Be2Can 2019: Neľahké cesty filmových postáv, aj študentských filmov

Filmová prehliadka Be2can sa v českých a slovenských mestách stala rovnako neodmysliteľnou súčasťou jesene ako vyťahovanie teplejších kabátov, stúpajúci vietor, alebo prehrabávanie sa opadaným lístím. Dramaturgia tohtoročnej prehliadky priniesla, už tradične, z „áčkových“ svetových festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes ak nie to vyslovene najlepšie, tak minimálne to (naj)zaujímavejšie z celovečernej tvorby. Nasledujúci text bude krátkou reflexiou toho, čo som z projekcií v bratislavských kinách stihol a čo z toho mi najviac utkvelo v pamäti.

Sociálna periféria a mladí radikáli

Asi, minimálne štylistických prístupom a voľbou témy, bol najvýraznejším filmom tohtoročného Be2Can nemecký film režiséra Fatiha Akina,  U zlatej rukavičky (The Golden Glove) - rekonštrukcia života nemeckého sériového vraha Franza Honku, zasadená do expresívne zrekonštruovaných špinavých a upadajúcich ulíc hamburskej spoločenskej periférie. Akinov film sa so svojím zameraním na vizuálnu obskúrnosť, precízne budovanú estetiku hnusu a gore prvky akoby vracal k starým nemeckým a rakúskym filmom z 80. rokov, Nekromantik a Angst. Tie tiež sledovali život a vyčíňanie vrahov a deviantov s dôrazom na rozvíjanie gore estetiky, avšak bez väčšej snahy akcentovať vplyv okolia a postihnúť sociálne aspekty, samotu, neporozumenie, odstrčenosť, problematickú minulosť či narastajúcu duševnú frustráciu hlavnej postavy.

Problém snímky by sa dal lokalizovať vo fakte, že napriek pokusu o zachytenie spomenutých sociologických aspektov, ktoré ostávajú skôr vo forme poučiek a jednoduchých javov,  filmu vychádza skôr jeho dôsledné vizuálne spracovanie. Tým pádom má najbližšie k viac oldschoolovým, retro-prístupom k téme sériových vrahov. Najmä v porovnaní s aktuálnou detektívnou sériou Mind Hunter, zameriavajúcou sa z veľkej miery na vykreslenie psychológie sériových vrahov, film nepôsobí iba starosvetsky, ale bohužiaľ aj anachronicky. Paradoxne psychologická rovina je to, čo recenzenti vyzdvihujú na knižnej predlohe Heinza Strunka, podľa ktorej Akin písal scenár svojho filmu.

Jedným z najúdernejších zážitkov tohtoročného Be2Can bol určite francúzsky film Les Miserábles, Bedári režiséra Ladj Ly. Snímku môžeme pasovať za pokračovateľku odkazu držiteľa Palmy za najlepšiu réžiu z roku 1995, film Mathieua Kassovitza, La Haine (Nenávisť).

V Les Miserábles sa po takmer 25 rokoch vraciame do prostredia parížskej sídliskovej periférie, pouličného zločinu a problematickej mládeže. Trojicu titulných postáv však tvorí policajná jednotka,  ktorej úlohou je v napätom, nevypočítateľnom prostredí zamedziť nepokojom a výtržnostiam. Tie môžu vyvrieť kedykoľvek, aj zo sebamenšej potýčky.

Film prináša najmä osobitý uhol pohľadu zameraný na malé priestupky a život mládeže na periférii. Stavia nás, spolu s hlavnými postavami,  do stredu trajektórie konfliktov, ktoré so sebou nesú aj malé nedorozumenia, pochybenia, či ľudské zlyhania. Dramaturgicky perfektne vystavaný film v konečnom dôsledku prináša skrz obrazy absurdného násilia podobne pacifistickú myšlienku, ako jeho predchodca, ale v prvom rade je nositeľom pesimistického tónu referujúceho, že za 25 rokov sa situácia  v daných lokalitách neposunula  k lepšiemu.

Do tretice snímok so spoločenskou problematikou zapadá aj nová snímka bratov Dardenovcov, Mladý Ahmed.  Snímka známeho režisérskeho dua sa zameriava na radikalizáciu mladého moslimského chlapca, ale namiesto komplexnejšieho náhľadu do témy ukazuje skôr, už mnohokrát overenú, schopnosť Dardenovcov vystavať kompaktnú, civilnú drámu so spoločenským presahom a viesť jej línie do ambivalentného konca. Divácky vďačná stávka na istotu, ale inak tak trochu povinná festivalová jazda ukazujúca namiesto bežného mediálneho obrazu radikálov portrét neplnoletého, zmäteného chlapca.

Festivalové cesty študentského filmu

Dôležitým bodom prehliadky Be2Can boli rovnako ako filmy diskusie, ktoré sa konali v Pistoriho paláci. V diskusnom bloku Festivalové ambície študentského filmu, boli rozoberané, ako názov napovedá, úspechy, ale aj problémy a prekážky študentských a krátkometrážnych filmov na veľkých filmových festivaloch. Účastníci diskusie - moderátorka Soňa Balážová a diskutujúci Michal Blaško a Saša Gabrižová - predstavili hlavné úskalia festivalových ciest krátkometrážnych a študentských filmov.

Od dramaturgie jednotlivých festivalov, ovplyvňujúcej (ne)prijatie snímky na tom-ktorom festivale, vymýšľaní stratégie na jeho propagáciu a predaj a nedostatkoch inštitucionálneho zázemia, až po ukážky úspešných ciest slovenských študentských krátkometrážok sa diskusia niesla v tóne, ktorý nepoukazoval iba na nedostatky, ale najmä na chuť  a snahu ľudí situáciu zlepšovať a aktívne sa podieľať na jej vývoji a zlepšovaní podmienok.

Úskalím celej diskusie bola napätá časová situácia,  v ktorej sa mnohé z tém stíhali spomenúť a v rýchlosti načrtnúť, ale nie prebrať do potrebnej hĺbky. Dostali sme sa tak k definovaniu krátkometrážneho formátu a úskaliam jeho postavenia a špecifickosti, diváckemu prijatiu, kvantite danej produkcie, ale aj k absencii, alebo nedostatočnej reflexii festivalového prostredia v akademickej sfére a chýbajúcemu vednému odboru tzv. festival studies. Aj keď by si daná diskusia zaslúžila aj trojnásobok svojho pôvodného času, aby vyťažila všetky svoje témy a poznámky, pôsobila ako výdatný úvod do danej témy pre laikov a zaujímavý priestor pre diskusiu pre filmárov a ľudí z festivalového prostredia.

Prehliadka Be2can aj tento rok priniesla hlavne veľa priestoru na premýšľanie, hodnotenie a diskutovanie – ako pri filmoch, tak v diskusných blokoch. A to je jej najväčšou devízou.  

Michael Papcun, 4. ročník