Ako veľmi vie prekvapiť verejnoprávna televízia?

Je to viac než rok dozadu, kedy som spolu s vtedajšími spolužiakmi diskutoval na seminári s Petrom Szczepanikom o klasickom vnímaní verejnoprávnej televízie, jej podobe a osude v ére digitálnych médií a internetu. Pôvodný obsah verejnoprávnych médií sme, najmä v našich geografických šírkach zhodne označovali ako príliš upätý, anachronický, nie práve atraktívny pre mladého diváka. A tu zrazu, na konci februára 2020, prišla ČT1 so seriálom Zrádci. Seriálom, ktorý drzo vtrhol na obrazovky televízií a osviežil, podobne ako minuloročný hit MOST!, zažitý obraz o tunajšej skostnatenej verejnoprávnej produkcii.

Jedným z problémov dnešného Česka je fakt, že ide o pervitínovú veľmoc. U našich susedov, najmä v severnej časti ich krajiny, na pohraničí s Nemeckom a Poľskom, prekvitá ilegálna výroba a obchod s metamfetamínmi. Práve ten je východiskový bod, na ktorom je postavené dianie šesťdielnej (mini)série Viktora Tauša.

Príbeh o Davidovi a Reném (pričom David nie je iba dealer, ale taktiež policajný informátor) a ich peripetiách s políciou aj „obchodnými partnermi“ v sebe mixuje atraktívne prvky kriminálky, easternu a hraničiarskeho žánru posilneného búraním štvrtých stien a frackovsky neokázalým rozprávačstvom. Rozprávač strieda uhly pohľadu a drzo nasádzaje „ja“ rozprávanie. Vďaka tomu sa veľmi flexibilne tvaruje priestor, ktorý Zrádci dávajú svojim postavám. V popredí síce ostáva dealer-informátor David, pričom pri odkrývaní jeho státia na dvoch brehoch a vzťahoch s rodinou sa postupne relativizuje a rozpadá jeho frajerská image, nemenej dôležitou sa stáva línia s policajnou vyšetrovateľkou a jej rodinným životom. Tieto prvky do seriálu vkladajú elementy každodennosti a otvárajú ďalšie, osobnejšie problémy, než mocenské nezhody a labilnosť v „pervitínovom kráľovstve“. Seriál sa dá čítať aj ako  výpoveď o generačnej priepasti súčasných dvadsiatnikov a štyridsiatnikov, téma pervitínu taktiež otvára motív rasistického pohľadu na vietnamskú komunitu. Problémy Česka a spoločenských tried sú v minisérii riešené na medzinárodnej, aj osobnej úrovni.

Frenetickú a mimoriadne atmosférickú púť naprieč dizajnovými bytmi, bežnými domácnosťami, „ošuntelými“ squatmi, chátrajúcimi plavárňami, fabrikami, lesmi a pohraničnými cestami sníma bezmála paradokumentárna, prevažne roztrasená ručná kamera Martina Doubu. Jeho práca s veľkými celkami, detailmi, širokouhlými objektívmi účelne dráždi vnímanie diváka a vnútorný nepokoj postáv premieňa na dominantný štylistický prvok seriálu.  

Keď sa spomenie slovo pervitín v kontexte s filmovým a seriálovým svetom, azda každému hneď napadne dnes už kultová séria Breaking Bad z rokov 2008 až 2012. V súvislosti so Zrádcami by nebolo nemožné vravieť ako o inšpirácii, avšak Taušov seriál rozhodne nie je kopírkou Gilliganovho kolosu, aj keď pozornejšiemu divákovi určite neuniknú analógie napríklad pri premieňaní výstredných objektov na veľavravné symboly a metafory (podobnosti medzi Davidivou Luxusnou Teslou a športovým Dodgom, ktorý si kúpi Walter White, plyšový macko a plávajúca kačička, ad.) . Taušovi sa spolu so scenáristom Mirom Šifrom podarilo upnúť na miestnu krajinu, jej reálie a problémy. Výsledkom je (v dobrom zmysle slova) provinčný seriál s (po tvorivej stránke) medzinárodným duchom.

Zrádci sú najmä seriálom o odvahe verejnoprávnej televízie uvažovať aktuálne a trochu netradične a ešte odvážnejšie, než napríklad v prípade spomenutého MOST!u. Taušov seriál aj pomedzi projektami HBO ako Pustina alebo Bez vědomí vyčnieva svojou neokázalou surovosťou a v európskej mierke vynikne aj bez evidentnej snahy byť čo naprístupnejší aj medzinárodnému publiku. ČT 1 si zaslúži uznanie.

Michael Papcun, 4. ročník