Bolí, len ak ju neodhalíte

„Nikdy nehovorím holú pravdu. Je to nezaujímavé.“ Tieto slová vyslúžilej hereckej hviezdy Fabienne Dangeville (Catherine Deneuve) odkazujú na prameň hlavného konfliktu filmu Hirokazua Kore-edau s príznačným názvom Pravda (2019). Japonský režisér si tentokrát pre svoj autorský projekt nezvolil prostredie jeho domovskej krajiny či materinského jazyka. V snímke francúzskej produkcie Kore-eda otvára tému potlačených krívd a dôsledkov väčších či menších klamstiev nielen v rámci rodinného kruhu. Zámer pogratulovať matke Fabienne k jej novovydanej autobiografii sa počas návštevy dcéry Lumir (Juliette Binoche) a jej rodiny mení na bilancovanie zväčša bolestivých spomienok z minulosti a snahu poučiť sa z nich.

Zasadenie sujetu do krajiny galského kohúta Kore-edaovi okrem spolupráce s dvoma legendárnymi francúzskymi herečkami umožnilo aj posunúť štýl  tvorby do inej roviny, čo sa mu v konečnom dôsledku podarilo. Do istej miery. Režisér charakteristický všednosťou či obyčajnosťou rozoberaných tém, v tomto smere často prirovnávaný ku Kenovi Loachovi, aplikuje decentný a komorný prístup k látke aj vo filme Pravda, na rozdiel od predchádzajúcej tvorby v ňom však kladie väčší dôraz aj na poetický rozmer. Zatiaľ čo motív filmu vo filme v kombinácii s istou formou osobnostnej krízy umožňuje  spomenúť si na intertextuálnu vrstevnatosť Felliniho , „premena“ muža na korytnačku odkazuje k prvkom magického realizmu signifikantným pre francúzsku kinematografiu. Prostredníctvom týchto a ďalších aspektov Kore-eda koncipuje symbolickú vrstvu príbehu, ktorú ďalej využíva pri skúmaní samotnej definície pravdy, ako aj jej dopadu v rámci medziľudských vzťahov.

Viac ako Felliniho autobiografický opus či populárny smer francúzskych filmov tridsiatych rokov minulého storočia však Pravda pripomína tvorbu talianskej režisérky Alice Rohrwacher (Zázraky, Šťastný Lazzaro). Prostredníctvom dokumentárnych postupov, utlmujúcich poetickú stránku filmu, Kore-eda dokáže preniknúť do vnútorného prežívania postáv a vzťahov medzi nimi. Až voyeuristické kamerové snímanie spolu s absenciou nediegetickej hudby vytvára dusnú atmosféru realizmu, zatiaľ čo magické a poetické prvky rozvíjajú zápletku či príčiny a dôsledky konfliktu podobne ako v Rohrwacherovej filmoch. Hoci je jemný rukopis japonského režiséra občas narušený väčšou mierou doslovnosti, asociáciu symbolizmu a realizmu sa mu darí prezentovať v ucelenej a priamej podobe. Vďaka tomu dokáže jasne komunikovať jednotlivé významy a umožňuje divákovi ponoriť sa do meditácie o ničivej podstate pravdy a lži podmieňujúcej líniu rozpadu a zmierenia postáv v úzkom rodinnom kruhu.   Frekventovaná téma intímnych rodinných drobnokresieb tak z hľadiska jeho filmografie ostáva zachovaná, spomínaná všednosť je však v tomto prípade prezentovaná v inej forme, a to nielen kvôli magickému podtónu.

Filmy, v ktorých Kore-eda vychádza z dokumentárnych postupov, väčšinou hovoria o obyvateľoch strednej, ba dokonca tej najchudobnejšej vrstvy. Pravda sa od nich okrem jazyka či prostredia líši aj postavami z vyšších spoločenských kruhov, úspešnými umelcami a hereckými hviezdami. S témou chudoby v režisérovom predchádzajúcom filme Zlodeji (2018) tak tvorí o to väčší kontrast, no práve ten slúži v Pravde na odovzdanie jej odkazu. Otrepanosť tvrdenia, že úspech automaticky nezaručuje šťastie, nekompromituje jeho pravdivosť. Tak ako sa chudobná rodina v Zlodejoch dokáže radovať z toho, čo im ich situácia ešte nestihla zobrať, sú postavy v Pravde nútené zakrývať temné zákutia osobného života svojimi úspešnými kariérami. Prezentáciou všednosti v podobe neutíchajúceho trápenia či problémov a schopnosti naučiť sa hľadať svetlo na konci tunela tak snímka predstavuje ďalšiu variáciu na existenciálnu tematiku typickú pre Kore-edaovu tvorbu.

Spomínaného Kena Loacha a jeho typickú oslavu obyčajnosti je možné nájsť aj vo filme Pravda. Hľadať v ňom výhradne tento rozmer by však bolo veľkou chybou, kompromitujúcou celkový dojem z diela a vykresľujúcou ho v mdlom či nezáživnom svetle. Vnímanie diela v kontexte Kore-edaovej tvorby je veľmi prínosné, no jeho dôležitosť nepresahuje tú, ktorá patrí nahliadaniu do hĺbky formy samotného filmu. Skvelé herecké výkony sú z dôvodu daného ansámblu zárukou, hlavným dôvodom, prečo Pravda stojí za pozretie, je však hlbší rozmer ukrytý pod kabátom všednosti. Trpezlivosť a ostrý pohľad – nimi odhalíte Pravdu.

Matej Ambroš, študent 3. ročníka