Je film Vedľajšie zamestnanie: matka stále aktuálny?

Na Kultúre písaného slova si študenti precvičujú písanie rôznych žánrov, najmä však recenzií. Recenzia je kratší publicistický žáner a má zväčša charakter odporúčania alebo neodporúčania kultúrneho (umeleckého) výtvoru. Zaznieva v nej hodnotiace stanovisko recenzenta nie len ku kvalite diela, ale aj k jeho funkčnosti a aktuálnosti. Písať recenziu na starší film ponúka recenzentovi priestor na prehodnotenie interpretácie vo vzťahu k aktuálnemu svetu, recenzent teda film aktualizuje. Akým spôsobom to robí študentka druhého ročníka Nina Uická, si môžete prečítať tu:

VŠETKO, ČO SA TI (NE)DÁ ZNIESŤ

Spoločnosť diktujúca ženám ich postavenie bola bežným určujúcim aspektom každodenného života stovky rokov a je ňou do istej miery aj dnes, akurát v každom období sa jej podoba trochu líši. Toto nos, takto sa správaj, tamto rob a hento zas nie... Spýtal sa však niekto žien, čo by chceli ony?

Po dokumente Mama, ale slobodná z roku 1984 a hranom filme Nemožná z roku 1987 sa slovenská scenáristka a režisérka Eva Štefankovičová v dokumentárnej snímke Vedľajšie zamestnanie: matka. Nový sprievodca inteligentnej ženy po reálnom socializme a...? z roku 1990 opäť vracia k ženskej téme, tentoraz pojednávajúc o bezútešnej realite pracujúcich matiek. Film vznikal v rozmedzí rokov 1987 – 1989, zachytáva teda premýšľanie počas dvoch odlišných politických režimov. Na jednej strane tu vystupujú archívne zábery, ktoré v duchu socialistického hesla „Prácou k lepšej socialistickej spoločnosti“ vyzdvihujú pracujúce ženy, čo majú vyššie poslanie, ako byť „len“ matkami, na strane druhej sú aktuálne súdobé výpovede nespokojných a utrápených žien, ktoré boli pre zlú finančnú situáciu odtrhnuté od svojich detí a nútené nastúpiť do zamestnania.

Po formálnej stránke je tento dokument veľmi pútavý, dalo by sa povedať, že je až akčný. Hovoriace hlavy sa striedajú s autentickými zábermi z fabrík a závodov, okrem použitia televíznych dokrútok sú povkladané fotografie z tlače, rozprávanie je členené do ôsmich kapitol a sprevádza ho ironický komentár nahovorený Jaroslavom Filipom, a ten pridáva zobrazeným udalostiam na trpkosti. Aj čiernobiely obraz a hudba, miestami prechádzajúca do šialeného kriku, majú svoju výpovednú hodnotu.

Snímka nič neopomína, pokrýva tému zoširoka a zachytáva všetky jej aspekty. Predstavy kladie do rozporu so skutočnosťou, odhaľuje zlé pracovné podmienky žien, ich ťažkosti a úprimné pocity, zaujíma sa o dopad na deti, spovedá rôznych odborníkov, navštevuje súvzťažné inštitúcie a lokality ako pôrodnice, jasle či sídliská, v neposlednom rade tiež odkrýva „muchy“ bezchybného socializmu. Aktérky nehovoria len o náročnej situácii, no zdieľajú aj svoje predstavy a nápady na jej zlepšenie. S narastajúcimi nepriaznivými okolnosťami, s ktorými ženské hrdinky zápasia, sa nezvyšuje len naša ľútosť a súcit, ale aj obdiv. Ich výkony a sila sú hodné uznania, až sa javí, že sú schopné zdolať všetko, čo im spoločnosť naloží na chrbát, netreba však zabúdať, že aj ženy sú stále len ľudia.

Film starý vyše tridsať rokov, no jeho idea zostáva relevantná dodnes. Nedá mi nemyslieť na to, ako by tento dokument vyzeral, keby bol nakrútený v súčasnosti. Určite za ten čas došlo k nejakému posunu a podmienky sú už priaznivejšie, no bol by naozaj až taký odlišný? Predsa len, ženy stále bojujú za lepšie podmienky. A stále sú rovnako silné.

Nina Ulická, 2. ročník