Čo si myslím o slovenskom filme... Zamatoví teroristi

Dokumentárny film trojice režisérov Zamatoví teroristi bol po prvýkrát predstavený v Čechách na festivale v Karlových Varoch 1. júla 2013. Slovenská premiéra sa uskutočnila v rámci piešťanského festivalu Cinematik 6. septembra a v kinodistribúcii sa film prvýkrát objavil 3. októbra. Už ste si Zamatových teroristov pozreli? Pedagógovia KAS áno.

Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík nakrútili film, ktorý je na prvý pohľad neškodným trojhlavým výtvorom. Protagonistov filmu spája rovnaká činnosť, za ktorú boli v Československu v 80. rokoch súdne trestaní: viac či menej vážne, no  v podstate neúspešné útoky na politickú moc, jej reprezentantov či symboly. Kerekesovi a jeho spolurežisérom však nešlo o vykreslenie malých súkromných dejín či miestami smutnosmiešnych ľudských príbehov  z nedávnej minulosti. A už vôbec nie o písanie malej odbojovej histórie. Ich film je totiž ukotvený v súčasnosti, v skúmaní aktuálnej situácie troch v podstate bezvýznamných chlapíkov a tiež v pokuse čítať ich teroristické skutky doslova melodramatickou optikou  - teda ako niekdajšie výkriky lásky.

Zároveň je to však film, ktorý možno nevedomo, naivne a bona fide pristupuje k aktualizácii "teroristického" posolstva: takmer fikčné spracovanie kastingu na mladú rebelku v poslednej poviedke a jej viacmenej hravé cvičenie, vychovávanie k prípadným "akciám", nie je len intertextovým odkazom na Bessonovho Leona či na detektívny thriller Muži, ktorí nenávidia ženy. Skrýva sa v ňom oveľa viac: je to hračkársky granát, o ktorom nikto nevie, či náhodou predsa len nemôže vybuchnúť.

Zamatoví teroristi majú dva základné a niekoľko vedľajších problémov, takže sú sklamaním. Pomenujem aspoň tie dva základné: nechápem, ako je možné, že v každej epizóde sa v úvodnom predstavovacom monológu prezradí pointa, ktorá potom i tak v poslednej tretine každej epizódy vyplynie z deja (teda to, čo vlastne postavy urobili). Táto chyba zapríčinená asi absenciou dramaturgie spôsobila, že z potenciálne napínavého dokumentárneho pátrania zostala len akási trikrát štylizovaná rekonštrukcia vopred divákovi prezradeného, známeho faktu. Po druhé: tak isto nechápem, že traja takí skúsení a kvalitní profesionáli/režiséri nedokázali alebo nechceli v dvoch prípadoch z troch oznámiť, ako ich postavy pochytala polícia. Divná vec, tento film.

Rozpaky z prvého príbehu Stano (O čom to vlastne je? O staromládeneckých útrapách a zoznamke à la Nesvadbovo?) rozohnala stúpajúca gradácia u Františka a Vladimíra. Osamelému Stanovi nebol dožičený silný spoluhráč ako v prípade  osamelého Vladimíra. Jeho pripití kamaráti z mokrej štvrte, pre ktorých sú u žien najdôležitejšie prijateľné miery a veľké prsia (na prekvapenie aj oči ako – to oné – dovnútra), sú len prvoplánovou srandičkou, a pri jeho blond novej „priateľke“ si nemôžeme byť istí, či to nie je zaplatená „stopárka“ od Slovnaftu, alebo ašská Silvia na poľovačke.

Stano, ktorý svoj životný skutok prepil a zaspal, je spodným stupienkom k ďalším dvom aktérom. František odovzdáva skúsenosti prostredníctvom výcviku svojim dvom synom, a Vladimír (z nich najúspešnejší aktivitami aj počtom zničených straníckych vitrín), si ako ostrieľaný vlk-samotár (Léon) vychováva svoju nasledovníčku (Matildu).

Téma teroristov-smoliarov je dobrá. Otázne je, dokedy bude ešte udržateľná maniera inscenovania / poetizácie reality – v štýle slepých lások a variacich sa dejín. Všetko totiž raz omrzí – aj to nekončiace natieranie veľkej bielej výstavnej plochy (snáď nie v zatvorenom premostení SNG?) ako vyprázdnené gesto v bielej ničote.