlapca pri Hlavnej pošte. Aj sme im boli na pohrebe, čo bolo veľmi ťažké sa dostať, strážili to ŠTB-áci a konfidenti a provokatéri, ktorých strana vysielala, aby robili nepríjemnosti. Zapisovali si mená kameramanov, mená fotografov, ktorých potom prenasledovali. My sme mali za úlohu natočiť materiál a točili tam kameramani, všetci kameramani Spravodajského filmu, všetci prišli do práce. Boli v práci už ráno o šiestej. Šághy s Fodorom boli ráno o šiestej, s tým, že dostali hlásenie od susedov, že tu sú tanky, ktoré sú označené bielou širokou páskou a sú to asi ruské. Keď sme prichádzali do štúdia, už nabíjali materiál a žiadali nás, že treba zohnať materiál a peniaze pre tých ľudí, ktorí pôjdu von, a potraviny, aby dostali na cestu. Autá a benzín, aby dostali na cestu. Prišiel Kudelka s Černákom, okamžite sa chopili svojej práce, okamžite rozdelili prácu kameramanom, technikom, ktorí sme tam boli a boli sme len traja produkční. Staštík, Rudo Silný a ja, ostatní neprišli. V ten deň prišli všetci strihači a začali strihať. Strihali na tri zmeny. Obrovské množstvo materiálu bolo a nehovoriac o tom, že sa veľmi slušne a hrdinsky zachovali všetci pracovníci Filmových laboratórií, ktorí boli na Červenej armáde. Teraz je to Grösslingova, Filmový ústav. A tam v suteréne boli laboratóriá s jedným automatom na čiernobiely materiál, vyvolávali deň noc, robili pozitívy, modráky, a negatívy ukladali do trezoru. Bohužiaľ, tie negatívy sa nezachovali. Prenášanie materiálu od kameramana nebolo jednoduché, tí konfidenti dávali pozor, nesmela sa niesť kazeta alebo krabica, to neexistovalo. Vo veľkom nebezpečí bol dvakrát Ferko, trikrát Šághy, raz Fodor. Kudelka v to isté ráno, ako prišli Rusi, išiel za Husákom na Ústredný výbor na Hlbokú, sprevádzal ho Fodor, natočil ho, ako si s Husákom podáva ruku a pýta sa Husáka: ´Súdruh Husák, potrebujeme materiál, potrebujeme peniaze, potrebujeme benzín, a čo máme točiť?´ A tá veta sa zachovala: ´Točte, čo vidíte, každý meter nám bude raz dobrý.´ To sme si zachovali všetci, že to Husák povedal. Husákove slová, je na sto percent jasné, sa splnili. Dostali sme materiál, koľko sme potrebovali, dostali sme peniaze, koľko sme potrebovali, benzínu, koľko sme potrebovali. Laboratóriá dostávali surovinu, na ktorú to kopírovali, to bola dosť vzácna surovina, materiál na modrák bol pomerne drahý.

Dostali sme od Kudelku za úlohu každý večer denné spravodajstvo dopraviť do viedenskej televízie a stade do Mníchova, do žurnálu Fox, a Fox to poslal do Londýna a z Londýna  to išlo do celého sveta denne. Prvú noc išiel Bródy so Staštíkom, ale nakoniec Staštík nevedel nemecky, tak som šiel ja. Hovorím: ´Striedajme sa, nevydržíš to. To je 500 kilometrov, robiť denne v noci.´ A on: ´Čo by nevydržím.´ A vydržal. Robili sme to takmer mesiac a tie materiály sa do celého sveta dostali a za to sme aj boli najviac postihnutí.

Nakoniec sa rozhodli, že z toho vyrobia týždenník Čierne dni. Týždenník sa robí ako krátky film, len je to rozdelené do niekoľkých krátkych snímok. A krátky film je v tej istej metráži, len je to krátka jedna monotéma, a toto sa robilo takým istým spôsobom. Takže sme spravili monotematický týždenník, nazvali sme ho Čierne dni a išiel v kinách ako žurnál. A ako to zistili straníci na ÚV, okamžite to zastavili a kázali to z kín stiahnuť. Kudelka, chytrá myška, ohromne rozumný chlap, dal stiahnuť všetkých 190 kópií z celej republiky, za jeden deň sme mali vyrobené úvodné titulky: Krátky dokumentárny film Čierne dni. A znovu to išlo do kín, do krátkych filmov, straníci boli spokojní, a pokiaľ na to došli, už bolo dopremietané, až potom to začali naháňať. Aj za to bol Kudelka veľmi veľmi postihovaný.“

Televízny a filmový režisér Juraj Lihosit (1944) v inkriminovanom období študoval filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU, ale napokon mal celý ročník problémy s ukončením štúdia: „Atmosféra bola vynikajúca. Roky 1967, 1968, kým prišli Rusi, boli kúzelné. To sa nedá s ničím teraz ani porovnať. A boli sme mladí. Inak sa človek cíti, keď má 23 alebo 24 a keď má 60. Takže atmosféra bola fantastická. Pravda je taká, že sme dosť pili, boli sme dobrá partia. Nepísaným šéfom bol Dežo Ursiny, s ním som chodil do triedy, ešte tam boli Dušan Mitana, Boris Filan, Leo Štefankovič, Slavo Magál. A tiež Milan Frolo, on robil v rozhlase... A ešte sme mali jedno dievča, o ktoré sme sa snažili, ona potom emigrovala, Zlatica Vejchodská. Odišla v sedemdesiatych rokoch, už po škole. (...) Nedoštudoval som. Aj kvôli  lajdáckosti, to je jedna vec, ale druhá vec je... Študovali sme v rokoch 1967 – 71. Čiže rok 1968 bol v tom. A potom všetky tie normalizácie a zmätky okolo toho všetkého... Náš ročníkový vedúci Balgha bol pravicový oportunista najhoršieho zrna, tak toho hneď odstránili, prevzal nás Marenčin, ale potom nás celý ročník vypustili zo školy bez absolvovania. Nikto sme nemali skončenú  školu, lebo jednoducho neboli vypísané skúšky a štátnice. Takže sme sa rozpŕchli, do dvoch rokov sme si mohli skúšky dorobiť, spravili ich všetci okrem Dušana Mitanu a mňa.“

Za problémom s absolvovaním štúdia však bolo viac než len nežiaduci ročníkoví vedúci. „VŠMU bola vždy avantgarda. Boli sme namočení do všelijakých štrajkov... A potom, keď prišli Rusi, po istom čase nás niekoľkých zvolali. Bol totiž veľký škandál VŠMU, ktorý vošiel do dejín, dokonca Husák o ňom rozprával na jednom zjazde. To bolo asi rok po okupácii a bol zase asi nejaký sviatok, alebo nejaké výročie, a boli nejaké demonštrácie a tiahlo sa na hrad. Aj my. Spísali sme tam takú petíciu, to už boli také tie vlády, čo nastúpili, Sádovský a tak. Spísali sme teda petíciu proti vláde a všelikde sme to vylepovali. Miro Košický, divadelný režisér, náš kamarát, mal krásny hlas a rád vystupoval, no a na hrade, na nádvorí, kde sa zišlo aj tisíc, možno aj viac ľudí, tak on sa postavil do okna a tú petíciu prečítal. Krásnym hlasom. Samozrejme, že tam boli aj eštebáci a nafilmovali ho, potom bol z toho dokonca súd, kde bol Miro Košický odsúdený. A nás, čo sme boli v tom výbore, si zvolal v škole taký profesor Brožík, ktorého sme ináč mali veľmi radi, a dal nám podpísať papier, kto súhlasí s okupáciou sovietskych vojsk... Vraj kto to nepodpíše, môže ísť zo školy von. Tak sme to podpísali. Tak toto bola jedna odporná ľudská tvár. Potom, keď už nás z tej školy vypustili von bez absolvovania, tak som sa musel niekde zamestnať.“

Otto Geyer (1940 – 2017, kameraman) ako asistent kamery v auguste 1968 pracoval na filme Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade: „Na to si pamätám, ako keby to bolo dnes, lebo v deň vpádu sovietskeho vojska do Československa sme mali mať prvý filmovací deň. Vtedy som býval v malej garsónke na Pošni, kde nacvičovali Švajčiari pristávanie a štart lietadiel. Večer som počul nejaké čudné zvuky a nešlo mi do hlavy, že by to bolo len jedno lietadlo, ale pristávalo ich tam strašne veľa. Ráno, keď som išiel na autobus na Kolibu, už každý chodil s tranzistormi a na Kolibu sme sa už pešo nedostali. Keď sme sa tam asi po dvoch hodinách vyšplhali, už sa nenakrúcalo. Všetko bolo zablokované a trvalo asi týždeň, kým sa to trošku upokojilo. Až potom sme mohli začať nakrúcať. Film aj s organizáciou boli v podstate dosť poznačené, čo veľmi negatívne pôsobilo na psychiku Havettu. Veľa vecí ho hnevalo a ťažko to prežíval.“

Hlavný kameraman filmu Slávnosť v botanickej záhrade, Dodo Šimončič (1943) uvádza trochu odlišný časový údaj spojený so začiatkom nakrúcania, a aj komentár k udalosti je vecnejší: „V tom najkrajšom období sme začali s Elom robiť Botanickú záhradu, to bol 68. rok, vtedy to tu bolo veľmi veselé. Začali sme to pripravovať aj točiť. V štvrtine filmu prišiel 21. august a boli sme zastavení, lebo prišli ruské vojská, takže asi na mesiac bol koniec. Samozrejme, trvali sme na tom, že musíme pokračovať ďalej i napriek atmosfére, ktorá bola, a aj sme film dotočili.“

Kameraman Alexander Strelinger (1934) mal v tom istom čase inú dilemu: ako bezpečne nasnímať okupačné vojská? Spolupracoval na troch kolektívnych dokumentoch, ktoré sú vzácnym svedectvom doby: Čas, ktorý žijeme, Čierne dni a Tryzna. „Takže my kameramani, ktorí sme na týchto filmoch spolupracovali, na tých Čiernych dňoch, tam to bolo aj trošku o hubu, pretože Rusáci strieľali. Strieľali hlavne, keď videli, že niekto ich chce dokumentovať. Nebol som nijaký veľký hrdina, medzi nimi som sa nepohyboval, ale sedel som v okne, ako je dnes Sporiteľňa, na rohu SNP, a mal som kameru s teleobjektívom a s ním som snímal to, čo sa na tom námestí dialo. No ale potom začali po mne predsa len strieľať, niekto si ma tam všimol, nejaký odlesk toho veľmi širokého skla na tom teleobjektíve, tak som sa premiestnil do inej budovy, zase na poschodie, tam, kde je Véčko. A to bolo všetko, viac som v tých Dňoch nefungoval.

V Tryzne sme celú tú pražskú časť, pražskú sekvenciu robili my dvaja s Dušanom Trančíkom.“

Franek Chmiel (1931 – 2016, televízny režisér) v auguste 1968 pracoval v televízii. „Televízia bola tam, kde je ministerstvo kultúry, v Tatre. No a keď sa to stalo, tak poplach, všetci sme sa už o šiestej ráno stretli pred televíziou, ešte nebola obsadená Rusmi, ešte naši technici tajne vynášali potrebné veci, aby mohli potom, keď už budú Rusi v Tatrabanke, vysielať z garáží a neviem odkiaľ. Boli to hrdinovia, títo chlapci, aj hlásatelia, čo tam s nimi boli. Klobúk dolu pred nimi. A my sme tam len stáli a diskutovali. Chcel sa tam ísť nejaký vojak vycikať, tak sme ho nepustili, nech sa pociká na ceste. Boli sme bojovo nastavení bojovo a odrazu z veže kostola, čo je oproti, sa ozvala streľba. To ste mali vidieť, ako tí hrdinovia televízni sa rýchlo utekali schovať...“ 

Jozef Bugár (1931 – 2012), hlavný technológ projektu a výstavby nových filmových laboratórií na Kolibe, sa po ich slávnostnom spustení v júni 1968 vybral s manželkou na zaslúženú dovolenku do Švédska. S devízovým prísľubom 100 dolárov na osobu... „Keď som sa vrátil, tak sa politická situácia už zamotávala. Došlo k dokončovaniu filmových laboratórií, bolo potrebné prijať nových pracovníkov. Počet vyvolávacích strojov bol väčší, počet strihacích strojov bol väčší, bol väčší počet materiálu, ktorý sme mali spracovať. Všetkého bolo treba viac. Číslovači a tak ďalej. Takže sme dali inzerát a personálne oddelenie mi diktovalo čerstvých absolventov stredných priemyselných škôl a vysokých škôl. Vybral som predovšetkým absolventov filmovej školy. A niekoľko ľudí, niekoľko pracovníkov, ktorí boli absolventmi strednej chemickej školy, lebo som potreboval, aby mali nejaké vedomosti o tom, čo sa deje s filmom. Bol som vtedy vymenovaný za riaditeľa filmových laboratórií.

Situácia sa komplikovala, až prišiel 21. august 1968 a zahučali tanky v bratislavských uliciach. To je kapitola sama osebe, čo sa vtedy dialo. Na jednej strane mali kameramani vrcholnú pohotovosť, boli rozposielaní po celej krajine a nakrúcali nástup vojsk, obsadzovanie Slovenska. Pražáci boli rýchlejší, lebo tam tanky prišli skôr, tam už vyrobili okupačný týždenník, kde boli tieto udalosti zachytené. My sme dostali kópiu, premietli si to a rozmnožili. Postupne prichádzali materiály od našich kameramanov a dostal som príkaz od Štítnického (riaditeľa Slovenského filmu – pozn. red.), aby som veci spracoval a urobil rozmnožovacie materiály, ktoré kuriéri odniesli. V ten istý deň sa materiály objavili vo viedenskej televízii. Je to hodina cesty a tam to dali rovno do elektronických čítacích zariadení a odvysielali. Ozvala sa aj reakcia, teda vtedy už komunistická. Jeden z mechanikov, ktorý bol ľudovým milicionárom, prišiel za mnou: ´Pán Bugár, viete, Rusi prídu, však ukryme, ukryme pred Rusmi ten aditívny kopírovací stroj, zakopme ho tu v lese.´

Paralelne tieto politické udalosti, ktoré sa udiali, nejako zintenzívnili styk so zahraničím, jednak materiálmi, ktoré odchádzali, kým to ešte bolo možné, aj dodávatelia prichádzali, boli zvedaví, čo sa deje. A nové farebné laboratóriá, kvôli nim prišli aj výrobcovia filmových surovín, obchodní zástupcovia s ponukami, aby sme kúpili ten alebo onen typ materiálu a zásobovali sa ním. A tak som dostal po týchto obchodných zástupcoch ponuku z Viedne, bolo to na jeseň roku 1968, aby som teda prišiel do Viedne, lebo tam vedúci laboratórií, ktorý jediný rozumel farebnému filmu, odchádza do dôchodku a už nadsluhuje. Aby som to tam prišiel zmodernizovať a prebudovať od Wien-Filmu. Riaditeľ Štítnický mi ako odmenu za nové laboratóriá na Kolibe podpísal žiadosť o uvoľnenie, ale to už bolo o rok neskôr. V roku 1969 som mohol odísť z laboratórií, odovzdal som funkciu už normalizovanému vedúcemu Brenčičovi a odišiel 1. novembra do Viedne. Pracoval som tam na tej istej úlohe ako na Slovensku, de facto na modernizácii filmových laboratórií, na zavedení nových technológií do spracovania filmových materiálov. A bol som tam skoro pol druha roka. Pre mňa to bola dávna túžba vidieť v prevádzke nejaké cudzie laboratóriá, ale dostal som opačnú úlohu, teda nie že ja som sa mohol naučiť, ale odo mňa žiadali, aby som tam ich naučil niečo nové.“ Po návrate domov sa Bugár ocitol uprostred konkurenčného boja normalizačných funkcionárov, takže v roku 1974 odišiel do Ústavu technickej kybernetiky v Slovenskej akadémii vied. „A tam som sa preorientoval na inú profesiu, založenú síce na fotochemických procesoch, ktoré boli spoločné aj s filmom, ale zamerané na úplne iné ciele a účely. A odpracoval som tam osemnásť šťastných rokov.“ 

Publicista Štefan Vraštiak (1942 – 2016) v roku 1967 absolvoval filmovú a televíznu vedu na FAMU. „Po ukončení štúdia som bol rok vojakom v Prahe, ale venoval som sa v Československom armádnom zbore filmu. Vtedy boli v armáde aj filmové kluby, takže som sa venoval tomu, čo ma zaujímalo. V roku 1968, niekoľko týždňov pred odchodom z vojenskej prezenčnej služby, ma zastihol 21. august. Na tento deň si veľmi dobre spomínam, bol som na dovolenke v Žaškove. Išiel som s otcom kosiť lúku. Bolo päť hodín ráno, kosili sme a na oblohe bolo strašne veľa lietadiel. Nad Žaškovom je línia, kde prelietavajú lietadlá z Poľska. Hovorím si, to nie je možné, toľko lietadiel, desiatky, možno stovky lietadiel leteli ponad Žaškov. Keď sme dokosili a prišli domov, môj otec bol obchodník v tom čase, pred obchodom bolo plno ľudí, ktorí sa už dozvedeli z rádia, čo sa vlastne stalo.“

Zostavili: ef, zm