Animovaný film Ivany Šebestovej Sneh mal slávnostnú premiéru 12.6.2013 v bratislavskom kine Lumiére a jeho druhá slovenská projekcia prebehla na festivale Fest Anča v Žiline. Pozrieť si ho môžete vrámci Projektu 100. Film dozrieval približne 3 156 480 minút (6 rokov) a jeho projekcia trvá 18 minút. Čo si za necelú dvadsaťminútovku stihli všimnúť diváci z KAS?
Nový film dvoch Iván /Ivana Šebestová réžia, Ivana Laučíková produkcia/ je „krásny“. Myslím krásny v tom zmysle, že všetky jeho prvky a výrazové prostriedky fungujú tak, aby v konečnom výsledku podporili harmóniu celku. Dojímavý príbeh lásky na diaľku, ktorý sa v konečnom dôsledku demystifikuje ako štúdia samoty a zúfalých prianí. Podľahnúť viere v predstavu, ktorú si vytvárame je samozrejme nebezpečné. Ilúzia vzniká z túžby – zaoberá sa tým klinická psychiatria.
Pre zobrazenie miery ilúzie, vzťahu ilúzie k realite, pre zobrazenie preplietania rôznych ilúzií je animovaný film so svojimi špecifickými formálnymi stratégiami ideálny. Koniec koncov čo je realita? Len akási animácia predstáv, ich projekcia do nášho vedomia. Tú „skutočnú“ realitu i tak nikdy nemôžeme spoznať... Ale nechcem tu zameandrovať do fenomenológie. Film Sneh je proste fajn, má správne tempo, kompozične je dobre vyvážený a vôbec sa neutápa v animačných exhibíciách, pretože aj významová vrstva príbehu je tu rovnako dôležitá ako výrazová a plne s ňou korešponduje. V prípade autoriek ide o veľký krok pozitívnym smerom. Sneh spolu s filmami Kamene a Posledný autobus ukazuje, že slovenská animovaná tvorba je už štandardnou tvorivou oblasťou porovnateľnou s akýmikoľvek inými kinematografiami vo svete. Síce nie rozsahom, ale kvalitou áno.
Lenže v tomto prípade nie som objektívny a ani byť nemôžem – ako často hovoria moji zlomyseľní kamaráti, mne sa vlastne páči každý film, kde je sneh, hory a lyžovanie.
Sneh bude zrejme označovaný za „ženský“ film. Napísaný, nakreslený a vyprodukovaný ženami, s výraznou ženskou hrdinkou. To je však na ňom o čosi menej zaujímavé ako zvláštna – povedzme ženská – senzitivita. Je plný kontrastov: vášne aj trpkosti, nostalgického snenia aj triezveho odstupu. A zároveň je dokonale kompaktný, žiada sa mi až nemiestne povedať, že vláčne kompaktný. Je to animovaná poézia, navyše s prekvapujúcim rozprávaním. A nezvyčajne úprimná, tak vo vizualizácii ženských snov pod perinou z páperia, snehu či čerešňových kvetov, ako aj v jemne feministickej pointe.
Papieriková animácia je na Slovensku typická pre televíznu tvorbu pre deti. Ivana Šebestová sa tejto animačnej technike venovala už vo svojej študentskej tvorbe a odvtedy ju neustále ozvláštňuje v štýle, ale aj v rozprávaní, navyše priamym zobrazovaním sexuality zachádza v možnostiach papierikovej animácie v slovenskom kontexte najďalej. Najúčelnejšie a skutočne zaujímavo využila možnosti plôškovej animácie vo filme Sneh a to v scéne rotujúcej mandaly. Metaforicky tak opísala vnútorné pnutie hrdinky medzi realitou a predstavou. Symbolika posvätnej hory Kailáš konotuje množstvo významov a jedným z nich je aj Majina očistná mentálna púť.