Čo si myslím o slovenskom filme... Piata loď a Únos

V marci prišlo do kín niekoľko slovenských noviniek. Piata loď, príbeh netradičnej detskej rodiny inšpirovaný skutočnou udalosťou (a podľa románu Moniky Kompaníkovej), je druhým hraným filmom režisérky Ivety Grófovej. Na festivale Berlinale získala cenu Krištáľového medveďa za najlepší film sekcie Generation Kplus. Únos režisérky Mariany Čengel Solčanskej bol taktiež inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktoré sa odohrali v polovici 90. rokov, za éry rozkvetu slovenského mafiánstva a mečiarizmu.

Dobrý slovenský hraný film podľa dobrého románu, za ktorý sa naozaj netreba hanbiť, naopak, dá sa ním chváliť. Už aj v medzinárodných súvislostiach. Film o deťoch, ktorý ku svojim postavám nepristupuje ako k malým retardovaným debilom, ale ako k malým dospelým. A aj keď vyzerá jednoducho a obyčajne, v druhom pláne ponúka zaujímavú metaforu súčasnosti a vzťahov v nej existujúcich. Naozaj vydarený záver dokonca posúva zdanlivo realistický a autenticky nakrútený príbeh až na nadreálnu úroveň, radikálne mení recepčnú stratégiu a výsledkom je dobrá, originálna rozprávka vhodná aj pre dospelých. Mám z toho proste radosť, lebo už prvý celovečerný hraný film Ivety Grófovej Až do mesta Aš som považoval a považujem za vynikajúci.

Recenziu Vivat, lodička! si môžete prečítať v časopise .týždeň:
https://www.tyzden.sk/kultura/37950/vivat-lodicka/

Recenziu O vode a snoch si môžete prečítať v aprílovom čísle časopisu Film.sk:
http://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-4-2017/recenzia

Mariana Čengel Solčanská sa pustila do veľkej témy. A zvládla ju nadmieru dobre. Dobre zvolené lokality (zimný prístav či interiér GMB-Mirbachovho paláca ako prezidentského sídla s „prezidentom“ Greššom, ktorý sa nápadne podobá na riaditeľa GMB Ivana Jančára, ako podvratne poznamenala moja spoludiváčka Petra Hanáková), kamera s malou hĺbkou ostrosti koncentruje pohľad na aktérov a iba dáva tušiť okolie, herecké obsadenie (na autoritatívnosť Kramárovho Mečiara či démonickosť Mečiarovho „chalaniska“ Lexu v podaní Ondríka sa dá rýchlo navyknúť), strihovo riešená gradácia deja (mafiánska pomsta novinárke, ktorá práve píše o náraste násilia, smrť Remiáša & spoveď jeho „matky“ Timkovej na kameru so sugestívnym apelom smerom na diváka).

Hoci začiatok filmu pôsobí trochu zmätene – kým sa divák zorientuje medzi politikmi, mafiánmi a ich prezývkami (Efendi, Bines, Kulifaj), kým prestane vidieť v novinárke Marte jej typovo podobnú Olgu Hepnarovú a prijme ju ako (polo)fiktívnu postavu, ktorá slúži ako katalyzátor rôznorodých svetov (mafiánskeho, politického – vládneho aj opozičného, novinárskeho, policajného, siskárskeho, remiášovského...) – postupne získa na prehľadnosti a na spáde. Dá sa prehltnúť aj ledabolo spomenutá nitrianska „lúpež storočia“, ktorej lup sa stal jablkom sváru medzi Efendim/Sýkorom a Binesom/Križanovičom alias Duranom. Ústrednú postavu novinárky Marty možno prirovnať k postave Lili Krallovej z českej televíznej série Bohéma (2017), inšpirovanej skutočným osudom a milostnými avantúrami herečky Nataši Gollovej. Kým kritické hlasy Bohéme vyčítajú faktografickú nepresnosť a zmätočnú mixáž fikcie a histórie, producent (ČT) sa bráni tým, že ide o dramatické spracovanie reálnych udalostí a nie o historický dokument. Podobnému porovnávaniu sa nevyhne ani Únos – slovenský divák, zainteresovaný či nezainteresovaný, bude hľadať rozdiely a podobnosti s realitou.

Keď som začiatkom milénia ukončila sériu výtvarných intervencií do volebných lístkov (Sladké zajtrajšky, 1992 – 2002), bolo mi jasné, že domácou politikou motivované dielo bude pre cudzinca „španielskou dedinou“, že je neprenosné do odlišnej vnútroštátnej reality. Rovnako otázne je, či Únos môže zafungovať aj mimo Slovenska, napríklad čisto z hľadiska žánru, politického thrilleru. Ak by jeho miesto bolo len a len na Slovensku, už teraz zohráva významnú mienkotvornú rolu pri otváraní kauzy Mečiarových amnestií. Vysoká návštevnosť plynúca z masívnej medializácie, aj z čírej ľudskej zvedavosti, dáva nádej na posilňovanie historického povedomia a – preveľmi potrebnej kolektívnej pamäti.

Recenziu Unesená téma si môžete prečítať v časopise .týždeň:
https://www.tyzden.sk/spolocnost/37721/unesena-tema/