Cena Petra Mihálika
Tohtoročný Týždeň slovenského filmu (3. - 9. apríl 2017) začal hneď dvomi sprievodnými podujatiami, venovanými filmovej teórii a kritike: Seminárom "Peter Mihálik po tridsiatich rokoch" a Panelom o slovenskej filmovej vede 2016. Na večernom slávnostnom otvorení Týždňa slovenského filmu bola udelená Cena Petra Mihálika za celoživotný prínos, resp. výnimočný počin v oblasti slovenskej filmovej vedy. Cenu vytvoril umelecký sklár Paľo Macho. Cenu získal muzikológ, hudobný skladateľ a režisér Juraj Lexmann.
Cena Petra Mihálika
Film u nás sprevádzala reflexia od jeho začiatkov, či už strohá, ako bol komentár k prvému premietaniu na Slovensku z 19. decembra 1896 v Košiciach, keď noviny zaznamenali, že predstavenie kazil „vreštiaci a nezreteľne rapotajúci gramofón“, alebo knižná, ktorú otvára A Mozi (Kino, 1915) košického mestského radcu Lajosa Ékesa Körmendyho. Aby sme však mohli hovoriť o reflexii, ktorá v sebe obsahuje rozmanité disciplíny, museli sme čakať ďalšie desaťročia. Bolo prirodzené, že sformovanie filmovej vedy so všetkými jej zložkami (publicistika, historiografia, teória) sa uzavrelo až v čase, keď sa darilo aj kinematografii – v 60. rokoch.
Proces konštituovania filmovej vedy sa neodmysliteľne spája s menom Petra Mihálika (1945 - 1987). Nie žeby bol prvý, medzi jeho predchodcov patria v publicistike medzi inými Ivan Július Kovačevič, Pavel Branko, Agneša Kalinová, Emil Lehuta, Richard Blech a ďalší, v historiografii Ivan Rumanovský, v teórii Ján Rozner, Július Pašteka, Ivan Stadtrucker, ale bol jediný, ktorý vo všetkých týchto disciplínach priniesol významné podnety.
Od niekedy amatérskeho nadšenia zberateľov historických faktov u svojich predchodcov Mihálik postúpil k textom, ktoré spĺňali náročné kritériá všeobecnej historickej vedy. V teórii spolu s kolegami transformoval do filmových úvah na Slovensku novú terminológiu, vtiahol do domáceho diskurzu problémy aj francúzskej semiotiky, aj výnimočné diela Jurija Lotmana.
A v publicistike, vďaka vlastnej filmárskej praxi, vedel trefne pomenovať príčiny kvality resp. nekvality filmového diela.
Nemenej dôležitým prínosom bolo rozšírenie študijných odborov na VŠMU v 70. rokoch o filmovú vedu. Opäť aj s inými, najmä s Martinom Slivkom, otvorili pre záujemcov šancu ponoriť sa do hlbokého štúdia filmového sveta.
Keď sme s kolegami/kolegyňami uvažovali nad tým, že by bolo vhodné pripomenúť prácu tých, ktorí reflexiou tvorby, umenia, obohatili aj kinematografiu, aj slovenskú kultúru všeobecne, tak sme sa ľahko zhodli na tom, že by Cena mala niesť meno Petra Mihálika. Šírka jeho záberu, intenzita zhruba dvadsiatich rokov práce, kvalita, sú faktormi, ktoré pre každého laureáta môžu byť dôvodmi, že s radosťou preberie ocenenie, ktoré ponesie meno tejto výraznej osobnosti slovenskej filmovej vedy.
Cena Petra Mihálika bude po prvý raz udelená počas slávnostného otvorenia Týždňa slovenského filmu 2017.
Václav Macek
(pre bulletin k Týždňu slovenského filmu)
Laudatio: Juraj Lexmann
Prvú výraznú generáciu slovenských filmových vedcov, aj keď nie moc početnú, nedosiahla ani na dvojciferné číslo, čo, prirodzene neplatí pre filmových publicistov, môžeme celkom oprávnene označiť ako generáciu selfmademanov. Teda tých, ktorí si všetko museli vyšliapať sami, nič pre nich nebolo pripravené a možno by sa preto rovnako oprávnene dali označiť aj ako generácia zakladateľov. Vybudovali disciplínu, ktorú „si vymysleli“ a ktorá existuje dodnes.
Medzi jej kľúčových predstaviteľov patrí Juraj Lexmann. Autor, ku ktorému sa dnes oprávnene pripisujú charakteristiky ako skladateľ, muzikológ, pedagóg, filmológ, strihač, hudobný dramaturg.
Juraj Lexmann začínal ako robotník v továrni na organy v Krnove v roku 1958, k tomu sa pridružilo vzdelávanie na priemyselnej škole na výrobu hudobných nástrojov v Krasliciach a paralelne aj absolvovanie hudobnej kompozície na ostravskom gymnáziu. V roku 1964 sa zamestnal v Spravodajskom filme ako strihač so zodpovednosťou za ozvučenie filmov. V roku, v ktorom Peter Mihálik definitívne prepojil svoj osud so slovenským filmom, tak urobil aj jeho vtedy ešte neznámy rovesník.
Ďalšie kroky na jeho intenzívnej, množstvom práce vyplnenej životnej dráhe spájali v sebe filmovú aj hudobnú prax s jej reflexiou. Juraj Lexmann je aj zakladateľom katedry zvukovej skladby na VŠMU, ale bol aj riaditeľom Ústavu hudobnej vedy SAV v rokoch 1997 – 2009.
Práve jeho muzikologické zázemie vysvetľuje pomerne neobvyklú chronológiu krokov, keď najprv publikoval výnimočnú Teóriu filmovej hudby (1981) a až v roku 1996 Slovenskú filmovú hudbu 1896 – 1996. Obvykle totiž historiografický výskum predchádza teórii, tak tomu bolo aj u Petra Mihálika. Ale Lexmannova suverénna znalosť hudobnej vedy spolu s vlastnou praxou mu dovolili, aby sa odvážil na územie, ktoré pred ním nikto na Slovensku neskúmal. Lexmann v teoretickej knihe skĺbil vedomosti hudobnej vedy, psychológie, fyziológie, estetiky, akustiky, semiotiky, ktoré vďaka množstvu konkrétnych príkladov dodnes predstavujú všeobecne zrozumiteľný a dostupný text. A jeho následná kniha o dejinách, s množstvom unikátnych faktov zo samotných počiatkov filmových projekcií, po analýzu významu hudby v kľúčových dielach novej vlny, je dodnes citovaným zdrojom, ktorý nikto neprekonal.
Popri výnimočnej profesionálnej kvalite diela profesora Lexmanna, si veľmi vážim jeho zmysel pre zodpovednosť. Keď som v 90. rokoch mal možnosť s ním spolupracovať na vydaní knihy o dejinách filmovej hudby, tak všetko, na čom sme sa dohodli, vždy platilo. A vždy kládol na svoje texty maximálne nároky. Som presvedčený, že oprávnene sa stáva prvým držiteľom Ceny, ktorá by mala byť aj do budúcnosti signálom, že naša filmová veda je na vysokej, medzinárodne akceptovanej úrovni.
Václav Macek
