Konfrontácie 2021: 33 krokú (Šimon Domček)

Dobrý, zlý a ambivalentný

Keď príde reč na dokumentárny film, mnoho ľudí si predstaví suchopárnu snímku vymenúvajúcu súhrn faktov. Dokumentárny film však nie je synonymom snahy čo najväčšmi sa priblížiť realite v záujme reflektovania akejsi „nedotknutej” reality. Transformácia reality prostredníctvom štylistických prostriedkov či výrazných režijných postupov nemusí znížiť pravdivosť výpovede. Posolstvo môže naopak podporiť a zvýrazniť. Film Šimona Domčeka 33krokú (2020)stavia práve na silnej štylizácii a rozličnosti použitého filmového materiálu. Nekonzistentnosť ako formotvorný princíp umožňuje načrieť do (či kĺzať po povrchu) viacerých tematických rovín. Napriek tomu isté časti dvadsaťminútového dokumentu pôsobia nezmotivovane a nech sa divák snaží akokoľvek, ani jedna z možných interpretácií nie je pre celkové vyznenie snímky prospešná. Ozvláštnenie nahrádza pobavený údiv a zmätenie.

Dokument sleduje osobný príbeh Miliho, teraz už muža v stredných rokoch, ktorého ako teenagera brutálne napadli pre jeho rómsky pôvod. Po útoku mu zostali nielen fyzické, ale aj duševné rany, vrátane pretrvávajúcej túžby po pomste. Retrospektíva Miliho pokusu o vzatie spravodlivosti do vlastných rúk tvorí rámec filmu – protagonista odchádza z domu s cieľom zabiť útočníka Černického. Nečakaný vývoj udalostí ho však oprostí od možnosti pomstu vykonať. Neostáva nič iné, len sa vrátiť domov, do bezpečia.

Temná minulosť je v súlade s temným vizuálom. Presaturovaným, rozšumeným, niekde na pokraji pop kultúry, estetiky found-footage hororov či videohier. Kamera sa pohybuje v bezprostrednej blízkosti protagonistov, imituje hľadiskové zábery. Zatiaľ čo vizuál korešponduje s obsahom, ilustračné a archívne zábery doň až tak nezapadajú. Najvýraznejšie vytŕča dvojica videí zachytávajúcich klubovú kultúru na sklonku 90. rokov, publikovaných na platforme YouTube. Prvé ukazuje malého chlapca tancujúceho v klube Dvushka v ukrajinskom Charkove (z videa vznikol GIF, ktorý sa počas uplynulých rokov v značnej miere šíril po internete), druhé holohlavých teenagerov užívajúcich si rave párty. Dva zdroje sú umelo prepojené hudobným motívom a vytvárajú tak ilúziu jednotného času a priestoru. Mili sa vo forme voice-overu vracia k prvým negatívnym skúsenostiam s Černickým, siahajúcim až do detských čias, a noci, keď sa incident odohral. Videá by síce mohli pôsobiť ilustračne – malý bezbranný Róm verzus nebezpeční mladíci, no nepovažujem ich za vhodne zvolené. Chlapec má pripomínať malého Miliho. Je síce tmavšej pleti a daný kontext implikuje, že je Róm, no jeho skutočný pôvod nie je známy. Takisto vyholená hlava nemusí automaticky označovať neonacistu. Navyše vo videách nie je prítomný akýkoľvek konflikt medzi jednotlivcami. Za predpokladu, že autorský kolektív nemá o jedincoch na videu žiadne informácie a nepriamo tak označil náhodných ľudí za skinheadov, respektíve ich využil ako reprezentáciu tejto skupiny, je vzhľadom k závažnosti riešenej témy necitlivé a problematické. Popularita videí zároveň nabáda diváka hľadať hlbší význam ich použitia, napríklad či chlapca nezastihol podobný osud. O kontexte videí sa toho ale veľa zistiť nedá a pátranie tak s veľkou pravdepodobnosťou dopadne neúspešne.

Preberanie už nakrúteného materiálu nekončí pri dvoch YouTube videách a televíznej reportáži venujúcej sa prípadu a nasledujúcej v tesnom závese. V Domčekovej snímke sa objavujú aj zábery z dokumentárneho filmu Rat Film (2016). „Režisér Theo Anthony, viditeľne ovplyvnený filmovým jazykom v ére videa a internetu, vo svojej urbanistickej eseji voľne prepája archívne materiály, mapy a plány mesta s nakrútenými portrétmi obyvateľov vylúčených komunít, aby poukázal na históriu sociálnej a rasovej segregácie, ktorej plody sú v rozdelenej americkej spoločnosti viditeľné dodnes.”^{^[1]} Východiskom filmu je pritom problém s premnožením potkanov v Baltimore. Potkan je v 33 krokú jediným konštante sa rozvíjajúcim symbolom a nadväzuje práve na nosný motív pomsty a spravodlivosti. Zviera nahrádza Černického a zo záberov umiestnených v rôznych častiach dokumentu sa dá zreteľne vydedukovať jeho osud. Protivníkom potkana sa v zvieracom svete stáva had, ktorého obrázok má Mili vytetovaný na tele. Had nakoniec potkana požiera a dokazuje tak svoju superioritu. Mili síce Černického nedokázal zabiť, ako plánoval, no zadosťučinenie ho neminulo. Vinník ukončil svoj život dobrovoľne.

Podobné kolísanie medzi štylistickými prvkami zmotivovanými a akoby len náhodne vloženými sa dá spozorovať aj v menších celkoch. Využívanie invertovaných záberov (negatívov) sa vzťahuje na obrátenie karty osudu a krásne dopĺňa túto myšlienku, zatiaľ čo jediný slow motion záber a jediný medzititulok opakujúci výrok protagonistov pôsobí síce srandovne, no predsa len trošku pripomína kompilačné video vytvorené v VIII. A. V poslednom rade sa tento citeľný dvojitý meter uplatňuje v záverečných titulkoch filmu. Zábery z Rat Film boli použité so zvolením autora, videá z YouTube nestáli ani za zmienku.

Každá minca však má dve strany. Mozaikovitosť umožňuje autorovi akosi jednoscénovo nahliadať na problém z rôznych uhlov. Ich rozvíjanie sa síce za tých dvadsať minút nekoná, no nie je ani potrebné. Spolu totiž vytvárajú jasný a celistvý obraz. O rasovej neznášanlivosti, o tom, čo v nás vyvoláva pocit nadradenosti, o jeho dopadoch. Nielen na doživotne traumatizovaného jednotlivca, ale aj ďalšie generácie vyrastajúce v kolektívnom strachu z podobných zážitkov.

33 krokú je tak dokumentom v pravom slova zmysle kontrastným. Kontrast vizuálny dopĺňa rozpor formy, nápady dobré sa miešajú s tými nie až takými podarenými, pričom výsledkom daného mixu je ambivalentný postoj nesúci v sebe viac otázok než odpovedí.

Žofia Ščuroková, študentka 2. ročníka

späť na zoznam