Čo si myslím o slovenskom filme... Exponáty alebo príbehy z kaštieľa

Exponáty alebo príbehy z kaštieľa sú celovečerný filmový počin Paľa Korca v kategórii dokumentárnych filmov pre kiná. Na webovej stránke Asociácie slovenských filmových klubov predstavuje režisér Exponáty takto: „Film rozpráva príbehy ľudí, ktorí stratili všetko a ostal im iba život. Zároveň je svedectvom jeho sily, ako aj sily našich hrdinov. Ľudí, ktorí už síce iba vegetujú ale stále žijú,  tešia sa, smútia a čakajú. Dokument  je aj svedectvom našej uponáhlanej doby.”

Ako vidia film Paľa Korca „profesionálni diváci“, pedagógovia z Katedry audiovizálnych štúdií?

Stupava neďaleko Bratislavy. V nej kaštieľ s bohatou históriou začínajúcou až kedysi v trinástom storočí. Žilo v ňom za tie časy niekoľko grófskych rodov. Dnes sú v ňom odložení ľudia, ktorých staroba, choroby, životné prešľapy, duševná nemohúcnosť či samota zahnali na okraj. Volá sa to Dom sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov.  Tam režisér Palo Korec hľadal protagonistov pre svoj film. Našiel, vypočul, ich rôznorodé rozprávania a osudy ozvláštnil po obrazovej stránke, ruchom i hudbou. Vytvoril mozaiku. Kultivovanú mozaiku. Zdá sa mi však, že autorova snaha rozličnými spôsobmi zjemňovať tragiku jednotlivých príbehov – (akoby zo strachu pred prílišnou „sociálnosťou“) – napokon čiastočne filmu vylámala zuby a obrala ho o výraznosť.

Neviem, či to je chyba, alebo nie, ale keď som vychádzal z projekcie filmu Exponáty (2013) režiséra Paľa Koreca, tak som nemohol uveriť, že tento titul dostal Igrica za dokumentárnu tvorbu ( a nedávno  som zistil, že ho vybrali do súťažnej časti festivalu v Karlových Varoch ). Akoby som sa ocitol mimo „hlavný prúd“, Exponáty totiž považujem za  odpudzujúci  film.

Zaskočilo ma jeho porovnávanie s Obrazmi starého sveta ( 1972 ) Dušana Hanáka – v recenzii Lenky Kuchtovej v mesačníku Film.sk . Nič totiž  nemôže byť vzdialenejšie, než sú tieto dva tituly, aj keď môžu mať do istej miery podobnú metódu vzniku. Hanák tiež manipuluje s hrdinami filmu, ale tak, aby mu počas rekonštrukcie zopakovali formuláciu, ktorú od nich získal počas dlhých hodín, dní a týždňov príprav na nakrúcanie. Jeho manipulácia je „ústretová“, aj keď  do nej vkladá vlastné filmárske či životné krédo. Korec manipuluje s postavami ako s figúrkami v detskej  stavebnici, neviem, ako dlho spoznával protagonistov, ale z výsledku mám dojem, že príliš dlho nie – týždeň ? dva ? mesiac ?. 

Korec v epizóde o  mužovi na vozíku usilovne sa udržujúceho v čo najlepšej fyzickej kondícii sprevádza zvukmi burácajúcich motorov z automobilových pretekov.  Režisér  manipulatívne vracia postavu do detského sveta. Podobne ako keď iného ( železničiara ) odvedie na železničné priecestie a nechá ho mávať  poslednému vozňu prechádzajúceho vlaku. Medzi Hanákom a Korecom je podobný rozdiel ako medzi Martinom Martinčekom ( jeho snímky inšpirovali Hanáka a aj ich použil ) a Jarom Sýkorom (Korec ich nepoužil, ale mohol by). Prvý v hrdinoch z dna spoločnosti objavil hrdosť, artistokratickú ušľachtilosť, druhý  tých istých hrdinov z Oravy a Liptova v  posledných cykloch manipuloval do saudekovsky bizarných a škandalizujúcich situácií. Prvý je empatický, druhý je ľahostajný.

Metóda filmu mi pripomína skúmanie bláznivého vedca, ktorý živú dážďovku alebo motýľa prepichne špendlíkom a  potom pozorne sleduje ako sa zvíjajú od bolesti a ako zomierajú. Ľudia nie sú pre neho živé bytosti, sú to predmety.

V Exponátoch  by sa pri dobrej vôli možno dalo hľadať trend k nakrúteniu filmu v duchu „mrazivej hrôzy z prázdna“ Ulricha Seidla, ale to by Korec nemohol vkladať do rozprávania  takmer abstraktné či lyrizujúce motívy.  Dalo by sa povedať, že Korec vajatá  medzi Hanákom a Seidlom,   ale vtedy, keď by mal byť Seidlom tak je Hanákom a keď by mal byť Hanákom, tak vtedy je Seidlom.  Vždy je  všetko v nesprávny moment.

Ak by som mal určiť žánrovo Exponáty, tak sú pornografickým dokumentárnym filmom. Nie v tom zmysle, že by išlo o nahotu a sex, ale v tom zmysle, že metóda je rovnako gynekologicky doslovná ako v pornografii, ibaže teraz je doslovná gerontologicky.

Zaujímajú ma presahy. V tomto prípade by ma zaujímala transcendencia „urazených a ponížených,“  ktorí nepatria do muzeálnej zbierky. V Hanákových Obrazoch starého sveta zo sociálne odkázaných hrdinov vyžaruje ich hodnota pre iných. V Exponátoch nie. Ak autor akokoľvek obrazovo atraktívne rozpráva „príbehy ľudí, ktorí stratili všetko, a zostal im len život“, toto vegetatívne východisko netvorí filozoficky zaujímavý dôvod na rozprávanie. Môže byť smutným svedectvom o neodvratnom biologickom starnutí populácie a kuriozitách, nie však o „sile“ života.