Čo si myslím o slovenskom filme... Finále a IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia

V rámci bohatej jesennej úrody sa v kinách objavili dva diametrálne odlišné dokumenty: záznam spoločného koncertu skupiny IMT Smile a umeleckého súboru Lúčnica (IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia, réžia P. Janík) a konfrontácia dvoch generácií futbalových reprezentantov - z Majstrovstiev Európy v roku 1976 a 2016 (Finále, réžia D. Milko, P. Korec). Čo si o filmoch myslíme na Katedre audiovizuálnych štúdií?

Musím sa priznať, že nepatrím medzi futbalových fanúšikov a pri tomto filme mi chýbalo motivačné zaujatie. V úvode ma snímka príjemne prekvapila: pobavila humornou evidenciou komických, až absurdných iskrení medzi historickým a súčasným futbalom, situačným a obrazovým kontrapunktom dokumentárnych záberov spojených s dnešnou osobnou situáciou fenomenálnych majstrov Európy z Belehradu. Performatívny kaleidoskop spokojných chlapov, optimistických glosátorov či trochu zahanbených lúzrov je konfrontovaný s dnešnými hlučnými apačovskými hrdinami roku 2016. Tí však rezignovali na možnosť bojovať o víťazstvo na európskom šampionáte. V pozadí veľký hráčky biznis futbalových klubov. Paralela starého a nového buduje napätie, čo je dobrý dramaturgický ťah rozširujúci divácky potenciál. Autorská stratégia výberu archívov pracuje s populárnou nostalgicko-smiešnou vlnou frčiek do bizarností komunizmu. V portrétoch starých harcovníkov však opakovanie príliš skoro nahradí sviežosť prvého dotyku s témou, rozvláčnosť prehluší vôľu vyjadrovať sa vo výstižných skratkách. Výrazové ambície snímky Finále, vrátane vtipnej práce s formátom obrazu, sa príliš skoro zrecyklujú – nahrádza ich vyčerpávajúca evidencia a enumerácia. Film – napriek veľkoryso poskytnutej minutáži, ostal napokon obsahovo poddimenzovaný. Bola to príliš veľká plocha.

Finále je celkom zábavný film, hlavne pre nefutbalistov. I keď jeho interpretácia futbalovej reality je hrôzostrašná. Súčasní futbalisti sú zobrazení naozaj autenticky, teda ako mimoriadne debilné pestrofarebné opice bez akéhokoľvek intelektu. Niekdajší, dnes starí šampióni sú síce trochu kultivovanejší, ale pôsobia o to smutnejšie a v podstate aj tragickejšie. Zvlášť v porovnaní s niekdajšími nemeckými súpermi. Finále pod zámienkou spomienky na naše dávne veľké Víťazstvo v naháňaní sa za loptou celkom zručne demaskuje tento divný kolektívny šport a mne v tejto súvislosti proste musela v hlave vyskočiť skvelá scéna z bhutánskeho filmu Pohár, kde starému budhistickému Lámovi vysvetľujú pravidlá futbalu, o ktorom nikdy nepočul. On sa na chvíľu zamyslí a potom sa spýta: „A prečo sa všetci nespoja a nehrajú spolu, veď tých gólov by bolo potom viac.“

Mimochodom, motív (aj obrazový) vysoko vykopnutej lopty, ktorú už nikto nikdy nevidel je naozaj vtipný.

Táto snímka je obchodný a obchodujúci artikel. Nemá čo robiť v umeleckom rezorte a hodnotenie v tomto smere si nezaslúži. Viac-menej zručne zaznamenané predstavenie série úspešných koncertov známej mainstreamovej kapely s milovaným a zatracovaným folklórnym telesom nakrútil Pavol Janík. Vystúpenie bolo exkluzívne nielen vzhľadom na počet účinkujúcich a drahú výpravu, ale aj na nedostatok veľkých arén, kde by sa dal spektákel realizovať. Všetko nám podrobne vysvetľujú svedectvá a komentáre – nad rámec trpezlivosti kinového človeka. Oceňujem energiu ľudí Lúčnice, fyzické výkony, virtuóznu choreografiu, divácku pôsobivosť, scénu, dômyselné kostýmy. Východiskom nápadu však bol gýč. Prezrádza ho pseudoľudovosť matérie a Táslerove permanentne rozžiarené očká, evokujúce zázrak. Štýl Tásler a štýl Lúčnica sa spojili v jedno a dosiahli to, čo chceli – rentabilnú komerciu. V tomto zmysle sa podujatie vydarilo. V pamäti mi utkvela recyklovateľná úprimnosť Táslerových očí. O deň neskôr som ich videla – rovnako úprimné a zanietené – v Removom Müllerovi. Veď áno, veď Tásler bol pri tom škandáli. Rišo bol na scéne nahý. Veru tak. Čo už. Potom radšej čistá deva Lúčnica. Čo na tom, že je to takmer sedemdesiatročná starenka. Osvedčila sa.  

IMT Smile a Lúčnica – Made in Slovakia je film, ktorý sa skoro vzpiera akejkoľvek analýze, je tak nechutný a klzký, že je až nepríjemné ho uchopiť. Hrôzostrašne hlúpy strednoprúdový popík s insitnými textami sa tu spája s nabubrelo umelým, vyprázdneným pseudofolklórom. Výsledok je supergýč. Z estetického hľadiska či hľadísk iných nemá toto spojenie navyše vôbec žiadne opodstatnenie, je úplne nezmyselné a nefunkčné a je jasné, že za tým bol výlučne komerčný zámer. Postavy vystupujúce vo filme to akosi tušia, tak preto neustále špekulujú o tom, že to spojenie má aj iný zmysel. Ale nemá. Ide o obraz neautentického hnusu, o podkladanie sa najnižším pudom, o akési slzotvorné motívy, o „limonádu“, ako hovorieval môj starý otec.

Ja si samozrejme veľmi dobre uvedomujem, že sa to mnohým ľuďom páči. Že pri tom majú zimomriavky od vzrušenia a slzy v očiach od dojatia, že zažívajú radostné pocity ako keď vidia veľa, naozaj veľa trpaslíkov v záhrade, ktorí zrazu ožijú. No čo už. Made in Slovakia.

Ukážkový prípad ako sa forma pokúsila stvoriť obsah. Navonok veľkolepá podívaná takmer svetového formátu, náročná scéna, svietenie, snímanie, zložité hudobno-tanečné choreografie, úžas zo symbiózy... A pod fasádou „len“ bratské splynutie dvoch foriem pop-kultúry. Je tomu už dávno, čo Jožo Ráž sníval o tanečniciach z Lúčnice a driečni chlapci z Tublatanky sa zaodeli do krojovaných úborov. Keby si s Lúčnicou zanôtil Ráž, Ďurinda, Habera či Hammel – efekt by bol rovnaký. Lenže aj tá veľkolepá podívaná po čase prestane baviť – keď si divák osvojí schému snímania a radenia záberov, keď zas a znovu počuje o výnimočnosti tohto výnimočného projektu. Film si svoje publikum určite nájde, obzvlášť v tomto predvianočnom čase – a na konci ho sladko odmení v podobe ukážkového vianočného, fakľovo-prskavkového gýča.