Konfrontácie 2021: Cestujúcim do pozornosti (réžia Marek Moučka)

Svedomie na druhú koľaj

Do záberu s utopenou srnkou v druhom pláne vchádza vlak. Jeho húkanie neskôr preruší slová najmladšieho zo štyroch protagonistov filmu, Slavomíra. Hukot sa ozýva, ale ozvenou vnútra. Precízna štruktúra filmu prechádza do senzuálnej montáže v pútavom obrazovom rytme. Cestujúcim do pozornosti, upomína titulok.

Autorom tejto audiovizuálnej úvahy je Marek Moučka, študent ateliéru dokumentárnej tvorby. Filozofia viny, neviny a svedomia sa črtá vo výpovediach štyroch rušňovodičov, ktorí vzali niekomu život – taká je tienistá súčasť ich povolania. Vnorenie sa do toho, aké je byť svedkom, vrahom i obeťou zároveň, tlmočia melancholicky ladené zábery nasnímané na 16mm filmovú surovinu.

Moučka pracuje s protagonistami citlivo, tí napriek bytostnej ťažobe spätej s témou prezentujú výpovede s dôverou a ľahkosťou. „Potom som zavolal, nech mi žena nachystá večeru. Došiel som domov a žil som ďalej.“ V generačnej prieluke medzi tromi postaršími pánmi a mladým Slavomírom sa podarilo zachytiť krivku celého vývoja profesijného života. A zatiaľ čo Slavomírovo prežívanie tráum je ešte čerstvou ranou, zvyšní protagonisti, ak už samotné zmierenie nenašli, tak sa k nemu aspoň približujú. 

Kamera zblízka sleduje ich sústredené oči i roztržité ruky. Oboje poznačené tým, čomu nemohli zabrániť, od čoho sa nemohli odvrátiť. Ostražité vnímanie detailu náznakovo predznamenáva mnohé, rozmanitosť prostredia má i svoju naratívnu funkciu. Film sugestívne spája zvuk s obrazom, pracuje s presahmi alebo akýmsi i tematickým „omeškaním“. Hukot vlaku prechádza až do pokojného obrazu detskej izby, záhrady či kúpeľov, presne tak, ako trauma ostáva v podvedomí už navždy. Niesť si vinu znamená počuť, ale i vidieť. „Najhoršie na tom bolo to, že sa mi pozeral pritom do očí. A toto si zapamätáš na celý život,“vraví Slavomír, nanajvýš dvadsaťpäťročný.

V jeho línii otvára Moučka tému viny premietajúcu sa do Slavomírovho detsky čistého pohľadu na život. Popisuje nevinnosť a jednoduchosť ako atribúty, ktoré do dospelosti len málokedy zasiahnu. Prikryté jemnosťou až banalitou, pod povrchom sa črtajú existenciálne úvahy presahujúce tematický rámec filmu. Sladko-trpký nádych však podlieha vývoju, film v závere priznáva i nádej.

Starší páni sa už nevyhýbajú ani vtipom. Je to prirodzená súčasť povolania, azda i prirodzená súčasť života, čo sa ukazuje najmä vo fascinujúcej pasáži s marhuľami. Možno sa na bremeno svojej vášne zvyknúť dá, ale zvyk sa s posttraumatickým stresovým syndrómom nevylučuje.

Vizuálny motív utopenej srnky presakuje do identít obetí, a tými sú napokon obe strany. Byť rušňovodičom znamená niesť i ťarchu rozhodnutia niekoho iného. Je to ako električková dilema, lenže tu nie je možnosť výberu – výhybku má v rukách snáď len osud sám.

Zuzana Goleinová, študentka 2. ročníka