Čo si myslím o slovenskom filme... Nespoznaný

V novembri prišiel do kín nový dokumentárny film Mira Rema Nespoznaný. Po predchádzajúcich filmoch Cooltúra a Pohoda, okolo ktorých sa rozvírila diskusia o cenzúre a ktoré dostali nálepku kontroverzných, problematických, autorsky nevysporiadaných filmov, Nespoznaný prináša nové otázky na tému citlivosti, bulvárnosti a pod. Keďže sme si chceli vytvoriť vlastný názor, vybrali sme sa tiež do kina.

V portréte tejto výraznej osobnosti slovenského a českého showbizu je prítomné pozadie exhibície aj pózy, ktoré sú od čias romantizmu tradičnými atribútmi budovania imidžu príťažlivého umelca. Sú zdrojom nenávisti moralizujúcich filistrov, ale aj zdrojom motivácie širokého záujmu publika o život a dielo „pomazaného“ génia. Ani v prípade dokumentu o Richardovi Müllerovi to nie je inak.

Miro Remo svoju snímku nestaval na ničom, čo nie je známe z bulváru. Bulvár bol dávno pred Remom a stále tu bude. Ak chcel autor vysloviť iné, musel müllerovskú históriu stlmiť. Falošné a divácky nekorektné by však bolo obísť ju. Oceňujem decentnú mieru autorskej práce s tabu. Asertivitu, ktorá portrét speváka integruje a zároveň spoluvytvára PR budúcich koncertov. Remo neskĺzol do nostalgicko-opisnej polohy Hrany o Marekovi Brezovskom, čo je dobre. Svoje otázky stále môže adresovať budúcnosti.

Téma Removho filmu je plachá, ale Müllera neskrýva. Snímka nie je fanúšikovská imidžovka. Režisérovi sa podarilo vytvoriť obraz plný rozporov. Müllera predstavuje vo fáze krízy z ťažkej choroby. Titan sa nám pred očami mení na plachého obra „Richardka“. Ofukovaného,  najprirodzenejšieho človeka zo štábu v štádiu príprav na ďalšiu zničujúcu prácu. Remo je skvelý v letmej evidencii ľudí a situácií okolo. Vrátane malého synčeka, ktorý sa na koncerte nudí: leží na zemi, hrá sa, robí svoje, zrejme ako vždy. Koncert absolvuje do konca. Ktovie koľko a čoho mu utkvie v pamäti.

Vrátim sa ku snu romantikov o výlučnosti umelcov. V Removom podaní sa zaň skladajú životné účty. Fénixovský plameň nikdy nespáli šedú domácu myš. Nespoznaný nie je imidžovka, ale chvejivý obraz. V tomto zmysle má romantické videnie moje sympatie. Vo filme o Müllerovi mi však predsa len čosi chýba: autentický dotyk s hlasovou stopou. Nie s jej repetíciou. Lebo bez pesničky sa nedá žiť. 

Pomenovať dokumentárny portrét speváka, o ktorom nám bulvár už niekoľko rokov vnucuje najrôznejšie informácie, podľa jeho piesne Nespoznaný, sugeruje istú pokoru a rešpekt voči možnostiam spoznania dokumentovaného subjektu. To je plus, na aké nie sme veľmi pri Remových filmoch zvyknutí. Rovnako sympatická je aj snaha neskĺznuť ku škandalizácii, akú nepochybne príbeh komplikovaného koncertného comebacku Richarda Müllera, ku ktorému sa jeho okolie správa ako k postihnutému, ponúkal. Čo je však vnútornou témou tohto dokumentu? Müllera, zápasiaceho s maniodepresívnymi stavmi - napriek výpovediam partneriek či videonahrávkam z jeho osobného archívu - nespoznáme nad rámec nálepky jeho psychiatrickej diagnózy. A táto nálepka je pre niekoho, kto nepatrí k Müllerovým skalným fanúšikom, problematická. V závere totiž ponúka romantizovaný obraz geniálneho hudobníka, ktorého kreativita musí byť v záujme obyčajného prežitia tlmená, avšak predtým sprostredkúva len dôkazy o jeho životnom i tvorivom útlme, nie o jeho hudobnom talente. Ak je dnes teda Müller obeťou mašinérie zábavného priemyslu, ktorá musí živiť príliš veľa ľudí, hoci sama takmer nezvláda bežnú životnú prevádzku, zaujíma ma skutočná hodnota tejto obete. A o nej v tomto filme svedčí len pár pôsobivých detailov: napríklad záber na speváka, ktorý sa ako jediný nesmeje v spoločnosti, zatiaľ čo jeho stále prítomný manažér v pozadí ťuká do telefónu; rozhovor, v ktorom dáva otec dcére rady ako uspieť v show biznise; alebo smutný pohľad na obézneho protagonistu, ktorý si sám zje celú svoju narodeninovú tortu. Medzi nahrávkami z 90. rokov, tragickým Removým portrétom a záverečnými informáciami o pokračovaní Müllerovho príbehu (o tom, koľko koncertov odohral so skupinou Fragile, koľko kilogramov schudol a že chystá ďalšie turné) sú medzery. Tie mi pripomenuli vetu, ktorú číta programátorka Natacha von Braun v Godardovom filme Alphaville: “Žijeme v priepastiach medzi metamorfózami.” Do týchto priepastí Remo nenazrel.

Tento film považujem za dôležitý. Príbehy a skúsenosti s ťažkými ochoreniami, fóbiami, násilím pôsobia na diváka určite intenzívnejšie ako zdravotné príručky. Aj keď účinky sú nakoniec len dočasné. Nám ostatným, chorým či zdravým, môžu pomôcť pochopiť a prekonať strach, averziu, predsudky alebo len hlúpu ľahostajnosť. Čo na diváka vplýva – je rozdiel v spracovaní – či sledujeme v sérii krásnych kompozícií vitálneho človeka snažiaceho sa prekonať sám seba (5. október), niekoľko postihnutých a ich príbuzných vo veselších aj smutnejších situáciách (Tak ďaleko, tak blízko), alebo „iba“ navonok odovzdaného, depresívneho „pacienta“ (Nespoznaný). Vzhľadom na odôvodnenú právnu ochranu môžu (mali by) takéto filmy vznikať len na základe vzájomnej (ľudskej, právnej) dohody.

Vrátim sa k stavu „odovzdanosti“, ktorý diváka môže iritovať a zvádzať k zámene s manipuláciou. Jeden príklad. Keď v roku 1979 prišiel Wim Wenders do New Yorku za svojim priateľom, režisérom Nicholasom Rayom, našiel ho zoslabnutého, v poslednom štádiu rakoviny. Bezmocného, vetchého, ale tuhého fajčiara s uši trhajúcim kašľom. Keďže Ray nechcel umierať nečinne, pustili sa do filmu. Nevedeli ako sa bude odvíjať, o čom bude, ani ako sa skončí. V úvode filmu (Blesky nad vodou, 1980) sa Wenders zdôveruje Rayovi, ako sa bál prísť a uvidieť ho v takomto stave, bál sa aby sa v jeho slabosti a utrpení nezačal vyžívať. „Ak by som si uvedomil, že sa niečo také deje, musel by som ťa opustiť. Mal by som pocit, že ťa zneužívam a zrádzam.“ Ray po celý čas len mlčky sledoval Wendersov monológ, a napokon zareagoval: „To sa nestane“. Naopak, prítomnosť filmového štábu, pozostávajúceho z jeho študentov a hľadanie filmového príbehu vrátilo Rayovi sebadôveru a chuť pracovať. V kritický moment hospitalizácie, po dvoch týždňoch nakrúcania, skonštatoval: „Bolo pre mňa úľavou, že som sa ti mohol tak odovzdať.“

Pasívny, mlčiaci, prizerajúci sa Richard Müller je na tom vo filme podobne zle. Uvedomuje si vlastnú biedu a pokiaľ mu to sily umožňujú, snaží sa ju prekonať. Hoci to príliš nevidno. Už pred 10 rokmi, v dokumente RM44 (D. Bogdalíková 2007), v ktorom sa preplieta osobná spoveď so záznamom koncertnej šnúry s prizvanými americkými hudobníkmi, je prítomná zmienka o prekonaní vážnej krízy. Čo je však dôležitejšie – je Müllerom zdôraznená úprimnosť vo všetkom, čo robí. Tak je to podľa mňa aj v prípade Nespoznaného – neskrývať to, čo sa (už) nedá skryť a odovzdať sa do rúk druhým. Vrátane likvidačného narodeninového megazákusku.

Nespoznaný – bulvár alebo citlivý portrét? sa dočítate na stránke: http://www.dokrevue.cz/blog/nespoznany-bulvar-alebo-citlivy-portret