Čo si myslím o slovenskom filme... Rukojemník

Spisovateľ Peter Pišťanek opisuje vznik knihy Rukojemník a rovnomenného filmu Juraja Nvotu v Autorskej poznámke na konci románu takto: „Dakedy na konci roku 2010 ma oslovil filmový producent, dramaturg a scenárista Marian Urban, s ktorým ma spája dlhoročné osobné priateľstvo, že by bol rád, keby sme spolu napísali scenár k rodinnému filmu (...). Spomenul som si, že mám niekde v počítači rôzne útržky príbehov inšpirovaných svojím vlastným detstvom. Sporadicky som ich uverejňoval v internetovom magazíne inZine, no  hoci som mal ambíciu časom ich pospájať do nejakého kompaktného literárneho textu, nevedel som, ako na to. Poslal som ich teda Marianovi, či by ich nevedel poskladať do nejakého zmysluplného scenáristického tvaru.“  A tak spolu začali pracovať na námete, potom filmovej poviedke, oslovili režiséra Juraja Nvotu, pustili sa do písania scenára. Popri tom začal vznikať aj román. Žiaľ, nie priveľmi záživný, rozťahaný, prešpikovaný nostalgickým spomienkovým optimizmom, prekvapivo nepišťankovský, celkom neriversofbabylonský. Film je na tom z obsahového i formálneho hľadiska o kúsok lepšie, režisérska (a kameramanská, a herecká) stratégia ako-tak drží pokope mozaiku mikropríbehov o chlapcovi  Petrovi, emigrantskom synkovi, ktorý žije v 60. rokoch minulého storočia so starými rodičmi celkom pri hraničnej rieke medzi tou dobrou Československou socialistickou republikou a prehnitým kapitalistickým Rakúskom.  Myslím, že napriek počiatočným plánom sa rodinný film nepodaril. Pre dospelého diváka je jeho spôsob uchopenia reality akosi príliš  nadľahčený, naivný; nedospelý divák – súdiac podľa prieskumov informovanosti detí a mládeže o nedávnej našej minulosti – nepochopí historické a miestne reálie a príbeh sa mu rozpadne na maličké, zábavnejšie či nudnejšie sujetové útržky.  Nič viac. Škoda. Odvážne reflektovanie (najmä tých pre nás nepríjemných) dejinných udalostí tak stále ostáva pre slovenských filmárov poľom nepooraným.

Zdravá kinematografia potrebuje solídny stredný prúd, žánrovo ukotvený divácky film so silným príbehom, ktorý nemusí byť inovatívny ani originálny, ale musí mať potenciál emocionálne zasiahnuť rôznorodé skupiny publika. Po sľubnej Muzike a riadnom prešľape s EŠteBákom by som Jurajovi Nvotovi (ktorý sa u nás ako jediný venuje trochu demodé, ale stále populárnej ostalgii) dopriala, aby sa Rukojemník stal takýmto filmom. Donekonečna vzývaný láskavý humor, trpko-sladké spomienky nazerané detskou optikou, dobre vybraní detskí predstavitelia, herci, ktorí sa neopozerali v nekonečných seriáloch, štylisticky bezpríznaková, ale kultivovaná réžia, “hviezda” v charakterovej postave, titulná pieseň s retro patinou a navyše správny timing vydania knižnej predlohy Petra Pišťaneka vyzerali ako starostlivo vybrané a s rozvahou dávkované ingrediencie (n)ostalgického koktejlu, ktorý pobaví a bezbolestne premasíruje socialistické preležaniny nášho kolektívneho vedomia. Na slovenské pomery výborná návštevnosť filmu (vyše 6000 divákov a 3. miesto v rebríčku návštevnosti po prvom víkende) a úspešné nominačné skóre na Českého leva by mali byť uspokojivým výsledkom. Pre mňa je však Rukojemník namiesto hry na istotu sklamaním. Nevadí mi zmierlivý tón Nvotových retro filmov, netrvám na tom, že všetky filmy o socializme (v ktorom mnohí prežili šťastné detstvo) musia jatriť rany histórie, znesiem aj “pelíškovanie” a klišé v podobe disidentských udavačov, dobrých a zlých pohraničníkov a trebárs aj pár prvoplánových vtipov a nepravdepodobných situácií. Ale nie nudu nevypointovaných situácií, nedopracované motivácie postáv, rozprávanie, ktorému chýba konflikt a epicky rozvetvené epizódky, ktoré sa scenáristom častokrát nepodarilo funkčne zviazať s hlavnou dejovou líniou. Aplikovaná čechovovská poučka o tom, že puška z prvého dejstva musí v poslednom vystreliť, nestačí na to, aby z filmu netrčala jeho literárna predloha a rozohranie dramatického konfliktu až v samom závere filmu už nedokáže zachrániť rozprávanie, ktorému chýbal spád. A nezachráni ho ani oslavovaná charizma Milana Lasicu.