Diskomfort pohľadu

Tento týždeň som si pozrela dva skvelé nové filmy: Trojuholník smútku od Rubena Östlunda a Rimini od Ulricha Seidla. Na prvý pohľad toho nemajú veľa spoločného. Trojuholník smútku predstavuje teatro mundi rozdelené sociálnymi a rodovými bariérami, zasadené do atraktívnych lokácií výletnej jachty a ostrovnej džungle, v priam pankáčskom mixe drámy, humoru a dobrodružstva. Rimini v disciplinovanej paradokumentárnej štylizácii sleduje osudy speváka populárnych šlágrov, ktorý sa po sezóne – tej turistickej i životnej – priam zúfalo pokúša v kulisách zimného letoviska udržať si fazónu frajera. Iste by bolo zaujímavé analyzovať, ako tieto filmy reprezentujú sociálne témy dneška: meniace sa rodové roly, krízu maskulinity, sex ako sociálnu menu, mocenskú dynamiku spoločenských mikrokozmov, vplyv sebaštylizácie, sebaprezentácie a manipulácie na psychiku človeka, jeho partnerské a rodinné vzťahy, deformáciu a akomodáciu animálnych inštinktov prežitia v postindustriálnej ére, ideologickú záťaž a sociálne zákopy kapitalizmu a demokracie, vzťah takzvaného prvého a takzvaného tretieho sveta, atď. Dalo by sa to robiť vážne, učene, s trendy ľavičiarskym šmrncom, ktorý mi je blízky.

Viacej ako ideologická analýza ma však fascinujú divácke účinky, ktoré vo mne Östlund a Seidl vyvolávajú. Obaja režiséri totiž premyslene pracujú s vyvolávaním rozpakov na strane diváka. Zvláštneho pocitu diskomfortu vyvierajúceho z akejsi neprístojnosti toho, na čo sa pozerám. A že sa na to vôbec pozerám. Östlundova stratégia je postavená na dynamickom striedaní zvedavosti, údivu, zdesenia, pobavenia a dezilúzie. A na záver mi kladie modelovú filozofickú otázku, ktorú nechá otvorenú. Chvíľami ma ide roztrhnúť od smiechu, aby som sa vzápätí za svoje pobavenie priam hanbila, občas s postavami súcitím, o chvíľu nimi opovrhujem. Seidl pracuje inak. Stavia na akumulácii ťaživosti s priam tragickým pátosom, od zhnusenia nad hlavnou postavou ma vedie k súcitu. A vo finále svojmu spievajúcemu Riche Bravovi, ktorý tak trochu pripomína wrestlera Mickeyho Rourka, nachystá ironické vykúpenie. Östlund ma berie na divokú jazdu na kolotoči emócií, z ktorého je mi miestami až nevoľno. Seidl ma berie na zdĺhavý pochod s ťažkým nákladom, ale na konci cítim úľavu, že zo mňa to emocionálne bremeno sňal. Obaja ale majú spoločné, že neuhýbajú pohľadom a nedovolia to ani mne. A tak si myslím, že hoci ich filmy môžu vyvolávať dojem, že sú cynické, nemilosrdné k postavám i divákovi a že nevidia šancu na duchovnú záchranu sveta, opak je pravdou. Stavajú ma totiž do diváckej pozície, v ktorej skúmam a prehodnocujem vlastný vzťah k svetu a cez nečakane objavené emócie sa nanovo spoznávam. A to by cynici nedokázali.

Katarína Mišíková, pedagogička KAS