Dabač , Ukrajina a kríza hrdinstva

V posledných mesiacoch mi neschádza z mysle, čo sa z tej hroznej vojny priamo na našom prahu môžeme naučiť. Každá či každý z nás ju minimálne periférne sleduje a v rôznej miere sa ňou cíti sama či sám zasiahnutá či zasiahnutý. Pocit ohrozenia síce môže byť reálny, ale sotva je akútny. Veď naša krajina sa bezprostredne vo vojnovom konflikte nenachádza. Ak pravda neberieme do úvahy zákopy sociálnych sietí či politickej scény. Aspoň zatiaľ nie. Veľa sa rozpráva a diskutuje o tom, čo by sa stalo, keby bolo Slovensko v situácii, v akej je Ukrajina. Či by sme sa vedeli takto brániť, ukázať takú odvahu. Radšej o tom nechcem špekulovať. Zaujímalo by ma však, kto by boli tie hrdinky a tí hrdinovia, čo by reprezentovali odvahu a vzdor celého národa. Na Ukrajine totiž vidíme dva odlišné archetypy hrdinstva. Možno presnejšie: dva odlišne mediálne artikulované modely hrdinstva. A oba pochádzajú takpovediac zo showbiznisu. Vzrastom možno málo pôsobivého, avšak inteligenciou, komunikačnými zručnosťami a schopnosťou stmeľovať ľudí výnimočného prezidenta Volodimira Zelenskeho. A dvoch chlapov ako hora, bývalých boxerov, neohrozených bratov Kličkovcov, starostu Kyjeva Vitalija a jeho pravú ruku Volodimira. Dávajú Západu, kde sa čoraz častejšie skloňuje problém krízy maskulinity, lekciu o tom, že byť mužom-hrdinom neznamená napĺňať nejaký konkrétny model. Stačí mať odvahu byť nekompromisne konzekventný. Konzekventný v presvedčeniach, slovách a činoch tak, aby medzi nimi nebol rozpor. Hrdina hovorí a koná, aby realizoval to, v čo verí. Preto hrdinov spravidla splodia hraničné situácie, ktoré nútia zaujať jednoznačný postoj.

Strih.

Do týchto úvah bežiacich na pozadí každodenného života vo vyhrotenej dobe mi skočila téma ročníkovej práce študentky druhého ročníka Niny Ulickej. Venuje sa v nej reprezentácii 2. svetovej vojny v dejinách slovenskej kinematografie. A keďže na Seminári analýzy filmu sme sa počas letného semestra venovali už rôznym témam, navrhla som jej, aby sa na záver skúsila pozrieť nielen na posuny v ideologických obsahoch vybraných slovenských filmov, ale aj na ich formálnu stavbu. Dohodli sme sa na analýze dvoch filmov Paľa Bielika: Vlčie diery (1948) a Kapitán Dabač (1959). Nina skúmala a porovnávala ich sujetovú stavbu, vlastnosti rozprávania aj funkcie postáv. Identifikovala, že zatiaľ čo Vlčie diery stavali na dominante svornosti, Kapitán Dabač artikuloval najmä outsiderstvo. Hoci sa na rozdiel od Vlčích dier v Dabačovi neobjaví žiadna postava ruského partizána, jeho ideologické vyznenie je v čomsi jednoznačnejšie: veď nestranník Dabač zahynie, zato udatný komunista prežije. Lenže Bielik ponúkol v Dabačovi aj psychologicky prepracovanejší obraz hrdinu. Model D-Z-V (teda Dobrý – Zlý – Váhavý, ako označuje kolega Martin Ciel základnú charakterovú schému socialistického realizmu) tu Bielik pretransformoval tak, že protagonistom nie je plagátovo kladný hrdina (ako tomu bolo v prípade Matúša Svrčinu vo Vlčích dierach), ale hrdina váhavý – deziluzovaný dôstojník slovenskej armády Vladimír Dabač. S Ninou sme rozkryli, že Bielik nový koncept hrdinu, ktorý sa odmieta pripojiť ku kolektívnemu úsiliu a radšej koná na vlastnú päsť, skonštruoval preskupením viacerých žánrových kľúčov. Z vojnového filmu si vzal tému a základnú fabulu. Tú ale previazal so žánrom melodrámy, lebo činy svojho protagonistu zmotivoval neverou manželky a psychologickou krízou. A napokon ho ešte okorenil štipkou westernového chlapáctva, keď nechal Dabača – outsidera brať spravodlivosť do vlastných rúk, či už na koni alebo so samopalom v krčme. Tieto zistenia nám umožnili čítať film Kapitán Dabač ako príbeh o kríze maskulinity a heroizmu: Dabač, zlomený neverou manželky a ponížený kolaboráciou slovenskej armády, stráca vieru v hodnoty, pre ktoré sa oplatí bojovať. Z muža-hrdinu sa dočasne stáva slabochom, ktorý podľahne pálenke. Až keď v sebe pod vplyvom viacerých okolností prebudí vieru v to, čo je správne (poraziť nacistov, pochopiteľne), nájde aj skutočne mužnú silu odpustiť manželke, jednoznačne sa pridať na stranu dobra (po boku komunistov, pochopiteľne) a napokon sa pre toto presvedčenie i obetovať. Mimochodom, rovnako heroicky sa zachová aj jeho manželka, ktorá ho nacistom nezradí. Obe tieto tragické postavy, ktoré pochybili a svoje chyby rozpoznali, umierajú: Naďa Dabačová skončí vo vápenke v Nemeckej, Vladimír Dabač skoná ako osamelý westernový hrdina prevŕtaný guľkami na schodisku. Roku 1959 to bol nepochybne nový model neplagátového heroizmu. Ľudsky uveriteľný, o to viacej príťažlivý. Hrdinom vo filme i v reálnom živote totiž treba predovšetkým veriť v konkrétne hodnoty a podľa nich hovoriť i konať.

Neviem, či dabačovská heroická rezignácia je čímsi typická pre našu kultúru. Nateraz sa uskromňujem s  drobnou lekciou o heroizme ako jednej z možných ciest prekonania krízy. A teším sa z toho, že aj zdanlivo od reality odtrhnutá akademická kratochvíľa, akou sa môže javiť formálna analýza, dokáže pri inšpiratívnej téme a dobrej protihráčke či protihráčovi z radov študentov, upozorniť na čosi bytostne aktuálne. Nie je to hraničná situácia, heroický okamih. Ale moment, v ktorom sa ukazuje, že veriť v to, čo robíme a robiť to, v čo veríme, má zmysel i v každodennosti, to pre mňa dozaista je.

Katarína Mišíková, pedagogička KAS