Je Svetlonoc hrubá záplata na hrubé vrece patriarchátu?

Svelonoc, druhý film Terezy Nvotovej, má Zlatého leoparda z festivalu v Locarne. Hovorím si, že presne toto slovenský film potrebuje: medzinárodné úspechy silných, významovo univerzálnych a zároveň lokálne ukotvených takzvaných ženských tém od ženských autoriek. Myslím, že bude aj ďalej festivalovo rezonovať. Je to atraktívny mix exotizmu východnej Európy a globálnych rodových problémov, zmes postupov psychologickej drámy a hororu. Čosi, čo v súčasnej kinematografii nachádzame od škandinávskych folk hororov až po latinsko-americké sociálne horory. Ale zároveň aj čosi veľmi domáce a bolestivo naše – nielen slovenské, ale najmä rurálne a patriarchálne. Tým Svetlonoc zámerne žánrové formy presahuje.

Lenže po tom, čo som Svetlonoc videla na plátne ešte pred oficiálnym uvedením do kín, sa už z jej úspechu teším o čosi menej. Nech sa Nvotovej a jej filmu snažím akokoľvek sestersko-žensky fandiť, nemôžem si pomôcť a kladiem si otázku, či aj ja ako diváčka potrebujem film, ktorý ma podceňuje. Taký, ktorý mi ponúka plagátové heslá zabalené do pôsobivo mystického vizuálu namiesto skutočne provokatívneho tajomstva. Svetlonoc je pre mňa predovšetkým príbehom o ženskej sile, solidarite a vzdore. Ženskú senzitivitu nielen tematizuje, ale s ňou vizuálne pracuje tak, aby zvýrazňoval feminínny princíp bez priamočiarej sexualizácie hrdiniek. Mohla by som pokračovať úvahami, či ponúka female gaze alebo nie. Ale to by som sa tiež zaštítila len ďalším plagátom. A ja chcem ten film brať vážne taký, aký je.  Nie ako sa hodí do úhľadných škatuliek ideí a konceptov.

A tak si len nerada priznávam, že Svetlonoc nemôžem brať vážne v tom, ako rezignuje na uveriteľné rozprávanie a motivácie postáv. Ako napriek tomu, že scenár prešiel viacerými workshopmi, zostáva hotový film nepremenený mágiou dramaturgie. Vždy, keď potrebuje príbeh posunúť dopredu, využije vysvetľujúcu barličku zakomponovanú do dialógu. A tak sa dozvieme, čo je skutočnou príčinou toho, že hlavná hrdinka má jazvu cez celé brucho a čo to má s vlasmi. Ďalšia v príhodnej chvíli doslova na počkanie vyklopí tajomstvo o svojej sexuálnej orientácii, ktoré dovtedy v konzervatívnej komunite úzkostlivo skrývala. Aj to musí byť bez akýchkoľvek pochybností ukázané, kto poslal záhadné predvolanie na miestny úrad kvôli dedičstvu. Pár explicitných ponaučení pre ženské postavy a publikum tiež zaznie. Napríklad že ženu nerobí ženou len materstvo, že slovenskí chlapi vedia len biť ženy a deti, ale ich manželky im sľúbili vernosť pred bohom a tak s tým nič neurobia. Nič, čo by si vnímavejší divák či diváčka nedomysleli z náznaku alebo samotnej akcie. Naopak, len málo sa dozvieme o psychologických motiváciách tých, ktorým čelia ženské hrdinky: prečo na jednu z ničoho nič zaútočí v lese muž, či prečo je fešný pastier hádam jediný normálny chlap v dedine. V tomto príbehu vlastne logicky fungujú iba tie magické prvky v podobe vízií a halucinácií. Dozaista by sa prostredníctvom nich dala lepšie zahustiť atmosféra kolektívnej paranoje, ktorá vyústi do honu na bosorky. Báli sa autorky, že potom by to posolstvo o odvekej nenávisti voči ženskej slobode – jedinému bosoráctvu, ktoré sa vzpiera mužskej sile - nevyznelo na prvú?

Možno na hrubé vrece patriarchátu treba ozaj hrubú záplatu. Nvotová to vrece neobšila drobnými stehmi, ktoré by transformovali jeho tkanivo a držali ho pevne pohromade. Namiesto toho ho prelepila efektným plagátom, ktorý sa ale kde-tu odliepa. A pod ním stále vidno tú hnusne drsnú vrecovinu.

Katarína Mišíková, pedagogička KAS