Čo si myslím o slovenskom filme... Banícky chlebíček

Bannícky chlebíček je dokumentárny film – dlhometrážny debut absolventa hranej réžie na VŠMU Romana Fabiána situovaný v jeho rodnom kraji v okolí Rožňavy. Fabián sa sem vracia, aby prostredníctvom filmu rozprával o súčasnom myslení ľudí tohto starého baníckeho kraja. A pedagógovia KAS „počúvajú“...

Václav Macek:

Ivan  Ostrochovský v texte o generácii dokumentaristov Hlas 98 píše, že na jednom konci je Zuzana Piussi a jej aktivistické vstupovanie do politiky (v 60-tych rokoch v rámci  dobových možností takto chápal tvorbu Ladislav Kudelka), na druhom konci  Peter Kerekes a jeho mýty, legendy (akoby pokračoval v stopách Martina Slivku). Stred akoby zostal uprázdnený, bez rovnako výraznej osobnosti ako je protipól Piussi-Kerekes.

Film  Banícky chlebíček (2013) Romana Fábiana naznačuje, že sa k slovu hlási osobnosť, ktorá z priamky vytvára trojuholník. Už nie na čiare, ale v priestore môžeme umiestniť aj ďalšie výrazné postavy mladej dokumentaristiky – Robert Kirchhoff, Marko Škop, Marek Kuboš, Juraj Lehotský, Milan Balog, Jaro Vojtek  atď.  (Fábian nadväzuje na dielo Pavla Sýkoru, ktorý si tiež dokázal v triviálnych témach nájsť vlastné miesto v kontrapozícii politiky a etnografie.)

V Baníckom chlebíčku zaznievajú stopy sociálnych dôsledkov transformácie z totalitného socializmu, v ktorom baník patril k spoločenským vzorom, do tržného kapitalizmu, v ktorom bane  v rožňavskej oblasti pozatvárali a ľudia zostali bez práce. Zdá sa mí  podstatné, že kľúčom k filmu nie je katalóg nárekov, ale priam čechovovsky ladené rozprávanie o živote na provincii (dedina Rakovnica pri Rožňave), kde nádej stále presakuje s príchodom nových generácií, ale stále nanovo býva podvedená. Aj keď je vo filme dostatok pamätníkov a spomínania na „skvelé komunistické časy“, ale tými, o ktorých ide, nie sú nostalgici, ale teenageri. Niekedy znejú neuveriteľne dospelo, potom  rovnako intenzívne naivne, nežijú pre politiku, ani nie sú  exemplármi pre antropologické skúmanie, skôr nimi „mapinulujú“ city, nádej, že raz sa dotknú veľkého sveta, že sa ocitnú v centre pozornosti, že budú vedieť, „kde je sever“. Teenageri nevedia poriadne, kým vlastne sú, ale tvária sa rovnako suverénne, ako by  mali za sebou už celý život. Nie je to trpké, ale čechovovsky humorné a smutné.

Banícky chlebíček je o provincii, kde by ste asi moc nechceli žiť, kde sa nedá utiecť ďalej než na diskotéku v okresnom meste, ale nedá sa poprieť, že životy postáv Fábianovho filmu sú autentické. A ich záverečné „stratenie“ sa po diskotéke  filmovému štábu je krásnou metaforou blúdenia, ktorými sú poznačené ich životy.

Je celkom možné, že nakoniec nájdu cestu von, aj bez toho aby sa museli z Rakovnice odsťahovať. 

Banícky chlebíček je film aj o nádeji, aj o blúdení, film  „o blúdiacej nádeji“.

Eva Filová:

Fábian nadväzuje na predchádzajúci hraný študentský film Ja som baník, kto je viac (okrem iného) o neľahkom zaradení sa do pracovného procesu v regióne s vysokou nezamestnanosťou a široko-ďaleko s jedinou banskou fabrikou. Banícky chlebíček rozložil do viacerých "geologických" pásiem - viacgeneračných výpovedí: najstarších pamätníkov "veľkej slávy" aj zániku banského priemyslu na Gemery, strednej generácie rodičov a ich detí. Všetko výborne klape až do momentu, keď preváži autorova fascinácia dvojicou mladých protagonistov - tak trochu sebastredným Tomášom a jeho podobne existenčne stratenou rovesníčkou. Nadbytočnými a tematicky nekompatibilnými sú vojnové spomienky už tak trochu mentálne zblúdilého pamätníka, naopak, obsahovo aj vizuálne najprínosnejšou časťou sú výpovede starého scestovaného banského špecialistu. Fábianovi sa podarilo vydolovať fotogenickosť z podstate fádneho prostredia, výborná je hudba Davida Kollára a najmä schopnosť získať si dôveru protagonistov (napr. starostu). Posledným zaškrípaním je nadbytočný "film o filme" pod záverečnými titulkami, príklad autorského narcizmu. Vcelku nadaný Roman Fábian by sa ešte mohol zdokonaliť v sebaprezentácii - v letnom amfiteátri SNG jeho mlčanie a cudne klopený zrak neurobili najlepší dojem.