Konfrontácie 2021: Božie dieťa (réžia Matúš Ďuraňa)
Bakalársky film z roku 2020 Božie dieťa otvára duchovnú tému skrz saleziánskeho misionára dona Jozefa Tótha. Ten žije od roku 1992 v Jakutsku na Sibíri.[1] V prvých momentoch snímky počuť pieseň s religióznou tematikou a mužský hlas. Vďaka tomu je divák oboznámený s náboženskou témou, ale aj s hlavnou postavou saleziána ešte predtým, než ju v zábere vidíme. Štáb kvôli tomuto projektu vycestoval do Ruska a práve autentické zábery z krajiny zahalenej snehom vytvárajú protikladnú studenú scenériu, kde však žijú láskaví a prajní ľudia. Estetické zábery z Aldanu sú prevažne statické, čisté a kompozične prepracované. Štylizovanie záberov vytvára pocit hraného filmu. Dlhé zábery na ľudí v ich prirodzenom prostredí tvoria portrét krajiny s náročnými podmienkami. Krajiny, v ktorej ľudia potrebujú nasmerovať na cestu životom, aby nestratili nádej pokračovať. Kamera bola nemoralizujúcim sledovateľom diania. Prístup k téme nechával veľký priestor pre diváka a pre to, čo si sám z tejto snímky odnesie. Vyzdvihnúť by som chcela aj citlivý, zato výrazne atmosféru dotvárajúci color grading. Vnímala som ho hlavne pri denných exteriérových scénach v záberoch plných skľučujúcej zimy. Aspekt zimy na podčiarknutie náročných podmienok obyvateľov tohto miesta bol pre vyznenie filmu podstatný, no color grading docielil práve zmiernenie tohto dojmu nekončiacej zimy a do záberov vniesol pocit nostalgie, nádeje a motivácie prímesami teplých tónov.
Zaujímavým elementom tohto autorského počinu je aj fakt, že napriek tomu, že sa dej zameriava hlavne na misionára Jozefa Tótha, prostredníctvom jeho osoby vidíme výpoveď o spoločnosti okolo neho. Nie sú vynechané ani témy ako generation gap a stret generácií. V scéne, keď sa hlavný protagonista zhovára s malým chlapcom o terorizme, vidíme ich snahu o zblíženie sa cez témy, ktoré jeden z nich zažíva vo virtuálnom svete, zatiaľ čo druhý ich prežil naozaj. Práve snaha o pochopenie ľudí v tejto spoločnosti je aj podľa Jozefa Tótha kľúčová.[2] Myslím, že porozumenie ako správne podchytiť túto tému sa podarilo aj režisérovi Matúšovi Ďuraňovi. Predstavil divákovi nenásilnou formou duchovný film a popasoval sa tak s veľmi málo filmovanou tematikou v slovenskej kinematografii.
Snímka prináša pohľad na nerozčleňovanú spoločnosť v scénach fyzickej práce žien a mužov či v scénach omší, kde majú miesto muži, ženy aj deti dokopy. Napriek tomu, že nezískavame veľa informácií o saleziánoch a ich cirkvi, sú nám v záberoch priblížené niektoré z ich zvyklostí. Je zrejmá ochota pomáhať, pochopiť a odpustiť. Cez osobnú výpoveď a dialógy Jozefa Tótha zisťujeme viac aj o problémoch ľudí v jeho okolí. Načrtne sa tu téma alkoholizmu aj ateizmu. Myslím, že táto snímka je veľmi zaujímavým náhľadom do neveľkého spoločenstva obyvateľov Aldanu a potreby duchovného nasmerovania.
Mária Pinčeková, študentka 3. ročníka
[1]„Prečo nie sú všetci saleziáni misionári?" pýta sa v rozhovore don Jozef Tóth. In. Saleziáni dona Bosca na Slovensku. [Online, cit. 16. 4. 2020.] Dostupné na:
[2] Tamže.
