Dokument o politickom výkvete

Dokumentárny film Nespôsobilý: V mysli Donalda Trumpa (Unfit: The Psychology of Donald Trump) je filmovým politickým komentárom, ktorý usvedčuje úradujúceho prezidenta USA z psychickej poruchy nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie: z malígneho narcizmu. Na rozdiel od iných psychických porúch nejde o ochorenie, malígny narcis v princípe nepociťuje ťažkosti. Viacerí sú dokonca úspešnými ľuďmi. Trpí však ich okolie. Určite všetci nejakých poznáme, stretávame sa s nimi v práci, vo verejnom živote a žiaľ aj v súkromí a v rodinách. Táto porucha sa prejavuje grandiozitou, teda nafúknutým egom, paranojou, teda presvedčením, že im každý chce zle a krivdí im, sociopatiou, teda absenciou empatie a neschopnosťou autentických medziľudských vzťahov, a sadizmom, teda pôžitkom z týrania a ponižovania iných. Režisér Dan Partland vo filme zhromažďuje výpovede od psychológov a psychiatrov, historikov a sociológov, publicistov i právnikov, bezpečnostných i politických analytikov, ako aj od bývalých Trumpových spolupracovníkov, ktoré spolu vytvárajú hrozivý obraz súčasnej Ameriky a objasňujú korene úspechu jej lídra. Najmrazivejšia na tom celom je výpoveď o demokracii ako nepodarenom experimente a o Trumpovi ako stelesnení ducha doby, ktorý má schopnosť vo frustrovaných voličoch prebúdzať to najhoršie. Zmenšeniny podobných Zeitgeistov poľahky nájdeme aj na našej politickej scéne: kompulzívne používanie sociálnych médií, nepokryté podvody a etické prešľapy, prekrúcanie faktov, nerešpektovanie protipandemických opatrení v čase koronakrízy a najmä bezostyšný populizmus – to všetko poznáme.

Dokument pozerám v čase spočítavania posledných hlasov, ktoré rozhodnú tohtoročné voľby amerického prezidenta. Už pár dní po očku tie čísla sledujem. Počas samotného dokumentu však nemyslím ani tak veľmi na výsledok údajne najdôležitejších volieb slobodného sveta, ako skôr na paralely s politickou situáciou postsocialistických krajín a na úlohu, ktorú pri hájení experimentu s demokraciou zohráva politický dokument.

Film Nespôsobilý možno poľahky obviniť z jednostrannosti: zhŕňa argumenty na podporu svojho vyhraneného postoja a nedáva pritom priestor druhej strane. Avšak ak sú tieto argumenty podoprené konkrétnymi faktami a vedeckými poznatkami, druhá strana by mohla priniesť len takzvané „alternatívne fakty“ (kultový výraz Trumpovej poradkyne Kellyanne Conwayovej), prípadne by mohla byť tvorcami maximálne tak skarikovaná. Navyše, dokument nenabáda na podporu žiadneho konkrétneho politického stanoviska, obmedzuje sa len na portrét svojho protagonistu. Objektivita je v prípade dokumentárneho filmu chimérou. Ako divák chcem od filmára jasný autorský postoj k javom, ktoré stvárňuje. A jeho zdôvodnenie argumentmi. Preto mi nerobí problémy akceptovať ani slávny politický pamflet Michaela Moora (mimochodom, jedného z najhlasnejších Trumpových kritikov spomedzi filmárov) Fahrenheit 9/11, v ktorom krátko pred voľbami v roku 2012 zaútočil na vtedajšieho prezidenta Georga Busha ml., ako vyjadrenie jeho vlastného politického postoja pomocou výrazových prostriedkov satiry.

Uvažujem, či podobné filmy vznikli alebo môžu vzniknúť aj u nás. Hneď mi napadnú najmä dva z nedávneho obdobia: Ukradnutý štát Zuzany Piussi a Skutok sa stal Barbory Berezňákovej. Dôležité filmy o dvoch politicky motivovaných vraždách, ktoré reflektujú deformácie ranej fázy experimentu s demokraciou. V porovnaní s priam edukatívne prístupným americkým dokumentom je ich forma oveľa viac fragmentarizovaná a výpoveď menej jednoznačná. Avšak práve preto by som si želala artikulovanejšie autorské stanovisko režisérok: kde v spleti názorov respondendov sa situuje samotná Piussi?; aký vzťah má Berezňákovej pátranie po pravde o únose Michala Kováča ml. k fikčnému „rozprávačovi“ a k reálnemu protagonistovi Fegyveresovi? Psychológovia a psychiatri z Nespôsobilého si museli zvoliť medzi dvoma pravidlami profesie, ktoré dostali pomenovanie podľa dvoch reálnych prípadov z dejín psychiatrie: pravidlom Goldwater (psychiater nemá pacienta diagnostikovať na diaľku) a pravidlom Tarasoff (ak má psychiater podozrenie, že jeho pacient by mohol niekomu ublížiť, má obeť varovať aj na úkor porušenia lekárskeho tajomstva). Slovenský politický dokument by si tiež mohol vybrať jasnejšie stanovisko a pustiť sa trebárs do portrétovania najnovšieho výkvetu politického narcizmu zo slovenských sadov.

Katarína Mišíková, pedagogička na KAS

  • O vzťahu filmu a reality sa môžete dozvedieť aj u nás na Katedre audiovizuálnych štúdií. Aktuálne prijímačky TU.