Dvojpohľad: Invalid
Nestáva sa za posledných sto rokov často, aby sme sa naozaj veselo smiali na slovenskej čiernej komédii. A to takmer celých sto minút, čo trvá. Asi sa to vlastne ešte nikdy nestalo. Film scenáristu Tomáša Dušičku, režiséra Jonáša Karáska a všetkých ostatných zúčastnených je skvelá správa pre našu kinematografiu. Druháčky Tereza Kravecová a Vanessa Suchá sa Invalidovi pozreli na zúbky a trošku si aj zauvažovali o hraniciach (ne)korektnosti humoru. Prečítajte si...
Vozíčkar, Róm a gay vojdú do baru...
Áno, naozaj sa to stalo. Po približne dvadsiatich rokoch na Slovensku vznikla nefalšovaná komédia. Bez klasického hereckého ansámblu à la Ján Koleník a Táňa Pauhofová, bez vtipných sekvencií, ktoré môže za vtipné považovať iba tak skupina senioriek s prosečkom v ruke na ladie’s night v kinokomplexoch, a najmä bez prvoplánových replík natrieskaných vo väčšine národných filmárskych ‚skvostov‘, bez ohľadu na žáner. Invalid Jonáša Karáska (Kandidát, Amnestie)si nás získal nielen nezvyčajným hereckým obsadením, ale najmä funkčným využívaním humoru – ten sme za ostatné presladené roky podradných romantických „komédií“ iste všetci potrebovali už jako sůl.
Vizuálne štylizované prostredie, senický prízvuk a až príliš veľa zaužívaných stereotypov orientovaných na menšiny. Aj tak by sa dal jednoducho zadefinovať Karáskov tretí celovečerný titul. Nápadité okolie v kombinácii so silným čiernym humorom zameraným na úroveň života priemerného človeka v politicky skorumpovanom svete pripomína legendu svojho oboru, Emira Kusturicu. Jeho filmy majú charakteristický a nezabudnuteľný štýl: okrem výraznej vizuálnej stránky sú aj emocionálne zasahujúce a často zanechávajú u diváka trvalú stopu. Invalidovi sanejakým zázrakom podarilo čosi podobné, pretože aspoň čiastočne dokázal zdvihnúť latku v očakávaní čo i len zlomkovej kvality v budúcich žánrovo príbuzných tituloch z našej produkcie.
Laco (Gregor Hološka), cholerik s dennou spotrebou priemerne piatich pollitrových fliaš vychladenej dvanástky, sa súhrou nešťastných okolností (pod nešťastnými okolnosťami rozumej: alkohol, mafia a šachta bez dekla) stáva vozíčkarom. Napriek odvekým zakoreneným predsudkom voči rómskej komunite získa po svojom vyslobodení z kanála nového najlepšieho kamaráta – Gaba (Zdeněk Godla), pupkatého, nezamestnaného, avšak nesmierne dobrosrdečného chlapa, hoci to z jeho outfitu – esesáckej uniformy – nie je sprvu poznať. A ešte k tomu pochádza z vedľajšej osady, tak to má k Lackovi, neďaleko od prechlastania sa k cirhóze pečene, len na skok. Spolu sa dvojka ako vystrihnutá z nemiestneho vtipu vydáva na cestu krvavej pomsty – hoci im v tom zopárkrát bude prekážať jeden či dva schody namiesto neexistujúceho bezbariérového prístupu.
Prirodzenosť hereckého dua Hološka-Godla a prevažná absencia tvárí, ktoré nám všetkým už lezú hore krkom, vytvorili z Invalida malý slovenský zázrak. O funkčnosti scenára Tomáša Dušičku sa nedá pochybovať, je dôkladne premyslený, cítiť to najmä z prirodzene pôsobiacich humorných vsuviek a nenásilného, vždy čo najviac uveriteľného dialógu skrášleného preexponovaným prízvukom prototypu tatka údržbára, ‚kerý skape, ked mu Zdena nedá žrat‘.
Ako je však očividné, film pracuje s mnohými stereotypmi blízkymi práve Slovákom – nenápadne podstrkuje otázku (ne)dostatočnej pomoci handicapovaným ľuďom a Rómom, častokrát odstrkovaných na totálny okraj spoločnosti a, ako by Laco povedal: „Ludé sa na teba pozerajú jak na kus hovna.“ Podobne sú na tom v posledných mesiacoch najmä vďaka politickým útokom na sociálnych sieťach aj predstavitelia LGBTQ+ komunity, preto ani táto menšina nemohla v Invalidovi chýbať a zopár (proti)stereotypných urážok sa ušlo aj jej. Nepokúša sa však analyzovať, s čím sa musia členovia tejto komunity denne pasovať. Vykresľuje zoskupenie tak, ako ho všetci poznáme z vtipov na poslednej stránke v sekcii Kameňák týždenníka Život. Karásek zároveň na pozadí tematizuje mafiánsky mečiarovský štát 90. rokov, ivák však môže podvedome cítiť aj prepojenia na dnešné Slovensko, keďže sa toho zas až tak veľa po tých tridsiatich rokoch bohužiaľ nezmenilo.
Vynára sa tu teda pomerne dôležitá otázka – kedy humor presahuje hranice? Kde sa nachádza pomyselná čiara, ktorú by žiaden filmár s ambíciou natočiť kvalitnú komédiu, čo nikoho neurazí, ale všetkých pobaví, nemal prekročiť? A odpoveď je vcelku jednoduchá – táto čiara nebude existovať, pokiaľ si zo seba budú vedieť spraviť srandu aj ľudia, na ktorých je vtip smerovaný. Je viac než dôležité žartovať v súvislosti s vlastnými nedostatkami a brať takéto veci na ľahkú váhu, keď už s tým sami nič nezmôžeme. Schopnosť nevnímať humor smerovaný na nás až príliš vážne dokáže byť prospešná, pokiaľ jej to dovolíme. Ak nie, môžeme skončiť ako zatrpknutí úzkostliví ľudia s nízkym prahom citlivosti pri akejkoľvek zanedbateľnej urážke. Pokora z nás srší práve vtedy, ak sme schopní ponížiť samých seba v zdravej miere a ak dokážeme vyťažiť úsmevné situácie v okolí milovaných ľudí. Možno s ostrosťou povoleného humoru v Invalidovi nesúhlasíme všetci, no zaručene sa zhodneme, že humor smerovaný na naše maličkosti dokážeme odbiť jedine tým, že ho prijmeme, prípadne povieme ešte niečo ostrejšie. A je jedno, či pôjde o nás, alebo o kamarátkine nohy zakrivené do tvaru písmena X.
Karásek nás previedol svetom Lacka Hundera tak, aby bol úspešný v ambícii zostať verným skutočnému predobrazu: sekvencie v rómskej osade sú priam až ako štylizovaný dokument, okrem skvelého Zdenka Godlu pracuje aj s prirodzene pôsobiacimi rómskymi nehercami a stereotypného homosexuála s yorkshírmi v posteli tu hrá skutočný gay, čo samo osebe dodáva filmu na akejsi autentickosti. Veď, hoci ľudia vedia spraviť všeličo pre peniaze, dokážete si predstaviť, že by to ako členov menšín týchto predstaviteľov natoľko urážalo, že by sa na niečo také dali naozaj iba kvôli honoráru? Určite nie. Práve „urážaná“ skupina má častokrát ten najostrejší jazyk a dokáže do seba ako šípkového terča trikrát za sebou hodiť triple 20 bez toho, aby čo i len žmurkla očkom, ba nebodaj zaslzila. Aj preto by bolo kontraproduktívne zamýšľať sa nad tým, kam až bola nová slovenská komédia schopná zájsť a či to vôbec stálo za to. Treba skôr uvažovať o možnostiach, ako odbremeniť ľudí dotknutých v súvislosti s vtipmi o menšinách viac, než by bolo potrebné pre nich aj pre samotné menšiny. Treba im otvoriť oči v súvislosti s tým, o čo všetko kvôli svojej korektnosti (častokrát pôsobiacej viac silene než vrodene) môžu prísť, pokiaľ sa neposnažia vnímať veci s rozšírenými hranicami ich doteraz okresaného zmyslu pre humor. Samozrejme, medze humoru sa definujú ťažko. No Karásek stavil na istotu a predstavil nám komédiu v nostalgickom šate – cez vtipy bratranca z otcovej strany po tretej borovičke na rodinnom kare okolo nášho doberania si samých seba až po nasledujúce generácie sa s nami idea o humore, keď urážame slabších, bude ešte dlho vliecť. To však nemusíme nutne považovať za zlo typické iba pre Slovač, ba ani v Invalidovi to nepredstavuje žiaden problém – práve naopak: ide o jeho najdôležitejší atribút. Humor, ktorý je nám všetkým blízky a robí nás ľudskejšími. Pretože – urážať sa dá akokoľvek. Aj trápne, nepríjemne a škaredo, aj s nadhľadom a láskavým podtónom dokazujúcim, že vás ľudia v okolí majú radi. A čo je lepšie, než ukázať svoju náklonnosť voči niekomu inému práve humorom?
Pokiaľ sa dá v komediálnom žánri pracovať s vtipmi prirodzene, nenásilne a bez hlúpych prvoplánových vložiek s absenciou akejkoľvek hlbšej humornej pointy, môžeme to považovať za úspech tria hlavných aktérov – režiséra, scenáristu a hercov. A aký len to je úspech! Najmä na Slovensku, vzhľadom na všetko, čo sa tu darilo produkovať v posledných rokoch. Invalid, bol,vďakabohu, nepochybne šťastlivý. Ostáva len dúfať, že k divákom v budúcnosti budú prúdiť komédie ašpirujúce na jeho prekonanie.
Tereza Kravecová
Návrat márnotratného syna cez noc v múzeu
Dokáže ešte niekto dookola počúvať reči o slovenských filmároch neschopných natočiť komédiu? Ako to bratia Česi majú v krvi a my jednoducho nemáme takú vtipnú povahu? Naši českí susedia, po príchode vlaku bratov Lumièrovcov do stanice, našli kdesi na konci dúhy „know-how“ na tvorbu filmových komédií. Keď na miesto dorazili Slováci (nečudo, že nám to po tých nedostavaných diaľniciach trvalo tak dlho), v ponuke ostali už len sociálne drámy a rozvinuté štádium depresie. Netreba si klamať, nespočet slovenských režisérov pociťuje potrebu venovať sa výlučne pochmúrnym sociálnym témam, čo je ich slobodné filmárske rozhodnutie. Ja však tejto historke o nevtipnom Slovensku odmietam uveriť, lebo vnímam. Vnímam svoje okolie a pohyby litosferických dosiek pod pôdou slovenskej kinematografie.
Kedy sa nálepka všeobecného označenia žánru sociálnej drámy stala na Slovensku urážlivou? V magazíne Kinečko sa pár rokov dozadu uskutočnil prieskum na bratislavskom gymnáziu a hľadal názory mladých na slovenský film. Odpovede respondentov? „Nudné, nezáživné, stále to isté dookola...“ Najväčším problémov Slovákov sú Slováci. Podobne ako nakladajú filmoví tvorcovia svojim hrdinom v sociálnych drámach, nešetríme jeden druhého ani mimo poľa fikcie.
Ale pozor, okrem silného sociálneho cítenia má náš národ bezpochybne aj zmysel pre humor. Sme krajina s pomerne krátko fungujúcou vlastnou kinematografiou, ktorá vo všetkých žánroch ešte nevyzrela. Mladá kinematografia malého štátu hľadá cesty vedúce k vymaneniu sa z depresie dávkovanej dvadsaťpäťkrát za sekundu. Aký problém nastáva na trase? Jedným z možných je spôsob vnímania humoru v umení. Netreba silene zovšeobecňovať, ale nejeden divák humor vo filmovom umení jednoducho berie za degeneratívny nadbytok, špecificky keď tvorca pichá ukazovák do osích hniezd.
Má humor v umení vôbec miesto? Samozrejme. Už len vytvoriť sofistikovaný humor je istým spôsobom umenie. Ba treba podotknúť, že vo svete hraného filmu, respektíve fikcie, je komike dovolené všetko. Tak prečo to nevyužiť? Ostré obrysy subjektívnych (vymyslených) hraníc humoru strácajú v umení kontúry. Ísť cez čiaru je až nutnosť. Prečo? Zamyslite sa, kedy má vtipný moment vôbec potenciál vzniknúť. Z každodennej stereotypnej činnosti pobavenie nevyžmýkate, pokiaľ nepríde ozvláštnenie. Prečo by sme mali pociťovať hanbu dokonca i za to, čo nám vyvolá úsmev na tvári? Tabuizované témy, ktorých sa umelecké diela často dotýkajú prostredníctvom úsmevného odľahčenia, zbavujú spoločnosť dusna. Keď v mysli prekračujem hranice fiktívneho prostredia filmov a úvahu prenášam na skutočný svet, môj názor sa vlastne ani trochu nemení. Mám empatiu vyvinutú minimálne natoľko, aby som chápala, prečo sa humor používaný v skutočnom svete, o skutočných situáciách, dokáže chápať ofenzívne. Opäť sa len vraciame k subjektívnosti komiky. Vcítenie sa do pocitov iného človeka u mňa prestáva fungovať pri pohoršovaní sa diváka nad nekorektnosťou vo fikcii.
Pod pojmom tzv. snowflake generácia, alebo, ak chcete, generácia snehových vločiek, sa skrýva skupina mladých ľudí s pravdepodobne nadmieru vyvinutou empatiou. Číhajú na každom rohu, čakajú na čo i len najmenšiu šancu, keď budú mať možnosť upozorniť na krivdu páchanú na ďalšom jedincovi. Najlepšie, ak je vzniknutá krivda spojená so známou osobnosťou, čím väčší škandál, tým väčší hviezdny pád. Ako to súvisí s humorom? V dnešnej dobe bohato postačí „vyjsť s kožou na trh“, respektíve vlastniť profil na sociálnej sieti. Vypustíte do éteru jeden vtip, ktorý sa konečne netýka Chucka Norrisa, povedzme, že ste si zobrali na paškál deti s rakovinou. V priebehu nasledujúcich hodín sa na vás spustí smršť snehových vločiek. Nikoho nezaujíma, že ste sa po chodbách onkológie pred desiatimi rokmi prechádzali aj vy sám. Vaše dobré meno je naveky poškvrnené, digitálna stopa nehrdzavie. Sú snehové vločky neomylné? To naozaj nemajú zmysel pre humor? Ak zrovna nepatríte do generácie snowflakes, resp. medzi jedincov 30+ bývajúcich v podkroví u matky, pri posudzovaní hraníc humoru si bohato vystačíte s jedinou zásadou. Keď sa viete schuti zasmiať sám na sebe, je vám dovolené smiať sa na všetkom. Vo svojej podstate sme smiešni všetci do nohy.
Nad Tatrou sa ale blýska na lepšie časy a Slováci dokazujú (nie prvýkrát!), že si vieme zo seba urobiť srandu. Aj na filmovom plátne. Jonáš Karásek, režisér snímky Invalid, siaha po zraniteľnosti viacerých menšín (od postihnutých k Rómom až po homosexuálov). Už v jeho predošlých snímkach Kandidát a Amnestie tvorca dokázal, že sa nebojí vážne situácie nadľahčovať zakomponovaním humoru. Invalid má však žánrovo oveľa bližšie ku komédii než k priamočiarej politickej satire (na rozdiel od predošlých snímok).
„S invalidmi je to ako s Cigáňmi, nikto na nich nemyslí,“ prízvukuje postava Róma Gaba a nespočet scén, ktoré nemo svedčia o pravdivosti tvrdenia. Príklad: legislatíva nariadila povinné začlenenie bezbariérového vstupu na verejných priestranstvách a vo verejných budovách až na začiatku 90. rokov. Koľko my ale máme starých a nezrekonštruovaných inštitúcií na tom našom Slovensku... Tri schody pred vchodom do vašej dlhoročnej práce a neschopnosť chodiť – to jednoducho nefunguje. Ako účinná sa javí kombinácia iba pre vizuálny gag. Karásek okrem zdravých a postihnutých dáva na protipólne konce aj šťastnú, slušne žijúcu skupinku Rómov v osade verzus cholerického „neróma“ Laca trpiaceho alkoholizmom a zlými vzťahmi s najbližšími. Čierna komédia sa rozhodla nenechať na nikom suchú nitku. Ako som už vyššie spomínala, všetci sme na smiech, len iným spôsobom. Tieto spôsoby Invalid úspešne odkrýva. Povedzme si úprimne, snímka sebavedomo púšťa k slovu humor najprimitívnejšieho kalibru. Sofistikovanejšia odroda vtipov Invalida zachraňuje od spádu do trápnosti. Je len tenká hranica medzi komikou a trápnosťou najhrubšieho zrna. Danej skutočnosti si je vedomý i samotný scenár Tomáša Dušičku, ktorý dokonca využíva ošúchané klišé vo svoj prospech. Detektívna dvojka, slovenskí Dempsey a Makepeacová (Ivo Gogál a Daniel Fischer) sú toho dôkazom.
Podľa producenta Petra Veverku je Invalid v prvom rade komédia – a v druhom tiež. „Úprimne, chceme dať divákovi priestor na zábavu. Reflexii nášho spoločenského ,tu a teraz‘ sa ale ujsť nedá. Ľudská hlúposť, nenásytnosť, hlad po moci a pomsta sú stálice príbehov rovnako ako láska, rodina a priateľstvo. Aj spoločenské témy korupcie, rasizmu a domáceho násilia sú, bohužiaľ, evergreeny.“ Komédia, ktorá je iba komédiou? Úplne v poriadku. Slovenský divák si zaslúži i vydýchnuť.
Na pôdoryse anonymného slovenského mestečka filmové rozprávanie na štýl Tarantina rozohrá hru s Rómom v nemeckej nacistickej uniforme a dlho nepodáva vysvetlenie. V skratke o príbehu – dvaja mladí Rómovia ukradnú kanalizačný poklop. Stereotypy bokom, ich strýko Gabo (Zděnek Godla) políciu neskôr uisťuje, že ho chceli iba vyčistiť. Akonáhle sa mladíci na naliehanie Gaba rozhodnú (stále špinavý) dekel vrátiť na miesto, kanál bez poklopu si už vyčíhal svoju obeť. Leží v ňom hlavná postava – údržbár miestneho múzea Laco (Gregor Hološka). A ako sám hovorí, niektoré veci sa už opraviť nedajú...
Invalid vytvára príležitosť na stretnutie všetkých vekových kategórii v jednej kinosále. Či už ste skôr pamätníci M. R. Štefánika alebo sú vám bližšie mená popkultúry ako Gogo, Majk Spirit či Rytmus. Humor Karáskovej komédie funguje univerzálne. Režisér s bohatšími skúsenosťami z prostredia reklamy si voľká v, nazvime to, „estetike vylešteného obrazu“ a očividne vie využívať triky na zaujatie diváka. Čo je však na Slovensku často komplikovanejšie a predchádza samotnému osloveniu diváka na filmovom plátne, je umenie ho vôbec do kina dostať. A to sa Invalidovi darí. Spomínaných raperov tvorcovia obsadili v cameo rolách a šikovne tým oslovili nemalé platformy fanúšikov, ktorými každý z nich disponuje. Rytmus dokonca pomáhal i pri tvorbe niektorých dialógov pre film. Zaznie aj rómska verzia piesne Úsmev od skupiny Modus, ktorú k filmu nahral.
Po kŕčovitejšom rozbehu snímky (cholerik Laco vyčíňajúci v synovej izbe) a mojej vysokej obave z prítomnosti neželanej trápnosti sa Invalid rozbieha pekelnou rýchlosťou. Prehupnutie do trápnosti sa nekonalo našťastie ani v jednej scéne. Po dvoch zažitých (možno trochu prehnaných) standing ovations v kinosálach si hovorím: „Tým ľudom už asi naozaj chýbala kvalitná slovenská komédia.“ Mne tiež. Slovenský filmový humor, dlho väznený pod poklopom, opäť zazrel svetlo. A do budúcnosti nám zostáva dúfať, že to nebolo len svetlo na konci tunela. A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť sociálnej dráme otrokom.
Vanessa Suchá
