BEATS: Príliš systémový boj proti systému

Beats (Brian Welsh, 2019, Veľká Británia)

Repetitívne elektronické beaty vytvárajúce hypnotický rytmus, ilegálne párty organizované na cudzích pozemkoch, hrste rekreačných drog, ale najmä súdržná komunita, pocit slobody a možnosť neobmedzeného sebavyjadrenia a aspoň dočasný únik od každodenných problémov civilného života. To sú hlavné znaky definujúce atmosféru free techno scény na britských ostrovoch počas 90. rokov. Éry ideologicky výrazne protisystémovej a oslobodzujúcej možnosti prejavu skrz elektronickú hudbu, ktorá bola narušená vydaním zákona Criminal Justice And Public Order Act, pretvárajúcim fungovanie subkultúry na trestný čin. To je obdobie z nedávnej histórie, ktorého obraz nám túto jeseň do kín prináša film Briana Welsha, Beats. Čo nám však ostáva z free techno scény v jeho podaní?

Už zo stručného popisu je jasné, aké sú hlavné prívlastky rave scény 90. rokov: divoká, neviazaná, nepoddajná, anarchistická, buričská... Primárnym problémom Welshovho náhľadu do danej éry je práve fakt, že ani jedno z týchto adjektív k nemu príliš nepasuje. Skôr ich len v podobe niekoľkých kvapiek rozpúšťa vo vcelku tradičných šablónach a premisách.

Beats je príbehom dvoch mladých chalanov zo škótskeho predmestia. John a Spanner sú kamoši, ktorí sa pochopiteľne snažia uniknúť pred neprívetivou realitou a každodennými problémami, ktorými ich bohato zásobuje stojatý, ale ťažký život v ich rodnom meste. Jednou z možností úteku je stretnutie s free techno komunitou. Obaja chalani začnú postupne prenikať do jej útrob, čo so sebou nesie aj radu konfliktných konsekvencií.

Beats sa snaží byť film so sociálnym podtextom, problémy postáv však skicovito portrétuje a neanalyzuje. Ponúka skôr postavy ľudí, dospievajúcich aj rebelujúcich v akýchsi poučkových skratkách, riešiace sociálne a rodinné problémy, prežívajúce svoje iniciačné techno noci a prvé tripy, pričom na seba nabaľujú ešte viac komplikácií,  potyčiek so zákonom, súrodencami aj rodičmi. Ústrednou postavou Welshovho filmu sú tak frustrovaní, spontánne a bez rozvahy konajúci mladíci v boji s konzervativizmom, spoločenskými normami aj generačnými rozdielmi. V čom sa však coming of age naratív Johna, Spannera, ich kamošov, kamošiek a mileniek odlišuje od ostatných coming of age naratívov? Takmer v ničom. 

 Z rave kultúry, DIY estetiky, industriálnych periférií a párty v prírodných lokalitách za mestom v Beats ostáva len vizuálne príťažlivé pozadie pre tradičný coming of age príbeh smerujúci k objaveniu hodnoty a sily priateľstva. Welsh bohatú a politicky subverzívnu tematiku free techna redukuje na povrchovú, imidžovú úpravu stereotypného príbehu, ktorý by sa mohol odohrávať hocikde a hocikedy. V San Franciscu konca 60. rokov, v normalizačnom Československu, Brexitovej Británii, všade môžeme zasadiť modelový príbeh o dospievaní, revolte voči systému. John a Spanner, ich príbeh, kamoši aj nepriatelia sú skrátka univerzálne a transparentné šablóny. Free techno scéna môže fungovať ako výborná, veľmi dobre priliehajúca metafora divokého a turbulentného dospievania a odboja  proti systému, Beats však nevyužíva jej potenciál a aplikuje ju do vcelku systémovej snímky, ktorá diváka rozhodne neburcuje.

Ukážkou povrchnosti Welshovho prístupu môže byť aj scéna simulujúca požitie extázy (predstavujúca pomyselné vyvrcholenie pocitu slobody a ideologickej roviny filmu). Z monochromatického obrazu pateticky prechádzame do farebnej montáže ideologických symbolov, psychedelických obrazcov a záberov asociujúcich prostredie, z ktorého pochádzajú titulné postavy filmu. Extázová scénka  nielenže pripomína viac vizualizácie hudby v starých verziách Windows Music Player z prvej dekády nultých rokov, než extatický zážitok slobody, ale vystihuje neschopnosť povedať čokoľvek prenikavejšie, než len zrekapitulovať inventár základných symbolov a ikon.

Téma techno kutúry nie je v posledných dvoch rokoch tematizovaná iba vo Welshovom filme. Všetci si určite dobre spomíname na dráždivo vibrujúci Climax Gaspara Noého, ktorý sa minulý rok v kinách snažil prostredníctvom jedného nie zrovna vydareného večierku filozofovať o prázdnote a bezvýchodnosti ľudskej existencie, živote a smrti, tele a duchu, pôžitku a  bolesti, ale viac než intelektuálnu hodnotu priniesol svižný prierez elektronikou 90. rokov. Alebo na animovanú snímku Acid Rain, zachytávajúcu sa počas svojho polhodinového „tripovania“ do azda všetkých možných stereotypov, spojených s rave kultúrou.

Pôsobí to, akoby rave scéna 90. rokov bola v posledných rokoch atraktívnou, ale prchkou, neuchopiteľnou záležitosťou. Sínusoidu očakávaní vystriedaných sklamaniami, pravidelnú ako údery techno beatu však narúša troj-minútová animovaná snímka nemeckého režiséra Nikitu Diakura, Fest. Ak chcete zažiť rave na plátne a dostať sa do jeho ideologických základov a podstaty, nepotrebujete naratívny, ani celovečerný film.  Fest môže byť vašou pozvánkou na skutočný rave.

Michael Papcun, 4. ročník