Čo si myslím o slovenskom filme... Kandidát

„19. septembra 2012 padla prvá klapka filmu Kandidát. Prvý filmovací deň sa odohrával v uliciach starého mesta, kde vznikala anketa, ktorá sa bude tiahnuť celým filmovým dejom a zároveň slúžiť na posilnenie pocitu autenticity a realistickosti“ informuje oficiálna webstránka filmu. Premiéra filmu podľa knihy Maroša Hečka a Michala Havrana  sa uskutočnila o rok neskôr 10.10.2013. Dnes tento celovečerný režijný debut grafického dizajnéra Jonáša Karáska trhá rekordy v návštevnosti kín. Jeho divákmi boli aj pedagógovia KAS...

Tak dobre som sa naposledy zabavila (na slovenskom filme) na Tigroch v meste. Kandidát je však zábava iného razenia. Konečne vznikol film, ktorý si dokáže inteligentne uťahovať z našej úbohej politickej reality, z opakovanej pred/po/volebnej frustrácie, kedy nad zdravým rozumom a vznešenými ideálmi víťazí pragmatická nutnosť voľby „menšieho zla“, z politických káuz a manipulatívnych stratégií pod vplyvom silných finančných či cirkevných záujmov, z reklamných praktík, ktoré dokážu aj „z hovna upliesť bič“. Uťahuje si z národného šovinizmu a mýtotvorby krútiacej sa okolo národných martýrov (Štúra, Štefánika, Dubčeka), davovej psychózy, ktorá sa dokáže zburcovať v mene nového martýra, vatikánskeho ideálu homofóbnej rodiny, či nenarodených a neplánovaných detí, aj zo slovensko-českých vzťahov a stereotypov (spomeňme si na poručíčku Krauzovú a jej českého exmilenca-kolegu Andyho z Kriminálky Staré mesto).

Nejde pritom o prvoplánovú zábavu, na ktorú sme v domácej (najmä televíznej) tvorbe zvyknutí, ale hru s odkazmi, pocitom déjà vu (koho by nenapadla analógia medzi potetovanou sekretárkou a „millenniovou“ hackerkou Lisbeth), hru na žánrové, najmä reklamné zaužívance. Hoci práve príliš „vyleštený“, klipovitý obraz s dokonalými a navonok vyprázdnenými predstaviteľmi by mohol kdekoho iritovať (nie príliš podarené pokusy o lifestylové príbehy prevalcoval boom sociálneho sondovania), voľba reklamného režiséra k téme reklamného manipulátorstva bola presná.

Kandidát však nie je len pre privilegovaného diváka, ktorý rozpozná všetky narážky, hudobné gagy, známe tváre a hlasy ex/alternatívnej scény v anketových figurantoch, je určený pre všetkých, ktorí žijú v tejto krajine a vnímajú jej lesk a biedu. Už sa tiež cítim ako súčasť reklamnej kampane. Len škoda, že mi na vecku nehrá Free Faces...

Ak ste náhodou videli niektorý z dielov televízneho seriálu CSI: (doplňte si názov nejakého mesta v USA), videli ste aj výrazovú zložku a vyjadrovacie prostriedky filmu Kandidát. Absolútne žiadne inovácie ani originalita v obrazových riešeniach. Akurát že sa to odohráva v Bratislave. Čo sa týka naratívu, pôsobí ešte nedôveryhodnejšie ako druhá časť (prvá je fajn) knihy, na základe ktorej vznikol. Herci sa tam potácajú a prednášajú literárne repliky, ktoré fungujú v knihe a nie vo filme, hemží sa to nedôveryhodnými konšpiračnými teóriami. Vďaka bohu za ozvláštňujúcu líniu dvoch profesionálnych sledovačov. A ešte: film, ktorý začína ako thriller a končí ako komédia samozrejme môže existovať a byť kvalitným umeleckým dielom, ale to by potreboval iné autorské gesto. Nie také, čo je založené na product placemente. No uvidíme, čo ukáže recepčná prax.

Nie tak dávno (a nie celkom neopodstatnene) sa vravelo, že slovenský hraný film je mŕtvy. Po silnej sérii sociálnych drám však bolo treba nájsť novú mantru do diskusií o domácej kinematografii. Takže sa začalo hovoriť, že mŕtvy je divák slovenských filmov, pretože sa tu nerobia normálne žánre, ale len elitárske a depresívne artovky a ak sa tu aj náhodou urodí nejaká pozerateľná žánrovka, nevieme ju spropagovať. Kandidát toto klišé vyvrátil po všetkých stránkach. Je to fajn film: inteligentne pichľavý, remeselne zvládnutý. U nás vzácna ukážka dvojitého kódovania: funguje ako zábava aj ako správa o stave spoločnosti. Navyše s bonusovými insiderskými vtipmi a narážkami. A najmä: diváci sú naň zvedaví a v kine sa smejú na tých správnych miestach.

Vôbec mi nevadí jeho údajne reklamná estetika ani že sa trochu oneskorene doťahuje na postmodernu 90. rokov. Štylisticky pripomína prvé filmy Quentina Tarantina (v niektorých scénach dialógov) či Guya Ritchieho (v montážnych sekvenciách), témou zase formálne tradičnejší film Vrtieť psom. Vďaka tomu, že sa podobá na všeličo, čo sme už videli, ale zároveň hovorí o aktuálnej realite domácej politickej klímy, podarilo sa mu nevídané: dosiahol prvú priečku v návštevnosti za prvý týždeň svojho nasadenia v kinách. Je úžasné, že multiplexového diváka po (t)rapošinových fontánach osloví slovenský film, na ktorý sa ozaj dá pozerať. A že mu s nadhľadom servíruje vhodne sparodizované intelektuálne stereotypy o Slovensku ako krajine, ktorú ovláda komunisticko-eštebacká garnitúra spolu s katolíckou lobby a využíva na to médiá aj reklamu (chýbajú už len žraloci z finačných skupín, ale tí sa zmestia kamsi medzi komunistov a katolíkov, médiá a reklamu). V tomto mi pripomenul Shootyho karikatúru, v ktorej anonymná ruka hrá divadlo s maňuškou Fica a ten (sa) zase hrá s maňuškou Malatinského.

Kandidátovi sa darí glosovať politické slogany tak, aby fungovali v dialógoch, a odkazovať na kauzu Gorila bez toho, aby sa na nej prvoplánovo viezol. A občas paroduje aj samotné filmové konvencie. Takže po sociálnych drámach tu máme sociálnu satiru. Autori však film propagujú ako „cynický thriller“. Samotný Kandidát sa mi cynický nevidí. Že na svoj marketing používa podobné nástroje ako jeho antihrdina v kampani politického produktu, je skôr hravé ako cynické. Cynickí sú len jeho protagonisti a že im neprejaví sympatie myslím cynické nie je. Ako hra na cynizmus by to dobre fungovalo, keby to rovnako dobre fungovalo aj v žánrovom kľúči thrilleru. Ale práve tu to škrípe. Kandidát vytvára napätie, ale nevie ho udržať. Efektné zábery fičiacich áut snímaných z podhľadu, makrodetaily predmetov, montážne sekvencie grafiky: to všetko by bolo fajn, keby to dotváralo dojem dokonalej naratívnej plynulosti. Namiesto toho tieto pasáže pôsobia častokrát digresívne a v kombinácii s tradične snímanými scénami dialógov strácajú tempo. Divák si potom má šancu všimnúť diery v rozprávaní, ktoré by nemal čas riešiť, keby film viacej rozprával obrazom.  Napokon aj samotný záver pôsobí ako malá záplata na veľkú dieru. Nestačilo nechať ruku, ktorá všetko ovláda, bez tela – tak ako v tej Shootyho karikatúre? V konečnom dôsledku tak Kandidát trocha baví a trocha omína. Oboje by mohol robiť dôslednejšie.

Kandidát – film podporený v podprograme Minimal, ktorý bol ešte pred rokom  určený pre nízkorozpočtové projekty – ponúka veľa muziky za málo peňazí. Je to film s efektným vizuálom, dynamicky postrihaný, drzý i zábavný, insiderský i univerzálne zrozumiteľný, ak teda univerzálnosť možno obmedziť na os od Prahy až po Michalovce, či od Ašu po Košice.

Zároveň je to žánrový film na vyslovene slovenský spôsob: cynický thriller bez napätia, vzrušujúci akčný film bez sexu či naháňačky. I tá vražda v závere je vlastne len taká literárna: strieľa sa na doslova knižný, papierový terč, a diváka to nebolí. Nanajvýš ak ho to intelektuálne pošteklí. Takých strelieb, kde krv je skrátka a dobre iba červená, už videl dosť a mnohé boli dokonca výborné.

Kandidát je film o svete (nielen politickej) reklamy, o jej cynizme, falši, ale i obmedzenosti. A aby bola reklama úderná, musí byť zrozumiteľná. Aby anekdota fungovala, musí byť prostá. Kandidát je filmom, ktorý je briskný ako fóry reklamných kreatívcov, a zároveň trochu hlúpy, ako sú  často požiadavky klientov. V istom zmysle je to rafinovaný koktail. Náročným z neho nebude zle, a efektívna kampaň z neho dokonca možno urobí hit celej tohtoročnej sezóny.